Vokajšia časť mesta

Vonkajšia časť mesta je prevažne tvorená budovami ktoré postavila vláda pre bežný život no pri začiatku všetkých rozporov sa všetci ľudia presťahovali do centra mesta. Momentálne v tejto časti mesta žijú prevažne nájomný vrahovia, lovci pokladov a mnohé iné bytosti ktoré nemali možnosť sa dostať do centra.

Po ostrom záblesku čistého svetla mohla Katherine pocítiť ako sa jej telo zjavilo uprostred ničoho. Teda nie ničoho ale niekoľko metrov nad zemou. Váha jej tela spôsobila, že skôr než si to sama stihla uvedomiť tak letela smerom k pevnej zemi. Pod ňou sa však už dávno nachádzala Wababari, ktorá bola oboma nohami pevne zapretá do zeme a pre istotu bola sklonená vpred a pravou rukou pevne zarytá do zeme. Teda, snáď. Jej ruku nebolo vidieť keďže všade naokolo bolo kopec stojacej vody. Po páde Katherine na Wababari sa ozval len malý čvachtavý zvuk ktorý vytvoril niekoľko radov vĺn po celom okolí. Samotná Wababari len v tichosti zasyčala no ihneď sa narovnala bezpečne položila Katherine na zem. Voda ktorá bola všade naokolo jej bola asi len po kolená. Aj to však bolo dosť na to aby sa jej hýbalo dosť ťažko keďže miesto pevnej zeme mala pod nohami len niečo podobné veľmi rozmočenému blatu a utopenej tráve. "Katherine, pozor." Wababari si priložila ukazovák ľavej ruky na pery čím Katherine naznačila aby bola úplne ticho. Obe ušká jej pravidelne cvakali zo strany na stranu ako keby počula nejaké ďaleké zvuky, ktoré Katherine počuť nemohla. Jej pohľad bol prv kľudný, no čím viac počúvala tým viac bolo na jej tvári poznať isté známky rozrušenia. Katherine to mohla počuť len ako ďaleké kroky nejakých osôb, ktoré občasne zneli rýchlo a občasne naozaj pomaly, ako keby sa dané osoby nevedeli rozhodnúť či utekať alebo kráčať. Keď si Wababari bola istý tým čo to je, pevne schmatla Katherine a odtlačila ju za najbližší železný plech ktorý ich obe dokázal skryť z dohľadu. "Nakazený, je ich tam niekoľko." Vyšlo z nej naozaj stroho a rýchlo aby objasnila o čo vlastne ide. Keď konečne Katherine oprela o železo a pustila ju, pohľadom prešla na svoje obrnené rukavice. Striedavo stláčala jednu a následne druhú päsť ako keby skúšala ktorá je lepšia a ktorá nie tak dobrá. "Netušíš kde sme ? Aspoň približne ? Táto časť Soulu mi príde... neznáma." Pohľad jej bleskovo prešiel po celom okolí. Snažila sa nájsť akýkoľvek bod ktorý by ju naviedol nejakým smerom kde to aspoň trocha pozná. Tu však bola stratená a v nevýhode keďže nevedela ktorá ulička mohla byť slepá a koľko nakazených sa v okolí ešte nachádza. V jednu chvíľu ju dokonca napadlo či sa tu nenachádzajú aj nejaký vlkodlaci no túto myšlienku hneď zahodila bokom keďže zomknutého psa by dokázala ucítiť aj Katherine s jej ľudským čuchom. Kroky vo vode pomaly hlasneli a Katherine konečne dokázala napočítať aspoň päticu rôznych zvukov, teda ľudí ktorý sa blížili k ním týmto striedavým tempom. Možno by na nich mohli zaútočiť a zneškodniť ich. Bolo tu však to riziko, že zvuk boja priláka ďalších ktorých by už nemuseli tak úplne zvládnuť. Mohli sa taktiež pokúsiť schovať keďže priestor v ktorom sa nachádzali bol celý pokrytý zničenými budovami, troskami a mnohými uličkami ktoré vyzerali na prvý pohľad bezpečne. Poslednou možnosťou bolo ostať na mieste a dúfať, že nakazený si ich nevšimnú keď budú prechádzať okolo. Posledná možnosť však bola tak isto riskantná ako tá prvá ktorá zahrňovala priamy boj. "Prvá vec ktorá sa stane keď sa vrátime do Soulu bude tá že musíme bojovať s Ruionosou ? Ešte k tomu na mieste kde sa vôbec nevyznám a v takomto teréne ?" Wababari na okamih vycerila svoje ostré tesáčiky v istú formu nesúhlasu. Ihneď na to však stíchla, pritlačila sa pri kus plechu spoločne s čím pritlačila aj Katherine ľavou rukou tak, aby sa nevedela riadne hnúť. Kroky nakazených teraz zneli naozaj len niekoľko metrov od nich. Bolo však počuť aj ich hlasy. Teda skôr ich chrapľavé stonanie pri každom kroku. Tieto osoby sa nachádzali v poslednom štádiu Ruionosy. Úplne bez života a takmer všetkej kože len tak blúdili mestom a hľadali nejakú obeť na ktorú by mohli ihneď zaútočiť a vypustiť na nich všetko svoj hnev. Niektorý z nakazených dokonca občasne zakričali, pričom sebou Wababari vždy mierne trhla ako keby sa zľakla, no možno jej vadil len taký strašný hluk v takej strašnej blízkosti. Hlavu natočila smerom na Katherine čakajúc na to čo navrhne. Očami však jasne naznačovala aby to spravila veľmi rýchlo a veľmi potichu keďže každá sekunda bola nielen vzácna ale taktiež delila obe ženy od toho aby museli bojovať s takýmto typom nepriateľa.

Ako som sa otočila k Zennonovi, reakcia Sarah ma prv dosť prekvapila, keďže som videla ako sa jej vydesený pohľad pomaly menil na mne dosť povedomý. "Oh no.." Sykla som v mysli, keďže som tak nejak tušila čo sa stane. Nezmenila sa síce kompletne, no očividne len toto jej stačilo na to, aby dokázala od seba poriadnou silou odstrčiť Zennona. Wababari ma inštintívne schmatla a pritiahla si ma bližšie, no Zennon to nejako ustál. Skôr než som ale stihla čokoľvek povedať ma ale pevne zovrela a doslova so mnou vyštartovala cez portál, čím nás pravdepodobne kompletne odrezala od ostatných. Prudko som len zavrela oči a pripravila som sa na to najhoršie, keďže pri príchode sem sme sa spawnli v totálnej pustine a široko ďaleko nebolo nič.

Tento krát to bolo ale niekoľkonásobne horšie. Ešte pred tým než som vôbec otvorila oči ma prepadla panika, keďže som necítila pod sebou zem. Prv ma to tak nevydesilo, keďže pred tým sme tiež padali, no keď som otvorila oči a uvidela som, že som bola až niekoľko metrov nad zemou, okamžite som stuhla. Chcela som začať kričať, no moje hrdlo bolo strachom tak zovreté, že som sa sotva mohla nadýchnuť. Moja jediná šanca na prežitie teraz bolo to, že by som sa tesne pred pádom rozfázovala, no skôr než som to vôbec stihla spraviť som padla do niečoho mokrého. Ten pád vôbec nebol zlý, no keď som sa pozrela čo sa vlastne stalo, uvidela som Wababari, ktorá ma hneď na to položila na zem. "Netuším čo si to spravila, ale vďaka. Zachránila si mi krk." Poďakovala som sa jej, na čo som skoro spadla keď som sa postavila na nohy do tej čudnej bačoriny. Nezdalo sa to, ale bez rúk som mala tak trochu viac problém udržať balans než obvykle. V tom ma ale Wababari varovala, na čo som mierne podvihla obočie, no ďalej som už ani nepípla, keďže mi naznačila aby som bola ticho. Pohľadom som prešla na jej ušká, ktoré ako keby zachytávali nejaký ďaleký zvuk, čo ma donútilo sa začať rozhliadať, no nič som stále nevidela. Po chvíľke som ale začala počuť v diaľke kroky, čo sa mi potvrdilo aj na výraze Wababari. Tá ma ale opäť pevne schmatla a odtlačila ma ma za najbližší úkryt, ktorý uvidela, kde sme sa obe schovali. Pri slove "nakazený" som ale mierne zbledla a pozrela som na moment na moju jazvu. Tým, že sme už späť, netušila som či mi vôbec ostáva nejaký čas, takže som sa tu fakt nemohla hrať s nakazenými. Keď ma pustila a začala striedavo stláčať päste, vytrhla ma tým z desivých myšlienok, do ktorých som upadala. Na jej otázku som ale nesúhlasne pokývala hlavou. "Povedala by som, že to bude asi starý Soul, ale viac ti nepoviem, keďže som v Soule veľmi krátko." Vysvetlila som jej potichu a hlavu som otočila ich smerom, keďže sa k nám pomaly ale isto približovali. Vedela som, že ja v mojom stave sa im nemám ani ako postaviť a nechcela som aby s nimi bojovala Wababari sama. Jej zúfalstvu som chápala, keďže táto situácia v ktorej sme fakt s*ckuje. "Mala by som sa pokúsiť asi čo najrýchlejšie vrátiť do bytu Nomad než sa niečo stane." Kusla som si mierne do pery, na čo mi pohľad klesol k vačku. Nemohla som riskovať aby sa jej niečo stalo, takže boj totálne nepripadal v úvahu. Rýchlo som sa preto začala obzerať kam by sme mohli ísť. Z hľadania ma ale vyrušila Wababari, ktorá ma tak pritlačila, že som nevedela až dýchať a sotva som sa mohla pohnúť. Keď sa na mňa pozrela mierne som sebou cukla ako najviac to len šlo nech ma pustí, keďže takýmto tempom ma bude môcť zo sebou vláčiť len ako pytel zemiakov. Hlavou som kývla k najbližšiemu obchodu na náznak toho, že s nimi fakt nemám v pláne bojovať a som radšej za plán skryť sa, prečkať ich a zatiaľ vymyslieť čo ďalej a to dosť rýchlo. Sama som sa držala najviac pri zemi ako to len šlo, no udržať balans bolo takto omnoho náročnejšie než keď som stála, takže som mala len jednu šancu a to teraz, alebo nikdy. Odhodlane som pozrela na Wababari, na čo som sa vybrala teda k nášmu najbližšiemu úkrytu, pri čom som si dávala pozor nech nevydám žiaden hlasný zvuk, ktorý by ich prilákal.

Wababari v tichosti pozorovala príchod nakazených a ich následný prechod v tesnej blízkosti od nich. Ani si nevšimla že sa Katherine začala hýbať až do chvíle kým Katherine nespravila čvachtavý krok. Krok samotný by až tak nevadil keby vlny nevychádzali priamo z toho miesta priamo k nakazeným, ktorý si to všimli. Dvaja z nich sa ihneď otočili smerom na Katherine kde ju ihneď spozorovali. Neľudským chrapľavým krikom získali pozornosť ostatných, ktorý sa taktiež otočili na Katherine ktorá sa stále snažila dostať nepozorovane do bezpečia. Bolo by to úspešné keby nespravila ten jeden chybný krok ktorý toto všetko spôsobil. Dvojica nakazených sa ihneď rozbehla po Katherine ignorujúc Wababari a ten fakt, že všade pod nimi je tona vody a mastného blata ktoré im zhoršovalo pohyb. Jeden z nakazených teda ihneď padol tvárou do vody kde začal okolo seba zbesilo trhať. Ten druhý však dokázal udržať balans pričom celkom rýchlo vyštartoval po Katherine. Katherine sa teraz mohla snažiť ako chcela no keby sa rozbehla, zrejme by to skončilo naozaj zle vzhľadom na to že bahno bolo nielen proti nakazeným ale aj proti nej samotnej. Keby sa teda pokúsila rozbehnúť preč od nakazených, zrejme by padla do vody čo by znamenalo jej smrť. Wababari samotná sa moc netvárila že by chcela Katherine pomôcť. Minimálne nie proti tomu jednému nakazenému. Aj ten jeden nakazený však teraz predstavoval pre Katherine hrozbu. Tá mohla len sledovať ako sa k nej blíži istá smrť ktorej sa nedá vyhnúť. Katherine však v tom mohla počuť prasknutie, ktoré značilo len jedno. Tá vec ktorú doteraz mala vo vačku praskla a nohu Katherine ihneď zalial pocit niečoho chladného čo sa začalo po nej roztekať. Katherine teraz mohlo dôjsť že sa jednalo o vajíčko ktoré zrejme prasklo a tak zničilo všetok obsah ktorý malo za úlohu chrániť. Taktiež však pocítila, že sa jej z toho vrecka niečo vyvlieklo a v tichosti čľuplo do vody. Pár sekúnd to trvalo kým Katherine došlo o čo sa jednalo. Teda mohlo jej to dôjsť až vo chvíli kedy onen nakazený jednoducho náhle spomalil a o pol sekundy nato padol do vody bez známok života. V nasledujúcich sekundách sa tá vec vrátila späť ku Katherine a točivým krúžením po jej nohe sa vyštverala cez jej krk až k hlave kde sa uhniezdila vo vlasoch Katherine. Katherine stále nemohla vedieť o čo presne sa jedná no periférne videla ako sa každých pár sekúnd spoza jej ucha objavuje hadia hlavička ktorá syčí smerom na nakazených. Wababari medzi tým stihla zmiznúť bez akéhokoľvek varovania pri čom po sebe nezanechala ani len stopu o tom kam zmizla. Možno sa schovala na iné miesto, niekde kde je viac bezpečia. To však nemenilo nič na tom, že Katherine stála oproti štyrom nakazeným z ktorých jeden sa stále topil vo vode ktorá nebola nijak extra hlboká. Musela myslieť rýchlo a vymyslieť spôsob ako sa tých štyroch zbaviť pretože keby sa k nej dostali, znamenalo by to stále mnoho problémov. Útek bol v tejto situácií zrejme nemožný, keďže zvyšná trojica ktorá nepadla do vody alebo neumrela vedela celkom dobre držať balans na bahne. Tak sa dokázali celkom rýchlo presúvať smerom ku Katherine s vycerenými zubami smerom vpred a tečúcimi slinami všade okolo ich úst.

V momente čo som začula až neľudský chrapľavý krik som sa zastavila a pozrela som za seba. "You got to be f*cking kidding me..." Šepla som otrávene, na čo som ale zvráštila obočie keď som videla ako rýchlo ku mne idú. Nečakala som, že sa dokážu hýbať tak rýchlo. Jednému sa to ale vypomstilo a padol do vody, s ktorej sa proste nevedel sám dostať. "One down.. Aaand... a lot more to go." Sykla som potichu, na čo ten druhý s tej dvojice ktorý stál sa po mne fakt prudko rozbehol. Trhla som sebou dozadu, na čo som očami začala okamžite skúmať okolie, keďže som potrebovala okamžite escape plan. Wababari sa netvárila, že by mi moc chcela pomáhať a ja som ju teraz nemala čas prehovárať, keďže mi ostávalo doslova len pár sekúnd života. V tom sa ale stalo niečo, čo som nečakala. V mojom vačku som začula prasknutie, na čo mnou prebehol mráz. Napadlo ma okamžite to najhoršie možné scénario a to to, že som to vajíčko zničila, keďže som ucítila ako mi niečo studené tečie z vačku po nohe. V tom sa mi ale niečo len mihlo z vačku a bez toho aby som si to mohla preskúmať to čľuplo do vody. Stála som tam doslova ako obarená, pri čom ten nakazený bol odo mňa pomaly už na dosah keď z ničoho nič spomalil a padol do vody bez známok života. "Okay, what the heck happened?" Spýtala som sa seba v tom istom momente, no to už som cítila ako sa mi tá maličká vec vyšplhala po tele a zahniezdila sa mi vo vlasoch. Keď som periférne zahliadla hadiu hlavičku, srdce mi na moment poskočilo a a cítila som ako sa mi v očiach na moment začali tvoriť slzy šťastia. "Hishir.." Šepla som veľmi potichu pre seba, no v tom ma opäť vyrušil hlasný krik neďaleko odo mňa. Pohľadom som sa snažila rýchlo nájsť Wababari, no tá proste zdúchla. "Well f*ck.. why now?!" Zatla som zuby, na čo som sa začala sťahovať smerom k najbližšej budove. Stále som mala svoje fázovanie, no nevedela som či by som to stihla včas. "Drobec? Ukážeme im čoho si schopná?" Pohľad som stočila do strany odkiaľ pravidelne vykúkala malá hadia hlavička. Netušila som čoho je schopná teda, ale to čo spravila ma fakt ohromilo. Mala som stále záložný plán pri ktorom by sa ma na krátky čas nedokázali dotknúť, ale nemala som absolútne šancu sa brániť a utekať nepripadalo v úvahu, keďže pri jednom zlom kroku by som bola už prakticky mŕtvola. "Prosím drobec.. Potrebujem ťa." Zatla som opäť zuby a pohľadom som prechádzala stále na moju únikovú cestu, ktorá bola vlastne len stena, no pre mňa to boli vlastne dvere, cez ktoré prejdem len ja a teraz aj Hishir, keďže je na mne. Na to aby som sa tam ale dostala som potrebovala ešte trochu času a ten mi fakt rýchlo dochádzal. "I can't die now! Not like this!" Sykla som fakt naštvane.

Na Slová Katherine však Hishir nijak nereagovala. Syčanie tiež ustalo a Katherine mohla len z periférie zahliadnuť ako sa hlavička Hishir podlomila a tá jednoducho zaspala. Zrejme to čo spravila tomu jednému nakazenému bolo nad rámec jej osobných síl a teraz musela riadne odpočívať. Katherine v tom bola opäť sama. Panika sa v nej začala opäť stupňovať. Nakazený sa k nej blížili stále dosť rýchlo zatiaľ čo Katherine proste stála na mieste a očakávala ich príchod. Znamenalo to pre ňu len skoro istú smrť. Keby sa teraz rozbehla tak by zrejme umrela. Použitie fázovania by znamenalo vyhnutie sa smrti aspoň na pár sekúnd no potom... by bol jednoducho koniec. To čo ale Katherine vystrašilo asi najviac bol zvuk niečoho čo len niekoľko metrov za ňou padlo silne do vody. Hlasné čvachtnutie mohlo značiť len pád niečoho veľkého a zlého. V moment ako sa ale otočila si mohla všimnúť ako tam stojí celkom maličká osoba pozerajúc tupím pohľadom pred seba. Nakazená. To bolo presne to prvé slovo ktoré preletelo Katherine hlavou. Po pár sekundách však zistila, že to nieje tak úplne nakazená. Ona maličká osoba bola presne tou istou osobou, ktorá pomohla Katherien zneškodniť Arthura. Teraz však bola zohnutá a naozaj tupým pohľadom pozerala pred seba. Svoj pohľad však ihneď stočila na nakazených ktorý stále kráčali za Katherine z úmyslom ju zabiť a zrejme zožrať. Mierne zovrela ruku v päsť a zakúsla si do spodnej pery. "Je-dlo..." Povedala si sucho pre seba na čo ihneď zmizla z miesta kde sa nachádzala a nechala za sebou len hlasnú hromovú ranu. Keď sa Katherine otočila na nakazených mohla si všimnúť ako táto malá žienka rukami doslova trhá nakazených na niekoľko častí. Pri každom trhnutí sa ozvala silná hromová rana ktorú nasledovalo niekoľko iskier lietajúcich všade po okolí. Táto žienka potrhala všetkých nakazených ako kusy papiera. Keď skončila, jednoducho sa otočila na Katherine a s lačným pohľadom zmizla. O sekundu neskôr už stále pred Katherine na čo ju pevne objala a ihneď sa jej zakúsla do krku. Hornými aj spodnými tesákmi doslova prerazila kožu Katherine na čo začala cucať jej štyri ranky. Hltala to všetko ako nejaký lačný upír ktorý nejedol niekoľko dní. Toto však trvalo len chvíľu. Táto "žienka" Katherine rýchlo pustila, odtrhla sa od nej a silne začala zvracať všetku tú krv ktorú s Katherine do seba dostala. Keď dozvracala, jej pohľad už nebol taký tupý, no stále to vyzeralo ako keby nebola tak úplne pri sebe. Opäť sa otočila na Katherine no miesto toho aby po nej zas skočila, hlavou narazila na jej prsia po čom si hlasne oddýchla. "Ko-zý~."

"Drobec?" Šepla som zúfalo, na čo som zahliadla periférne ako jej malá hlavička padla a ona zaspala. Kusla som si mierne do pery, na čo pohľad som vrátila opäť na nakazených, ktorý sa ku mne veľmi rýchlo približovali. Teraz by ma zachránil už asi fakt len zázrak, keďže som som nemala šancu stihnúť utiecť do nejakej budovy a v takomto prostredí som fakt sotva poriadne stála, kdeže ešte aby som mohla po nich skákať a kopať do nich. "F*ck.." Sykla som naštvane, no v ten moment ma hneď aj vydesil nejaký hlasný tresk len niekoľko metrov za mnou. Okamžite som sa tam otočila a to čo som tam videla ma fakt nepotešilo. Myslela som, že to je ďalšia nakazená, no keď som sa lepšie pozrela, zistila som kto to je. "You.." Sykla som popod nosom, no v ten moment svoj pohľad stočila na tých nakazených, ktorý mi už doslova sápali na chrbát. Prudko som sebou trhla mierne dozadu ako som sa otočila späť na nich, no to už tu predo mnou stála a začala ich holými rukami trhať. Pri každom jej trhnutí sa ale ozvala hromová rana, ktorá ma tak nejak držala on edge. "Čo je zač preboha?! Však ich trhá ako nejaký kus papiera." Zatla som mierne zuby a sledovala som každý jej pohyb. V momente čo s nimi ale skončila a otočila sa na mňa, prudko som spravila krok dozadu, no to už ma objala a doslova sa mi zakusla do krku. "Argh.." Sykla som bolesťou, na čo som prudko zavrela obe oči, no po chvíľke sa odo mňa odtiahla a začala silno zvracať krv. Na moment sa mi zamotala hlava a padla som na kolená do toho bahna, na čo som opäť pevne zatla zuby a pohliadla som na ňu tento krát už obomi očami. "Prečo!?.." Spustila som, no pri pohľade na ňu ako zvracia, som mierne privrela oči a pomaly sa postavila. Keď s tým skončila, jej pohľad už nebol tak tupý, no vyzerala celkom vyčerpane. Pravé oko som teda opäť zavrela a keď mi narazila hlavou na hruď, prebehli mi mierne po chrbtici zimomriavky. No keď však dodala tú poznámku, dala som si v mysli face-palm a sklopila som hlavu k nej. "Ehm.. vďaka za pomoc. Zase.." Šepla som jej, no nechápala som prečo som začínala cítiť ako mi teplo stúpa k cheekom. "Maybe she reminds me of her a little bit.. But she.." Radšej som ale myšlienku ani nedokončila a pohľadom som prešla na tie kúsky tiel, ktoré plávali na hladine. "Vieš kde to sme? Túto časť vôbec nepoznám. A ešte jedna vec.. nevidela si tu takú krpatú ušatú potvoru, ktorá ma tu nechala na pospas osudu samú?!" Tú poslednú vetu som povedala hlasnejšie než som chcela, na čo som sa rozhliadla hneď po okolí, či som nejakého nakazeného znova nenalákala. To, že sa len tak vyparila ma fakt naštvalo a nebyť drobca a.. tejto ženy, bolo by zo mňa momentálne žrádlo. Pri tej myšlienke som sa mierne otriasla, no okamžite som nahodila neutrálny výraz a hľadela som na ňu ako sa o mňa opiera.

Tá maličká žena sa zahľadela na Katherine keď jej poďakovala "znova". Trocha nechápavo na ňu pozerala pričom sa jej mierne pootvorili ústa a začali jej z nich vytekať menšie slinky. "Pomoc ? Poznáme sa ?" Spýtala sa naozaj hlúpo na čo sa jej pohľad opäť vytratil do úplného neznáma. Chvíľu tam len tak stála, slintajúc na svoje oblečenie no potom sa jej Katherine začala pýtať nejaké otázky ktoré sa jej sotva dostali do mozgu. "Soul...S...Starý Soul..." Vyšlo z nej trhane na čo sa len obzerala okolo seba ako keby sa uisťovala že sa tam naozaj nachádza. Potom sa však spýtala na nejakú potvoru, ktorá mala nejaké uši a bola malá. Osoba si pre seba ticho hmmkla. Náhle spojila ukazovák s prostredníkom na oboch rukách a následne si ich priložila k hlave kde s nimi začala sekať do strán ako s nejakými pseudo uškami. "Mneow ?" Vyšlo z nej ostro ako keby bola ozajstnou mačkou. Na okamih sa dokonca za Katherine zazubila a mierne privrela oči ako nejaká spokojná mačka. Ihneď ich však prudko otvorila a pozrela sa and seba. Skôr než stihla reagovať či už tá osoba alebo Katherine, telom tejto maličkej ženy prešiel obrovský hrdzavý oštep, ktorý jej prebodol telo od čela, cez krk, žalúdok a nakoniec vyšiel až niekde pri kolene z ktorého chýbalo jabĺčko keďže tento oštep jej ho doslovne vytrhol. Asi len pár sekúnd na to zoskočila zo vzduchu na zem Wababari, ktorá vyzerala celkom vyčerpane z toho hodu. Ihneď ako nabrala dostatok dychu a narovnala sa, celkom úctivo natiahla dlaň smerom ku Katherine. "Nie nie, nemusíš mi ďakovať. Rado sa stalo. Vieš, tento oštep som sama vytrhla z tej najvyššej stojacej budovy a následne som čakala až táto kreatúra nebude dávať pozor aby som ju mohla ihneď zneškodniť. Ešte raz, neďakuj mi. Nemáš začo." Wababari sa následne celkom úctivo uklonila ako keby vzala Katherininu vďaku ešte skôr než sa jej nejaká dostala. "Tak či tak, mali by sme sa hnúť skôr než sa dorazia ďalší... a táto vec začne zapáchať ako hnilá mŕtvola." Wababari popichovala Katherine k pohybu. Tá sa však ani len nepohla. "Si... v poriadku, Katherine ? Ublížila ti tá mrcha nejako ?" Jej slová boli fakt opatrné čo značilo aj to, že ich vyberala celkom pomaly a pýtala sa celkom vystrašene. Taktiež jej oči striedavo skákali od tej mŕtvoly ku Katherine. "Chceš... si do nej kúsnuť ? Si hladná ? Keď nad tebou Ruionosa vyhráva tak stačí povedať, ja ťa spacifikujem na dlhšiu dobu."

Keď na mňa ale nechápavo pozrela, na sekundu som zvráštila obočie. Bola som si fakt istá, že to bola ona, no ona si to očividne nepamätala. Keď sa ma spýtala či sa poznáme a pohľadom sa dakde stratila, sklopila som mierne bokom pohľad a po kratšom nádychu som sa opäť pozrela na ňu. "Nie.. to je.. Neber ma vážne." Povedala som jej tak potichu, že som to sotva ja počula. Ako ma ale uistila, že sme v Starom Soule, kývla som hlavou na náznak, že rozumiem i keď ona sama si tým nevyzerala byť moc istá. Jej reakcia na moju otázku ohľadom Wababari ma ale úprimne donútila sa zasmiať. "She's so cute and scary at the same time." Prebehlo mi mysľou, no navonok som sa stále usmievala, čo bolo dosť neobvyklé od kedy som prišla o Nomad. Keď sa na mňa zazubila, opätovala som to, no v tom sa stalo niečo, čo ma uviedlo do poriadného šoku. Otvorila som aj druhé oko a som pomaly stúpla k jej hlave, cez ktorú mala teraz niečo zarazené. V tom prudkom šoku mi to nedošlo až kým som neprešla pohľadom celé jej telo až po nohy. Zreničky sa mi v ten moment začali prudko klepať ako keby mimikovali moje telo, ktoré sa tiež viditeľne začalo klepať. Nedokázala som na moment ani len dýchať až do momentu kým nedopadla pri mne Wababari. Môj šokovaný pohľad bol stále fixovaný na jej tvári snažiac sa presvedčiť, že to nie je realita, ale slová Wababari vo mne okamžite vyvolali obrovský hnev. Netušila som prečo, ale bolo to zrejme kvôli tomu, že mi tak hrozne pripomínala Nomad a cítila som, ako by som o ňu prišla znova. Bolelo to.. až neznesiteľne moc. Slzy mi začali nekontrolovateľne tiecť po tvári, no ja som stále ani len nepípla. Keď ma Wababari začala popichovať k tomu aby sme šli a spýtala sa ma, či som v poriadku a či mi neublížila a či si nechcem kusnúť, hlavu som only slightly natočila na ňu, pri čom mi spopod vlasov ktoré som mala teraz v tvári svietilo len moje pravé oko. "What have you done.." Povedala som až vražedne chladným hlasom, pri čom som s nej nespúšťala svoje pravé oko. Po chvíľke ticha som k nej spravila prudký krok aby som zastala len pár centimetrov od jej tváre a zahľadela som sa jej do očí. V ten moment mohla jasne vidieť môj hnev a nenávisť, ktoré som len tak tak držala na uzde. "Ona nebola nepriateľ! Zachránila ma narozdiel od teba, keďže si sa vyparila v moment keď som ťa potrebovala najviac! Prečo si ma vôbec ťahala zo sebou?!" Doslova som po nej kričala, no pri poslednej vete mi opäť začali stekať slzy po tvári. Ona to pravdepodobne nemohla chápať, no nemala som v pláne jej to vysvetľovať. "Get the f*ck out of here!" Naposledy som ju ešte okríkla, na čo som len padla do kolien a prudko som zavrela obe oči aby som sa vôbec dokázala kontrolovať a neskočiť po nej, pri čom som zároveň zadržiavala aj v sebe žiaľ, ktorý sa vo mne opäť prebudil. Netušila som či fakt odíde alebo nie, no pravdepodobne mi ani nerozumela. Pravdepodobne som na nás nalákala všetkých nakazených v okolí, ale to mi bolo úplne jedno. Mala som už všetkého pokrk.. Nevládala som a teraz ako mi Wababari plne otvorila ešte veľmi čerstvú ranu, proste som to vzdala. Psychicky a ani fyzicky som to už proste nezvládala a pokiaľ by som mala skončiť ako nejaké žrádlo pre nakazených, tak budiž. Bola som viac než na dne a už som nevládala ďalej bojovať.. "I am so sorry Nomad.. I can't do this anymore.. I just can't live like this anymore!" Zatla som pevne zuby, keďže tá bolesť v mojom srdci bola už neznesiteľná.

Po slovách Katherine sa Wababari odmlčala a matne prebehla pohľadom prebodnutú ženu. Jej pohľad jasne naznačoval že nechápe ako mohla táto osoba zachrániť Katherine, keďže si jej tvár vôbec nevybavovala. Potom však na ňu zahučala aby šla preč. Uši Wababari sa ostro vztýčili smerom hore na čo sa samotná Wababari zatvárila naozaj naštvane. "Tak vyparila... hmm...? Uvidíme teda ako dlho prežiješ keď sa naozaj vyparím..." V momente ako to dohovorila sa otočila na päte a vydala sa jednoducho preč od Katherine. Za ani nie pár sekúnd bola jednoducho úplne preč ako keby tam ani vôbec nebola. Katherine tam jednoducho kľačala vo vode ľutujúc celú svoju existenciu. Len ona a niekoľko mŕtvol všade naokolo. Ona sa mohla stať čoskoro jednou z nich. Náhle však ucítila ako sa jej ramena dotkla nejaká ruka, ktorá ju naozaj jemne zovrela. V danom momente sa ozval opäť praskavý zvuk a keď sa Katherine otočila aby zistila o čo sa jedná mohla zistiť, že tá žienka ktorá bola prepichnutá od Wababari sa celkom uprene pozerala na Katherine ako keby bola naozaj naštvaná. Na ďalší okamih sa táto žienka jednoducho trhla čím spôsobila to, že železný oštep sa jednoducho rozbil na niekoľko menších častí ktoré jednoducho z nej vypadli. Ihneď po tom ako jej telo bolo čisté od akéhokoľvek železa ktoré sa v nej nemalo nachádzať, jej rany sa skoro ihneď zhojili. "You... dumb... prick..." Hlas ženy bol o niečo hrubší no stále to bol jej hlas. Oči jej zaiskrili od hnevu. Druhou rukou ihneď schmatla Katherine za hlavu a ponorila jej ju do vody kde ju následne držala niekoľko sekúnd. Keď už cítila, že sa Katherine blíži ku koncu svojich dychových síl, jednoducho potiahla jej vlasy smerom k sebe čím ju donútila spraviť pohyb smerom hore aby sa mohla zhlboka nadýchnuť. "KEDY... ! KEDY SI PRIŠLA O DRUHÚ RUKU TY JEDNA TUPÁ... ARGH !" Žena opäť ponorila hlavu Katherine do vody. Všade naokolo bolo počuť silné iskrenie sprevádzané z hlasným dunením. Keď žena opäť vytiahla hlavu Katherine z vody, prehodila ju na chrbát a nechala ju plávať ako nejaký peň na hladine. "Ty... ty... nezodpovedná, sľuby nedodržujúca.... Katherine !" Žena sa ihneď napriahla päsťou ktorou vyštartovala po Katherine. Niekoľko centimetrov od jej tváre však zmenila trajektóriu čo spôsobilo že päsťou udrela len do vody a nie do Katherine. "Takto sa plnia sľuby ? Že neumrieš a budeš si dávať na seba pozor ? Vyzeráš ako chodiaca múmia ! Musím za teba teraz všetko robiť ty kripel bezruký !" Žena stále hystericky kričala ako keby Katherine vyčítala úplne všetko čo sa jej stalo, ako keby to bola jej vlastná vina že prišla o obe ruky a skoro umrela. "Človek sa kvôli tebe obetuje, nechá sa mučiť v pekle, nechať si odtrhnúť ruky aj nohy... A TY MUSÍŠ OPAKOVAŤ ?" Žena ihneď chytila Katherine za tričko a vytiahla ju hore tak aby dokázala získať aspoň nejaký balans na to aby sa sama udržala. Keď už Katherine konečne stála, pustila jej tričko a zhlboka sa nadýchla. "Takže... máš mi k tomu všetkému čo ti je čo povedať... Katherine ? Alebo to mám z teba všetko vymlátiť ?"

To čo povedala Wababari som síce počula, no ani som na ňu len nepohliadla keď sa otočila a začala odo mňa odchádzať. Netrvalo jej to dlho než úplne zmizla z dohľadu, čoho som fakt začala ľutovať až teraz. "Wababari.. I.. didn't mean it.." Šepla som chrapľavo popod nos, keďže som vedela, že to aj tak nebude počuť a zatla som zuby bojujúc s ďalším prívalom sĺz. V tom som ale ucítila ruku na svojom ramene, ktorá mi ho jemne zovrela, na čo sa ozval praskavý zvuk. Po chrbte mi prebehli okamžite zimomriavky a hlavu som pomaly otočila tým smerom. Zreničky sa mi prudko rozšírili keď som videla kto to je. Mierne som pootvorila ústa, no nebola som schopná vydať zo seba ani hlásku. Jej uprený pohľad na mňa vyzeral fakt úprimne naštvaný, čo ma ani zďaleka tak nešokovalo ako to, že žije, na čo vlastne trhnutím zničila ten oštep na malinké časti, ktoré s nej povypadávali, na čo sa jej rany skoro okamžite zahojili. To čo mi ale povedala ma fakt zarazilo. Jej hlas bol o niečo inší, no stále som v nej počula ju. Netušila som ako, ale prehovorila na mňa anglicky, čo ma tiež vyviedlo z miery. V tom jej oči od hnevu len zaiskrili, na čo ma schmatla za hlavu a skôr než som sa stihla vôbec nadýchnuť mi ju ponorila do vody. Začala som panikáriť a snažila som sa vymaniť s jej pevného gripu, no nemalo to cenu. Z úst mi išli prudko bubliny vzduchu, ktoré postupne ubúdali. Skôr než som sa stihla úplne zadusiť, potiahla ma za vlasy smerom k nej, čím mi vytiahla hlavu z vody a ja som sa prudko nadýchla, na čo som začala kašľať, keďže som sa tej odpornej vody v tej panike napila. Jej otázka kedy som prišla o druhú ruku ma opäť chytila offguard, no skôr než som mala vôbec šancu niečo povedať mi opäť strčila hlavu pod vodu. Tento krát som sa ale už vôbec nebránila, keďže som premýšľala nad tým čo sa to tu vôbec deje. Skôr než mi ale došiel kyslík ma znova vytiahla, no tento krát ma prudko pretočila na chrbát, čím som jej konečne bola tvárou v tvár. Ako mi ale nadávala ďalej, opäť sa mi začali hrnúť slzy do očí. Nemohla som si proste pomôcť, ale i keď vôbec nevyzerala ako ona, to jej správanie a to čo mi teraz hovorila všetko nasvedčovalo tomu, že je to ona. Keď sa proti mne napriahla päsťou a vyštartovala po mojej tvári, prudko som zavrela oči a zatla som zuby očakávajúc silnú ranu, no tá neprišla, keďže jej päsť skončila tesne vedľa mojej hlavy vo vode. Pomaly som teda pootvorila oči a s trasúcimi zreničkami som jej pohliadla do očí keď mi začala nadávať, že či sa takto plnia sľuby. Keď pokračovala ďalej, nedokázala som sa už udržať. "I saw you die.. You can't.. this isn't possible!" Štekla som pre zmenu naštvane ja, pri čom mi ale začali tiecť opäť slzy. Tak moc to bolelo, no proste som nemohla uveriť, že to je ona. Ako ale dodala, že sa kvôli mne obetovala a nechala si sama utrhnúť končatiny, musela som si priznať, že to nejakým spôsobom je ona, ale nehcela som proste. Nemohla som tomu uveriť, keďže som videla na vlastné oči čo jej spravili. V tom ma ale schmatla za tričko, ktoré nejakým zázrakom ešte na mne aj držalo keďže bolo od krku po brucho v strede rozpárané a postavila ma na nohy, na ktorých som sa sotva držala, na čo ma pustila. Chcela po mne vysvetlenie a dala mi vlastne na výber či jej to poviem dobrovoľne, alebo to zo mňa bude musieť vymlátiť, no ja som tam len stála a neveriacky na ňu hľadela. "To nemôžeš byť.. sama som videla čo s tebou spravili. Nemohla si to prežiť.." Hovorila som len tak polohlasne, na čo sa mi opäť klepali zreničky. "If this is some kind of another mindf*ck.." Zatla som na moment zuby nad myšlienkou, pri čom jej stále neodpovedala na jej otázku. Nemohla som, vzhľadom na môj vnútorný fight, ktorý som zo sebou viedla o tom či je toto vôbec real.

Nomad pozrela na Kahterine trocha nechápavo. V jej pohľade bola jasná otázka či si z nej robí srandu alebo nie. "Videla si ma zomrieť ? To je celkom zaujímavé. Ako presne som teda zomrela ?" Jej ostré nechty sa náhle dotkli krku Katherine a len naozaj slabo ju škrabli. "Ešte zaujímavejšia otázka je "Ako si mohla vidieť čo so mnou spravili, keď bolo to zrkadlo zničené ?"." Otázka na pravom mieste. Nomad si jednoducho zo seba zhrnula vrchnú časť oblečenia až po pás aby mohla Katherine ukázať, že väčšina jej tela bola úplne celá zjazvená a celkovo jej telo nesedí k tomu ako vyzeralo predtým. "Weird, right ? Moja myseľ bola presunutá do nového tela. Nové telo zo starou mysľou... vypestované z mojich umierajúcich buniek." Katherine mohla momentálne vidieť skoro všetko z Nomad. Či už to lepšie alebo horšie. Po chvíli takéhoto voľného pozerania si však Nomad cez seba opäť prehodila svoje oblečenie a upla si ho až pri krku. "Očividne je to spojená s nejakým porušením mozgu. Nikdy si si nemohla želať viac mňa než je teraz mňa vo mne." Vysvetlila jej celkom zložito. Keď však videla, že Katherine vôbec nestíha spracovávať čo jej Nomad hovorí, len si povzdychla. "Mám silnú schizofréniu. Viacero osobností v jednom tele... je to nezvratný proces... ževraj." Vysvetlila jej naozaj jednoducho tak aby sa to dalo aj pochopiť. Jej pohľad však nebol na Katherine ale poletoval po celom okolí ako keby čakala kedy prídu nejaký nepriatelia. "Očividne to ale vo mne odomklo istú formu... sily ? Neviem ako to presne nazvať ale cítim sa neuveriteľne silne a nabitá energiou. Vedela by som teraz spraviť aj..." Jej pohľad na okamih preskočil na Katherine, ktorú si prešla od hlavy až po kolená. Potom však trhla pohľadom bokom. "... iné veci než vypúšťanie energie a zaoberanie sa starými záležitosťami." Zvyšok jej slov znel neobvykle chladne, na čo sa už na Katherine opäť nepozrela. V pohľade však bolo jasne vidieť že stále na niečo myslí, no nechcela to zo seba nejako dostať. "Mali by sme ísť. Keby si mala aspoň jednu ruku tak by si zistila, že už je skoro čas na ďalšiu dávku proti Ruionose." Nomad rukou jednoducho mávla a naznačila Katherine aby šla za ňou. "Je to zvláštne, čo ? V jeden moment si myslíš, že stratíš celý svet... v druhý moment sa ti ten svet vráti späť ale odmieta ťa. Zvláštny osud." Slová Nomad ako keby vyšli len tak do vetra. Katherine ich však mohla zreteľne počuť a vstrebať do hlavy.

Nejakú dobu šla Nomad len tak potichu bez toho aby sa čo i len otočila na Katherine a niečo jej povedala. Keď však konečne vyšli z vody na pevnú a suchú zem, musela sa ponaťahovať o opäť pohľadom zmapovať okolie. "V momente čo som zistila že ste sa vrátili som ušla zo skrýše. Ona bude síce naštvaná no keď zistí že to bolo pre dobro Andrewa tak mi isto odpustí." Nomad si opäť povedala niečo pre seba a opäť to Katherine mohla počuť jasne a zreteľne. Teraz sa však Nomad konečne na ňu otočila aby zistila či je v poriadku. "Stále nad tým premýšľaš. Ako to tá Nomad mohla prežiť, mala byť mŕtva, roztrhaná na kusy, existovať vo večnom utrpení pekla. Poviem ti jednu zaujímavosť, Katherine." Nomad sa otočila celým telom na Katherine aby jej jasne naznačila, že jej ide povedať niečo zrejme dôležité. "Prežila som to. Nie vďaka tebe, nie vďaka sebe, nie vďaka šťastiu ani osudu. Zachránila ma ona a som jej za to vďačná. Keby nebolo jej... bola by si zrejme mŕtva aj ty." Keď existoval slovo, ktoré dokázalo Katherine naštvať viac než dosť, okrem slova Nomad, bolo to slovo "ona". Toľkokrát koľko ho Nomad spomenula už začínalo byť naozaj otravné no ona s tým zrejme nemienila prestať. "Možno by som ti s jej pomocou mohla spraviť nové ruky... keď si myslíš že si to zaslúžiš a si na to pripravená." Vypadlo z nej už o niečo tichšie. Skôr než sa jej však dostala odpoveď od Katherine, bola už stočená na päte a kráčala niekam smerom do centra Soulu.

Keď som sa tak nad tým viac zamyslela, mala pravdu. Celý čas to bol len môj predpoklad, ale kto normálny by prežil niečo také? Na moment som sklopila pohľad k zemi, na čo som pohľadom trhla k jej ruke, ktorou mi drápami mierne porezala krk. Jemne som si kusla do pery, no nebolelo to tak moc, aby ma to nejako vôbec čo i len vyrušovalo. Nie po toľkej bolesti ktorou som si len nedávno prešla. "Ja.. Nedokázala som sa proste ani vykoktať, na čo keď sa začala do polky vyzliekať, pozrela som na ňu prekvapene. To v akom stave bolo jej "telo" bolo fakt hrozné na pohľad. Hľadela som na každú jednu jazvu, na čo som na moment privrela oči a zhlboka som sa nadýchla. Pohľad mi na sekundu skĺzol k jazve ktorú mi spravila Lilith, čo boli fakt nepríjemné spomienky, no bolo to fakt úplne nič oproti tomu čím si musela prejsť ona. Keď mi povedala ako na tom vlastne je, že jej myseľ je vlastne len v novom tele, ktoré vzniklo s nej, prešla som ju pomalšie pohľadom od hlavy až po päty. "That's insane." Šepla som pre seba zarazene, keďže toto mi prišlo ako nejaká zvrátená verzia Frankensteina. Až keď sa Nomad opäť obliekla som si uvedomila ako moc mi tlčie srdce. Na malý moment som sa ale zamračila, keďže som si až teraz uvedomila, že som ani nevedela či je Hishir v poriadku potom čo ma niekoľko krát topila. Stále som ju tam ale cítila, čo ma tak trochu upokojilo. Keď mi ale povedala, že je to spojené s porušením mozgu, spozornela som a pohliadla som priamo na ňu s mierne pozdvihnutým obočím, čo jej stačilo na to aby mi to vysvetlila jednoduchšie. "Ževraj?" Šepla som skôr pre seba, keďže jej pohľad behal všade po okolí ako by sa ani len nesústredila na to čo mi hovorí a niečo hľadala. "Takže toto čo teraz dokážeš je vlastne len side effect?" Podvihla som úplne jedno obočie, pri čom môj tón znel tak trochu ironicky. Keď sa ale zasekla uprostred vety a pohliadla na mňa, reflexívne som spravila nepatrný krok vzad, no nedokončila som ho keď trhla pohľadom bokom. Netušila som čo síce mala na mysli inými vecami a starými záležitosťami, no tón ktorým to hovorila bol až nepríjemne chladný. Netušila som čo všetko si pamätá, no to nebola otázka na teraz. Jej pohľad síce smeroval všade možne, no vyzerala docela zamyslene ako by mi niečo tajila. V duchu som si povzdychla, na čo keď povedala, že kebyže mám aspoň jednu ruku, tak by som zistila, že si musím dať ďalšiu protilátku na Ruionosu. Nijako ma to ale neprekvapilo a len som teda súhlasne kývla, na čo som sa vybrala zamyslene za ňou. Jej nasledujúce slová ma zasiahli priamo do srdca, čo mi spôsobilo miernu podvedomú bolesť. "What if I really lost her even tho she's back? Can it be the same again?" Z myšlienok ma vytrhol až fakt, že som si tak silno kúsala peru, že dať do toho ešte o trošička viac sily, rozkusla by som si ju. Mať ruky, tak by som pravdepodobne zvierala nervózne päste, no takto som to musela kompenzovať inak.

Obe sme už nejakú dobu mlčali, no v mojej mysli bolo viac než živo. Neustále som myslela nad tým čo sa vôbec stalo a čo bude ďalej. Moju únavu som si neuvedomovala až tak do doby kým sme nevyšli na pevnú zem. Nohy sa mi mierne klepali a pod očami sa robili fakt solídne kruhy, no musela som vydržať. Na malý moment som sa ešte ohliadla či tam niekde neuvidím Wababari, no nebola po nej nikde ani stopa. Vedela som, že ma zrejme neznáša za to čo som jej vyčítala a dúfala som, že sa mi naskytne šanca jej povedať, že toho ľutujem a že som to tak vôbec nemyslela. Skoro som narazila do Nomad keď sa zastavila aby sa začala naťahovať tým, že som hľadela za seba, no zastavila som sa len necelý krok od nej. Rýchlo som od nej spravila krok vzad nech jej dám priestor, na čo mi povedala, že uriekla zo skrýše keď zistila, že sme sa vrátili. Netušila som síce koho tým myslela, no domyslela som si, že si to hovorí asi skôr len pre seba, takže som sa toho ani nijako nechytala. Celý čas som bola skoro úplne ticho a len sem tam som prehovorila, čo bolo dosť nezvyk, no bolo to trochu pre mňa dosť to všetko spracovať v takomto stave. Keď sa na mňa ale otočila, sklopila som pohľad k zemi, na čo mi povedala, že nad tým všetkým stále premýšľam, čo bola pravda. Pri jej poslednej vete som ale podvihla zrak na ňu, no môj výraz v tvári bol viac než nič nehovoriaci. Keď ale zase spomenula "ju", mierne mi cuklo obočie. Keď ale povedala, že by som bej "nej" bola tiež zrejme mŕtva, zatla som zuby a zamračila som sa na ňu. Keď ale povedala, že by mi s jej pomocou mohla spraviť nové ruky pokiaľ si myslím, že si ich zaslúžim a som na to pripravená, mierne som sa naklonila k nej, no skôr než som vôbec prehovorila sa otočila a kráčala preč. Vnútorne som doslova zjapala nervami čo sa navonok prejavilo na mojom mierne zrýchlenom dýchaní a pevne zaťatých zuboch. "Okay! Who the f*ck is she?!" Proste som to už nevydržala a snapla som keď som ju dobehla, no stále som sa držala kúsok za ňou. Nechcela som to povedať tak naštvane, no čo už. "Vravíš o nej pomaly ako o nejakej bohyni." Dodala som hneď na to už niečo pokojnejšie ako som to pôvodne mala v pláne, no neprestala som sa mračiť. Môj temper bol na tom fakt zle a už pri sebamenšej blbosti som dokázala stratiť nervy od kedy sme boli v Starom Kráľovstve. Cítila som ako sa mi pomaly začína variť krv v žilách, takže som sa radšej zhlboka nadýchla a vydýchla aby som sa trochu upokojila. Musela som s tým niečo začať robiť, keďže hnev ma teraz dokázal veľmi ľahko ovládnuť a totálne zatemniť moje racionálne myslenie, čo som si uvedomovala až moc dobre a snapnúť pri Nomad by ma mohlo stáť život obzvlášť potom čo mi povedala, že sa s ňou deje. Aj tak som bola ale mierne jelly po tom čo tak ospevovala "tú osobu", no bohužiaľ v tom som si nemala ako zabrániť i keď som sebeviac chcela.

Nomad len prudko zastavila a ostro sa otočila smerom na Katherine. Jej ruka vyštartovala po krku Katherine ihneď ju chytila pod krk. Od ramena až po zápästie jej skákali prúdy elektriny ktoré sa na šťastie nejakým zázrakom nevedeli dostať až ku Katherine. Mohla však z istotou povedať, že tento prúd by ju minimálne zabil keby ňou prešiel. "Kto je ona ? Kothra, posledný titán stvorený človekom, Kráľovná strojov." Pohľad Nomad bol naozaj strašidelný. Vyzerala ako keby bez zaváhania vedela zabiť Katherine a vôbec by jej to nespravilo ani vrásku na tvári. Keď to všetko Katherine videla, pocítila strach ktorý doteraz nikdy pocítiť nemohla. "Je to Bohyňa, moja Bohyňa. Som ochotná pre ňu kedykoľvek zomrieť. Niesom nútená ostať pri nej a ani jej niesom nič dlžná. Rozhodla som sa ju proste uznávať ako svoju Bohyňu." Ako dohovorila, pustila Katherine zo zovretia čím jej dovolila sa zhlboka nadýchnuť. Nomad sa ihneď zahľadela na drápy na svojej ruke ktoré začala pečlivo skúmať. "Nechala si ma tam. Nemala som sa o koho oprieť, nemal mi kto pomôcť. Vieš aký je to pocit keď ti trhajú končatiny... ty si mala aspoň niekoho pri sebe kto ti pomohol tým všetkým prejsť. Ja, ja som mala pri sebe len dve úchylné démonky ktoré sa vyžívali v mučení ma po tom čo som im zabránila v prechádzaní do toho sveta." Svoju ruku konečne zložila ku svojmu telu a pohľad presunula na Katherine aby sa uistila, že ju celý čas vnímala. Keď sa uistila že to všetko vstrebala, venovala jej len chladný pohľad a natočila sa Katherine z profilu. "Stratila som nádej na život a vo chvíli keď som sa zmierila zo smrťou, prišla Kothra. Neviem ako to dokázala, ale vrátila ma do Soulu a dala mi toto telo. Len preto aby som ťa mohla opäť chrániť tak ako predtým." Náhle si celkom hrubo povzdychla a mávla pred seba len tak rukou. Následne pokrútila hlavou a vydala sa opäť smerom ktorým predtým kráčala. Jej kroky boli teraz rýchlejšie a ráznejšie keďže Nomad tak nejak vedela, že sa Katherinin čas kráti. Nebola na tom presne tak isto ako napríklad Adella, no sama mohla začať pociťovať ako ju prepadá únava spojená z miernym zahmlievaním a návalmi agresivity. Všetko sa to dialo veľmi slabo no bolo to ako na nejakom kolotoči. Niekoľko sekúnd sa jej dialo to, potom zasa to a nakoniec niečo úplne iné. Bolo to celkom frustrujúce ako pre Katherine tak pre Nomad, ktorá sa stále otáčala za seba len aby sa uistila že ju stále nasleduje a neskosí sa niekde na pol cesty na zemi.

Jej reakcia ma dosť zarazila, na čo som aj sebou mierne cukla, no nemalo to moc cenu keďže jej grip bol veľmi pevný a zabraňoval kompletne prechodu kyslíku do mojich pľúc. Elektrina, čo jej skákala po ruke bola fakt desivá, no vďaka bohu ostávala len na jej ruke nejakým zázrakom. Mierne som privrela oči ako som lapala po dychu pripravená schytať pravdepodobne asi aj smrteľnú ranu, no miesto toho prehovorila. Tónom akým to ale hovorila.. Mohla som už len s toho povedať, že ju fakt obdivovala. Keby ale teraz jej pohľad zabíjal, bola by som už tuhá s tým ako na mňa hľadela. Nevedela som prečo, ale vôbec som ju nepoznávala. Išiel z nej strach, ktorý som hádam nikdy pred tým necítila. To čo ale povedala potom ma zrejme nemalo tak bolieť, ale bolelo to. Zatla som pevne zuby, na čo ma ale pustila a ja som sa okamžite zhlboka nadýchla a začala som sťažka unavene dýchať. Mierne sa mi začali triasť kolená a ani sama som nevedela či to bolo hnevom alebo únavou, no momentálne mi to bolo fakt jedno. Chcela som na to niečo nepekné povedať, no kusla som si do jazyka a uhla som radšej pohľadom. Keď ale povedala len tie štyri slová "nechala si ma tam", cítila som sa ako keby mi na ramená padla záťaž celého sveta. Okamžite sa mi začali slzy hromadiť v očiach, no prudko som ich zavrela aby som im v tom zabránila. Keď ďalej pokračovala, nedokázala som tomu už ale zabrániť a aj napriek zavretým očiam mi stále niekoľko stieklo po tvári. "I didn't want to!" Skríkla som po nej viac menej nechcene, na čo som prudko otvorila obe oči a pozrela jej do tých jej. "They didn't stop with you. They reminded me what happen over and over.. and over again. Still if it wasn't for you, I wouldn't be here.. You gave me strenght even after all of that.." Vysvetlila som jej, pri čom sa mi slzy stále kotúľali po tvári a nemali v pláne proste prestať. Keď sa ale na mňa tak chladne otočila, nedokázala som sa ani len nadýchnuť. "Kothra.." Prebehlo mi mysľou opäť ako by som si to meno snažila zapamätať. V tom som si ale uvedomila, že mám otvorené aj pravé oko, tak som len hlavu otočila doprava a zavrela ho až do doby kým sa Nomad zase nevybrala ďalej. Pár krát som sa zhlboka nadýchla, keďže som zase cítila ako môj smútok nahrádza hnev, na čo mnou prešla náhla vlna únavy, ktorá ma mierne donútila sa zapotácať, no dala som sa dokopy skôr než sa na mňa Nomad opäť otočila, no nič nehovorila ako by ma proste len kontrolovala. Jej krok bol rázny a omnoho rýchlejší než som ja teraz vládala, no ja som to na sebe nedávala poznať. Po tom všetkom čo mi povedala som nemohla zniesť myšlienku, že by som bola opäť pre ňu len burden. Tieto návaly hnevu a únavy sa ale fakt minútu po minúte zhoršovali z čoho už došlo aj mne, že to nie je kvôli únave, ale fakt mi dochádza veľmi rýchlo čas.

Slová Katherine sa k Nomad síce dostali no nijak na ne nereagovala. Proste len ticho kráčala vpred vyberajúc cestu mestom tak, aby sa vyhli všetkým nakazeným. V hlave pritom nad tým všetkým rozmýšľala. Nerozumela všetkému čo vyšlo z úst Katherine no to čomu nerozumela si prosto domyslela. Popri otáčaní sa a kontrolovaní stavu Katherine si všimla, že to s ňou nieje úplne v poriadku. "Mali by sme si pohnúť. Čoskoro u teba prepuknú všetky príznaky Ruionosy." Oznámila jej rýchlo na čo však ihneď zastavila a otočila sa na ňu. "Zvládaš kráčať ďalej, že ?" Spýtala sa jej celkom nervózne. Nie za seba, ale za Katherine a to ako celkovo práve vyzerala. Tieto príznaky totižto Nomad poznala viac než dobre keďže ich videla už viac než dosť. "Pokiaľ budeš pociťovať že to už ďalej nejde tak povedz. Keď sa to budeš snažiť prekonať na pokraji síl tak to len zbytočne zhoršíš." Nomad náhle natiahla ľavú ruku smerom ku Katherine pričou si tou pravou odhrnula oblečenie od zápästia. Následne sa pozrela Katherine priamo do očí a chvíľu len tak mlčala. "Zakúsni mi do ruky najviac ako to len ide. Najlepšie tak, aby si mi prekúsla časť kože a bola schopná nasať trocha mojej krvi. Nieje to najrozumnejšie riešenie no poskytne nám to trocha viac času." Nomad tlačila na Katherine nie preto aby jej ublížila, ale preto aby sa napila z jej krvi a trocha oddialila čas kedy Ruionosa vyhrá nad jej telom. "Dostaneš do tela ešte viac Ruionosy, bude to ešte smrteľnejšie. Kým sa ale preukážu tie najhoršie účinky tak by sme mali byť v úkryte. Nemám pre teba lepšie riešenie len než mi veriť." Nomad zrejme zastávala víziu boja ohňom proti ohňu. Katherine to mohlo prísť aj trocha divné no kto iný okrem Nomad by mal vedieť o Ruionose viac než ona sama ? Tento fakt nemohla Katherine nijak poprieť vzhľadom na to že Nomad s Nanami boli pôvodné nositeľky Ruionosy. "Kúš skôr než si to rozmyslím. Vyzeráš ako keby si mala padnúť čo minútu a ja ťa teda nepoťahám až do úkrytu." Slová Nomad doslovne hnali Katherine do toho aby si zakúsla do nej a napila sa aspoň trocha krvi ktorá by ju následne napumpovala dosť veľkou dávkou Ruionosy.

Keď som po niekoľký krát skoro zakopla o rovnú cestu, prudko som si zakusla do pery aby som sa spamätala, no nepomáhalo to. Keď sa mi to stalo už niekoľký krát, bolo mi jasné, že si to Nomad všimne a to mi potvrdila aj hneď na to jej slovami. Na moment sa mi opäť zahmlelo pred očami, na čo som sa radšej zastavila a hľadela som do zeme kým to po pár sekundách neprešlo. Na jej otázku či zvládam kráčať som prudko zatla zuby a len som hmmkla, no celý čas som hľadela vedľa nej do zeme ako by tam niečo bolo i keď tam nič nebolo. Ako mi oznámila, že jej mám povedať pokiaľ to už nepôjde, že presilovať to všetko len zhorší pohľadom som cukla na ňu. "I.. can.. do this. Just.. go." Povedala som jej, na čo som spravila jeden krok dopredu a zastavila som sa keď som uvidela ako si vyhŕňa oblečenie na ľavej ruke. Pohľadom som prešla na jej ruku a z nej zase Nomad do očí s mierne zmäteným výrazom. Keď mi vysvetlila čo po mne chce, sklopila som pohľad k zemi, pri čom bolo dosť jasne vidieť, že to nechcem spraviť. Ako dodala, že mi to dodá do tela viac Ruionosy a bude to ešte smrteľnejšie, ani som len sebou necukla, no oddialilo by to čas dostatočne na to aby sme sa dostali do úkrytu. Bola som rozhodnutá to odmietnuť, no keď povedala, že nemá pre mňa lepšie riešenie než jej veriť, na moment som privrela oči. "You know that I trust you with my life you idiot.. Don't need to tell me twice." Prebehlo mi ironicky v mysli, na čo keď som otvorila oči, svet mi spravil rýchlu 360 otočku, no ustála som to. Ako tam tak Nomad stála s tou rukou natiahnutou ku mne, niečo ma začínalo ťahať k nej a bolo to veľmi neodbytné. Slová Nomad ma ale s toho na moment prebrali, no cítila som, že už nemeliem pomaly ani z posledného a idem sotva len na výpary. Prudko som zatla zuby, na čo som k nej spravila rázny krok a asi sekundu som hypnotizovala jej krk, než som sa s toho snapla a prudko som potriasla hlavou aby som sa spamätala. "Nechcem to spraviť... ale ešte viac.. nechcem byť tvoja príťaž.. Šepla som jej, na čo som potlačila znova ten urge tým, že som si kusla do jazyka a sklonila som sa mierne k jej ruke, na čo som sa do nej zakusla doslova ako do kusa mäsa, keďže som sa v ten moment už nedokázala proste ovládnuť. Krv sa mi z jej ruky začala valiť do úst na čo asi po piatich sekundách som sa dostala k zmyslom a okamžite som sa od nej odtiahla zo strachom v očiach. "Nomad.. prepáč ja.." Povedala som vystrašene pri pohľade na jej ruku, na čo sa mi v očiach začali hromadiť slzy. "Nie! Na to teraz nie je čas!" Prudko som zatla zuby a pozrela jej okom do očí, čím som jej naznačila, že som ready, no nedokázala som jej to povedať, keďže jediné čo by zo mňa vyšlo by bol asi len vzlyk. Tá pachuť krvi mi stále ostávala v ústach, pri čom som cítila ako mi ešte pár kvapiek tečie po brade, no nemala som čas sa na to teraz sústrediť. Netušila som koľko času som si tým získala a ani ako moc sa mi to teraz začne zhoršovať, ale nechcela som tu na to čakať.

Nomad pozorovala Katherininin osobný rozpor ohľadom toho či ju zakúsnuť alebo nie. Ani ju to moc neprekvapilo keďže Katherine mohla mať Nomadinej krvi viac než dosť. Keď ale povedala, že nechce byť jej príťaž, Nomad mierne podvihla obočie. Vyzerala byť celkom zaskočená no skôr než nejak reagovala už ju Katherine zakúsla do ruky a začala jej cucať z nej krv. Keď jej tesáky prešli kožou Nomad, ani len sebou netrhla a bez akejkoľvek emócie pozorovala ako to celé prebiehal. Jej krv bola viac-menej horká a nechutila moc dobré no stále dodávala Katherine okamžitú energiu. Keď konečne skončila, vyšli z nej ospravedlňujúce slová. Na to nijak nereagovala, len si prehodila nejakú látku cez ruku aby zakryla ranu a ihneď sa rýchlim krokom rozišla tadiaľ kadiaľ mala celý čas naplánované. "Máme niekoľko minút." Vyšlo z nej asi len sekundu predtým než sa jej krok zmenil do poklusu.

Po niekoľkých minútach dobehli k viac než starej budove, ktorá vyzerala ako keby sa mala čo chvíľu rozpadnúť. Nomad však neotáľala a veľmi rýchlo sa vybrala do hlbín ktoré nevyzerali o moc stabilnejšie než zvyšok budovy. Jej kroky však boli viac než isté. "Poď. Nemáme moc času." Ukazovákom na ľavej ruke namierila Ktherine na krk, ktorý ju isto tou dobou už kŕčovito zvieral čo mohlo značiť len to, že sa s ňou dialo presne to isté čo s Adellou, teda čierne žily Ruionosy. Po pár krokoch v skoro absolútnej tme sa však Katherine ocitla v miestnosti, ktorá pripomínala celkom dobre zariadenú a priestornú izbu. Nomad sa v nej pohybovala ako doma a s ladnými krokmi preskakovala každé prekážky pričom sa točila zo strany na stranu skadiaľ vždy vzala nejakú jednu vec. "Tak... teraz trocha tohto... tohto... toto dám sem... toto sem... áááá..." Keď Nomad zmizla v tme a zrazu sa ozval z nikadiaľ zvuk vystrieknutie, Katherine mohla stuhnúť krv v žilách. Zrazu tam bola sama. Ozval sa len zvuk pádu ktorý mohol ale aj nemusel naznačovať okamžitú smrť Nomad. Možno to bola nehoda, možno to tak plánovala. Nechať Katherine v tme, vypariť sa a postarať sa o to aby tam zošalela a umrela ako plne nakazená. Začalo jej to všetko liezť do hlavy. Tma, Ruionosa, pochybnosti. Zrazu sa však ozval tichý zvuk niečoho čo pripomínalo odplutie si. Hneď ako to však začula ucítila, ako jej na ľavom prsníku pristála šípka ktorá sa zaborila cez kosť priamo do srdca. "Puff..." Ozvalo sa smerom od Nomad škodoradostne. Pre ňu to bola zábava. Pre Katherine to však bola neuveriteľná bolesť ktorá ju pichala priamo do srdca pričom vypúšťala zo seba nejakú látku. Mohla ihneď vedieť, že sa jedná o protilátku no tá bolesť ktorá z nej vychádzala bola neuveriteľná. Teraz ju prepádali návaly hnevu ešte viac než predtým keďže sa práve v nej bili dve látky ktoré sa snažili zničiť navzájom. Mohla však pociťovať, že Ruionosa jasne prehráva a jej agresivita pomaly ustupuje a mení sa na pokoj. Spoločne s tým však Katherine strácala aj všetky svoje sily až nakoniec upadla do bezvedomia.

Jazykom som si pomaly prešla po spodnej pere keď sa Nomad "ošetrila" a vybrala sa rýchlym krokom preč. Stále bolo dosť ťažké sa kontrolovať, no dávala som si mentálne facky aby som tomu dokázala odolať. Okamžite som vyrazila teda za ňou, na čo súhlasne kývla keď mi povedala, že máme len niekoľko minút. Sama som to viac než dosť cítila, no nechcela som navonok nič priznať i keď to pravdepodobne šlo jasne vidieť. Okamžite som vybehla poklusom za ňou, no na viac než to som bohužiaľ nemala síl a Nomad to zrejme vedela, keďže tempo už viac nezrýchlila.

Netušila som síce kam presne bežíme, keďže som to tu vôbec nepoznávala, no dúfala som, že to je náš cieľ, keďže mi doslova ostávalo zrejme len sotva pár minút života. Respektíve môjho života, keďže žiť ako plne nakazená nie je vôbec žiť. Celá budova vyzerala dosť nestabilne, no to bol teraz môj najmenší problém i keď by bolo ironické umrieť na to, že by sa na nás budova zosypala. Keď mi znova pripomenula, že mám ísť, keďže už nemáme čas a ukázala mi na krk, nemohla som už ani odpovedať, keďže mi ho doslova kŕčovito zvieralo. Po čele mi tiekol dosť viditeľne pot vzhľadom na to, že som s tým bojovala všetkými silami ktoré mi ostávali. Prešli sme ešte niekoľko krokov v totálnej tme, na čo som sa navigovala len krokmi Nomad, no to z ničoho nič všetko utíchlo. Prepadla ma panika, na čo som sa začala okolo seba rozhliadať aj napriek tomu, že som vedela, že nič neuvidím. Chcela som ju zavolať menom, no nedokázala som zo seba dostať ani hlásku. V diaľke sa ozvalo len nejaké vystreknutie, na čo som prudko zastala a očami som lietala po miestnosti. Keď som ale začula zvuk pádu, zatla som pevne zuby, pri čom sa moje dýchanie ešte viac zrýchlilo, keďže bolo ešte obtiažnejšie než pred tým. "Nomad! Nie! Prosím! You can't just die like that! I don't want to become one of them!" Celé telo sa mi tou dobou už triaslo, na čo som okamžite trhla hlavou odkiaľ som pozerala k smeru toho čudného zvuku, no nestihla som ani len nič spraviť, keďže som ucítila ako mi niečo vrazilo priamo do srdca. Hlavu som sklopila aby som sa na to mohla pozrieť, na čo som začula škodoradostný hlas Nomad. Vedela som, že to bude pravdepodobne protilátka, no také návaly emócii mnou teraz prúdili skombinované s obrovskou bolesťou boli až moc overwhelming. Chrapčala som miesto kriku, začala som sa potácať snažiac sa udržať rovnováhu, no do hocičoho som narazila, na to som okamžite zaútočila a začala som to ničiť nohami, čo po nejakej dobre pomaly ustupovalo, no mne to prišlo ako večnosť. Ako to všetko postupne upadlo, ostala som tam len pokojne stáť, na čo som len zrýchlene dýchala a zo sánky mi kvapkal pot. Ani nie dve sekundy na to mi svet spravil 360, na čo som sa v bezvedomí skácala k zemi a konečne nastal pokoj.

Ktovie čo sa Katherine snívalo. Bol to však očividne krásny sen keďže sa niekoľko hodín ani len neprebudila. Keď však bola úplne odpočinutá a nepotrebovala viac pocítila ako ju prebudilo sotré pichanie v hrudi. Po otvorení očí zistila, že má stále v hrudi zapichnutú šípku ktorá zabránila v tom aby ju Ruionosa úplne dostala. Druhá vec ktorú si všimla bola tá, že nemá na sebe oblečenie, žiadne oblečenie. Tretia a hlavná vec bola tá, že všade naokolo bolo hrobové ticho a tma pričom práve v tej tme bolo vidieť dve krvavo červené oči ktoré ju sledovali. Mierne ju až mrazilo keď nedokázala určiť o koho ide. Náhle však začula ženský smiech ktorý nevedela ani len nijako určiť. "Vyspaná ?" Spýtal sa ženský hlas. Pomaly sa začali ozývať kroky ktoré smerovali priamo ku Katherine. Teraz si mohla začať všímať obrysy tej ženy. Jednalo sa o nejakú dospelú upírku ktorá sa k nej blížila naozaj pomaly. "Nemohla som sa pozerať na to ako len tak ležíš na zemi, tak som ťa položila na posteľ a dala s teba dole ten zvyšok handier ktorý tam len tak visel." Žena vysvetlila dôvod Katherininej nahoty naozaj jednoducho, no nedalo sa k tomu moc čo dodať. Keď Katherine pocítila ako si žena sadla vedľa nej prešla ňou opäť vlna zimomriavok. Nebola to jej chyba. Tá upírka zo sebou niesla naozaj chladnú auru ktorá prenikala pod kožu a nútila ľudí v okolí reagovať tak ako práve reagovala Katherine. "Nemali sme tú česť riadneho predstavenia sa, správne ? Hovor mi Yarresa, služobníčka Yagamiho." Yarresa sa predstavila skoro až šľachticky, to však Katherine nemohla poriadne vidieť keďže jej oči neboli navyknuté na absolútnu tmu. Jediné o čo sa v priestore mohla opierať boli tie krvavo červené oči ktoré tam proste svietili ako pohľad nejakého vraha. "Bola som vyslaná Yagamim aby som zistila ako sa cítiš po tom... incidente. Zároveň by som si chcela niečo vyzistiť." V moment čo to dohovorila už bola nalepená na Katherine a ľavou rukou ju pevne škrtila tak, že jej nedala ani len nádej na to sa nadýchnuť. Takto to pokračovalo niekoľko sekúnd až kým Katherine skoro nedošiel kyslík a pomaly sebou prestávala trepať. To ju Yarresa náhle pustila a opäť sa posadila vedľa nej ako keby sa nič nestalo. "Zaujímavé... ako to robíš ?" Vypadlo z nej fascinovane i keď jej bolo jasné, že Katherine tomu vôbec nechápe. "Moja schopnosť, vidím budúcnosť, nefunguje. Ty pre mňa proste neexistuješ." Jej fascinovaný tón znel až hrôzostrašne. Katherine si mohla až myslieť, že ju Yarresa považuje za nejaký experiment no nebolo tomu úplne tak. "Čo sa ti stalo ? Nemáš žiadnu budúcnosť, žiadny možný výsledok tvojich akcií... nič o čo by sa dalo oprieť a vidieť to vopred. Ako keby si bola..." Yarresa sa opäť natiahla po Katherine aby ju začala obchmatkávať všade po tele a naťahovať hore dole. Keď prišla k jej hlave, jednoducho jej násilne otvorila obe oči aby mohla zazrieť jej pravé oko. Nasledovalo slabé zalapanie po dychu ktoré sprevádzalo doslovne odskočenie Yarresi od Katherine. "Nositeľ hriechu ?" Spýtala sa ešte viac prekvapene než predtým. Jej oči boli jasne otvorené najviac ako to len šlo. Zrejme chápala o čo ide no v momentálnej chvíli jej došla slovná zásoba aby to mohla nejako vyjadriť. "Kedy sa to stalo ? Spravila ti to Lilith ? Hovor !" Jej hlas znel naozaj naliehavo, no nie nútiac. Skoro ako keby Yarresa potrebovala vedieť čo sa s Katherien stalo a čo sa s ňou stále deje. Keby sa Katherine necítila teraz viac než dobre, mohla by si myslieť že jej Yarresa predpovedá skorú smrť. To však teraz taktiež nemohla potvrdiť, keďže Katherine podla jej vlastných slov nemala budúcnosť. "Toto nieje dobré. Toto vôbec nieje dobré. Yagami to musí ihneď vedieť. Musíme spraviť protiopatrenia, naučiť ťa to potlačiť skôr než... než..." Yarresa sa opätovne stočila na Katherine. Stále mala na tvári prekvapený pohľad zmiešaný z miernym strachom. V jej očiach však bolo vidieť aj jasnú otázku. "Nemala si niekedy pocit, že máš byť dávno mŕtva... ale niečo ťa drží pri živote proti tvojej vôli ?"

Po tom všetkom bláznovstve ktorým som si prešla sa mi konečne doprialo trochu spánku. Môj spánok celý čas síce sprevádzali nočné mory, no to ma nedonútilo dostať zo spánku, ktorý som tak moc potrebovala. Netušila som ako dlho som spala, no keď som sa konečne prebudila, prudko som zatla zuby a sklopila som ľavé oko dole k mojej hrudi. "Geez.. really Nomad?" Šepla som pre seba a neveriacky som pokrútila hlavou. V tom mi okamžite ale došlo, že na sebe nemám vôbec nič a reflexívne som okamžite stiahla nohy k sebe a mierne sa prikrčila, no po chvíľke som uznala, že ani ja sa vidieť nemôžem, tak je to vlastne úplne jedno a trochu som sa uvoľnila až do momentu, kým som nezbadala krvavo červené oči, ktoré na mňa pozerali. Okamžite ma zamrazilo, na čo som si domyslela, že to bude zrejme Yagami, vzhľadom na to, že on bol jediná osoba s takto červenými očami ktorú som poznala, no neozval sa mužský, ale ženský smiech. Keď sa ma spýtala či som vyspaná, mierne som privrela oko a zamračila sa, keďže sa ku mne pomaly blížila. V tejto tme som sotva dokázala vidieť jej obrysy, no rozhodne som trafila to, že je to upírka. Keď mi ale povedala, že sa nemohla pozerať ako len tak ležím na zemi, že ma položila na posteľ a dala tie roztrhané handry zo mňa dole, mierne som sčervenela, čo som dúfala, že nevidela. "Vďaka.." Šepla som potichšie, na čo som sklopila hlavu k zemi. "To ma tu Nomad naozaj len tak nechala? A čo sa vôbec stalo po tom čo som sem prišla? It's all just a blurr after that." Na moment som privrela oko a snažila som sa spomenúť, no skôr než som vôbec stihla začať som ucítila ako si sadla vedľa mňa. Nevedela som ako to robí, ale mala som s nej opäť neskutočné zimomriavky. Podvihla som teda hlavu a ľavým okom som sa jej opäť zahľadela do jej krvavo červených, na čo sa mi predstavila, no keď povedala služobníčka Yagamiho, na moment som zatla zuby. "Katherine." Povedala som chladne, na čo som sa chcela spýtať čo tu teda robí, no v ten moment mi to vysvetlila. Mierne ma to zarazilo, no bola to zrejme len náhoda. "Prečo Yagamiho vôbec niečo také zaujíma?" Spýtala som sa jej opäť tak isto chladne a prebodla som ju pohľadom, no to už bola doslova nalepená na mne a začala ma dusiť. Pevne som zatla zuby a snažila som sa z jej zovretia vymaniť, no nešlo to.. bola príliš silná. Môj odpor pomaly začal ustupovať ako ma začali opúšťať sily, na čo tesne pred tým než by som zrejme stratila vedomie ma pustila a ja som začala prudko dýchať. Aj keď ma pustila, stále som na svojom krku cítila jej ruku, čo ma viac než desilo. Keď som sa naštvane pozrela na ňu, spýtala sa ma ako to robím. Vôbec som ale nechápala čo tým myslela, na čo mi povedala, že má schopnosť vidieť budúcnosť, no na mňa to proste nefunguje, že pre ňu proste neexistujem. "Čože?" Pár krát som zarazene mrkla, keďže som to stále nepoberala. Ako som mohla neexistovať, keď som žila.. to je to čo mi nešlo do hlavy. Odvrátila som od nej pohľad a sklopila som ho k zemi pred sebou. Keď sa ma spýtala čo sa mi stalo, že nemám budúcnosť a ani žiaden možný výsledok mojich akcií, pomaly som otočila pohľad na ňu, na čo som len ucítila jej ruky po mojom tele. "Hey!" Sykla som po nej, pri čom som sa od nej chcela prudko odtiahnuť, no keď mi násilne otvorila pravé oko, trhla som sebou do strany, na čo som od nej odvrátila pohľad. Jej šok bol dosť očividný, pri čom povedala len dve slová. V tom mi došlo čo tu ešte nesedí. "Hishir!" Vykríkla som v hlave, na čo som som sa začala rozhliadať v panike okolo seba, no nikde som ju ani necítila. "Kde je Hishir.." Šepla som k nej dosť hostile tónom, na čo som cítila ako sa vo mne zhromažďuje hnev. Prudko som sa postavila, na čo som sa mierne začala klepať. "Hishir.. nemôžem ťa zase stratiť.." Šepla som viac než zúfalo a otočila som sa na Yarresu zúfalo. Tá sa ma okamžite začala pýtať kedy sa mi to stalo a či to spravila Lilith. "Čo myslíš?" Povedala som jej horko, na čo mi v mysli prebehlo čo mi Lilith ukázala. "O čom to vôbec hovoríš? Čo potlačiť? Nič mi nie je!" Poslednú vetu som po nej sykla viac naštvane než som chcela, no z hlbokým výdychom som aj uvoľnila ramená a pozrela som jej opäť do očí. Jej pohľad bol stále prekvapený, pri čom by som mohla prisahať, že som tam videla aj trochu strachu. Jej posledná otázka ma ale totálne zaklincovala. "Heh.. irónia, že sa pýtaš niečo také." Povedala som už normálne, na čo som sa mierne uchechtla. "Ja som už dávno mala byť mŕtva niekoľko krát." Dodala som tento krát trochu chladnejšie. "Odpoviem ti na čo len chceš, ale najskôr mi pomôž prosím nájsť Hishir.. Len o túto jednu vec ťa žiadam." Mierne sa mi začali lesknúť oči, no udržala som sa. Proste som o ňu nemohla prísť.. nie znovu a necítiť ju pri sebe bolelo viac než by som čakala. "A ešte jedna maličkosť by tu bola.. Vyberieš mi prosím tú vec z hrude? Fakt to bolí." Pohliadla som na tú šípku čo mi trčala z hrude, na čo som prišla až k nej a ani som sa už len nesnažila maskovať moje pravé oko. Aj napriek tomu čo mi spravila som k nej bez problémov prišla, keďže som proste cítila, že by ma len tak nezabila. Len tak niekoho začať škrtiť nie je síce normálne ale čo v tomto svete je.

Yarresa pozorovala reakcie Katherine, úplne všetky jej reakcie. Vyzeralo to tak že vôbec nechápala čo jej vlastne hovorila, čo sa jej zdalo byť aj celkom logické. Keď však povedala meno Hishir, len ostala nechápavo stáť pozorujúc narastajúcu paniku zo strany Katherine. "Ty sa bojíš straty... hada ?" Spýtala sa prekvapene. Jednoducho natiahla ľavú ruku vpred dlaňou natiahnutou smerom ku Katherininmu krku. "Si vo veľmi zlej situácií. Nositeľ hriechu, naviazaná na démona ktorého časom nebudeš vedieť ovládnuť... bez rúk a bez priateľov." Pri tom ako hovorila tieto nie moc pekné slová mohla Katherine začuť slabý zvuk syčania vychádzajúci smerom od Yarresinej ruky. "Kým si spala tak táto malá bytosť vyhladla. Nakŕmila som ju trochou mojej energie. ň" Katherne o tom možno nevedela no práve teraz jej mohlo začať dochádzať akým spôsobom sa vlastne Hishir kŕmi. Energia. Presnejšie negatívna energia ktorá šla tak jasne cítiť ako z Lilith tak z Yagamiho alebo Yarresi. Keď sa Hishir doplazila ku Katherine, ihneď sa jej zamotala späť do hlavy. Tam však mohla Katherine hneď pocítiť ako je Hishir o niečo ťažšia a dlhšia. "Jej budúcnosť vidím čisto a jasne. Chceš vedieť kedy dospeje, kedy zabije prvého nevinného alebo kedy stratíš kontrolu nad ňou ?" Jej sladké slová boli naozaj lákavé, no zároveň aj znepokojujúce. To všetko čo hovorila bola zrejme pravda ktorá sa stane niekedy v budúcnosti keď Katherine stratí kontrolu nad všetkým. Každá z tých troch vecí bola viac než nepríjemná na predstavenie. Ako nad tým všetkým Katherine dumala, Yarresa sa jednoducho načiahla bližšie ku Katherine, jemne sa dotkla jej hrudníku a rýchlo trhla smerom od Katherine čím z nej vytrhla tú šípku ktorá jej stále pobývala v srdci. "Mala si byť mŕtva už niekoľkokrát, zaujímavé." Povedala skôr pre seba než pre Katherine. Chvíľkovo si zamyslene hmmkala, potom len krútila hlavou a nakoniec uprela zrak na Katherine. "Tak začnem pomaly a odznova, hmm ? Si nositeľom hriechu, to znamená že niekde v Soule musí byť aj učenec hriechu a svedok hriechu. Nezdá sa to možno pre teba ako nejaká podstatná vec no ver mi, že je to viac než vážne." Hlas Yarresi sa zmenil na vážny. Vyzeralo to ako keby sa prepla do nejakého módu kde všetka sranda šla bokom. "Svedok hriechu je vždy prvý. Je to osoba ktorá bola, nečakane, svedkom hriechu na onom svete. Nepýtaj sa ma o aký hriech sa jedná, vždy je to však niečo veľké, čo zmení všetky tri osoby od základu. Zo začiatku možno o nič extra nejde, časom sa to však všetko prejaví." Yarresa sa opäť posadila na postel na ktorej sa ihneď natiahla a hlasne si zívla i keď unavená vôbec nebola. "Druhý príde učenec hriechu, alebo ten ktorý hriech samotný nikdy nevidel no vie o ňom aj to čo svedok nezazrel. Obvykle to býva osoba ktorá prahne po informáciach... nešťastný to človek. Učenci hriechu zvyknú časom zošalieť, keďže hriech samotný im vstúpi do hlavy a zničí im myseľ." Yarresa náhle potľapkala postel čím vytvorila zvuk pre Katherine čím jej vlastne aj naznačila aby si vedľa nej sadla. "Zo všetkých osôb však býva najsmutnejším nositeľ hriechu. Nie preto, že by to prekliatie najviac zasiahlo danú osobu, ale preto že daná osoba umrie sama bez akýchkoľvek priateľov spoločne zo zánikom dimenzie." Yarresa mala stále upriamený pohľad na Katherine aby mohla vidieť každú jednu jej reakciu na to čo hovorí. Nijak sa však k jej reakciám nevyjadrovala. "Keď to mám povedať pre teba zjednodušene... nikdy neumrieš. Tvoje telo môže byť zabité no tvoja duša bude žiť ďalej v tele bez života." Tieto slová Katherine nechcela zrejme vôbec počuť. Život po smrti ? Nie. Také niečo Katherine nikdy neuvidí, Jediné čo uvidí bude koniec všetkých svetov a potom tma v ktorej stále nebude vedieť dokázať umrieť. "Keby ťa zabijem hneď teraz, tak zistíš že to neuveriteľne bolí a umrieš. Po tvojej smrti však všetko ostane v tebe. Uvidíš svet svojimi očami no nebudeš môcť s nimi pohnúť. Keď tvoje telo zhnije tak nastane len tma okolo teba, no stále budeš existovať bez možnosti na záchranu." Ako Yarresa dohovorila, vstala a otočila sa Katherien chrbtom aby nevidela jej žiariace oči. Ostávala jednoducho ticho aby to Katherine mohla všetko vstrebať. Takto ju nechala pár minút než sa na ňu znova otočila aby zistila ako Katherine vyzerá a či sa jej to podarilo všetko vstrebať do mozgu. "Samozrejme nesmrteľnosť nieje tvojou jedinou výhodou či nevýhodou... podľa toho ako sa na to pozrieš. Časom sa začnú vynárať aj iné schopnosti ktoré ti môžu tvoju večnosť pekne spríjemniť.... alebo znepríjemniť ... záleží od situácie."

Keď sa ma spýtala či sa bojím straty hada, mierne sa mi začali klepať zreničky. "Ona nie je len had a hlavne je moja vina, že je teraz takáto." Sklopila som mierne pohľad k zemi, na čo keď k môjmu krku natiahla ľavú ruku, reflexívne som sebou cukla, keďže som myslela, že ma chce ísť zase dusiť, no uvoľnila som sa keď začala hovoriť. Jej poznámka docela zabolela hlavne preto, že som vedela ako moc pravdivá je. Netušila som už ani koho by som mohla vôbec požadovať za priateľa, keďže teraz ma aj ten najbližší človek ktorého som mala opustil. V tom som ale začula syčanie, na čo som s nádejou zdvihla pohľad smerom k Yarresinej ruke odkiaľ to vychádzalo, no v takejto tme som toho stále moc nevidela. "Hishir... si v poriadku?" Šepla som jemne smerom k nej, na čo mi Yarresa povedala, že Hishir vyhladla, tak ju nakŕmila s trochou jej energie. Netušila som, že sa Hishir takto dokáže kŕmiť, no docela mi to vyhovovalo pokiaľ by sa mohla kŕmiť s mojej energie, keďže takto som bola pre ňu viac než useless. "Vďaka Yerresa." Teraz som k tomu dodala aj mierny úsmev keď som ucítila ako sa na mne Hishir zase uhniezdila. "Hey there little one, you've grown a little." Šepla som smerom k nej a pousmiala sa tento krát pre seba. Keď ale prehovorila Yarresa s tým, že jej budúcnosť vidí jasne, bola som za to s časti rada, keďže to znamenalo, že ju len tak skoro nestratím. No keď sa ma spýtala či chcem vedieť kedy dospeje, kedy zabije prvého nevinného alebo kedy nad ňou stratím kontrolu, mierne som sa zamračila. "Nie... nechcem to vedieť, keďže budúcnosť sa dá vždy zmeniť." Povedala som jej až chladne a mierne som privrela oči ako som nad tým začala dumať. V tom som ale ucítila bolesť z hrude, na čo som sebou reflexívne trhla. "Au.. nabudúce ma aspoň varuj prosím." Sykla som zamračene, na čo som som si mentálne to miesto hladkala, čo nečakane vôbec nepomáhalo, na čo Yarresa zopakovala to čo som jej povedala. Mierne som sa zamračila, no nič som nehovorila a čakala som kým nad tým dopremýšla. Keď mi povedala, že začne teda odznova, mlčky som súhlasne kývla hlavou. "Učenec a svedok?" Prebehlo mi mysľou, no počúvala som ju ďalej i keď ma trochu znepokojovalo ako vážne to hovorila. Keď mi začala vysvetľovať čo sú vôbec zač, začala som nad tým rozmýšľať ešte viac. "Hmm... that's really disturbing." Mierne som si kusla do pery, na čo som sledovala jej svietiace oči ako sa odo mňa trochu vzdialili, na čo si docela nahlas zívla. Ako mi vysvetľovala ale toho učenca, mierne som sklopila hlavu. "Vieš čo je irónia? Mám taký veľmi zlý pocit ako by si hovorila o Nomad a Zennonovi." Mierne ironicky som sa uchechtla, no znelo to viac skleslo než som chcela. Keď som počula s jej strany tľapkanie, brala som to ako pozvanie si k nej sadnúť, tak som sa opatrne vybrala tým smerom, keďže som predsa len nič nevidela a šla som totálne poslepiačky. Keď som nohou narazila na posteľ, otočila som sa a posadila som sa na ňu tesne vedľa Yarresi. Ako mi ale povedala, že najsmutnejším býva nositeľ, mierne som pokývala neveriacky hlavou. "Takže mi chceš povedať, že keď už budú všetci dávno mŕtvi, ja budem stále žiť?" Spýtala som sa jej s iróniou v hlase, na čo mi to zjednodušene aj vysvetlila. "To ale nie je možné nie? Ako môžem žiť ďalej keď moje telo bude mŕtve?" Spýtala som sa jej mierne vystrašene, keďže prvé čo ma napadlo bolo to, že by ma pochovali doslova zaživa a ja by som s tým nemohla nič spraviť. Telom mi prešli zimomriavky, na čo som si vyložila nohy na posteľ, skrčila ich v kolenách a čelom som sa o ne oprela. Myslela som, že som pripravená zomrieť, ale to čo mi teraz Yarresa povedala ma fakt doslovne vydesilo. Na to čo dodala som už ale nič nepovedala, keďže som sa to snažila nejako všetko vôbec vstrebať. "Takže tým, že som bola pravdepodobne s nimi dvomi som im zničila životy?" Táto myšlienka ma bolela viac než som myslela a až keď mi slzy dopadli na stehná som si uvedomila, že zase plačem. Bola som rada, že mi Yarresa predsa len nechala nejaký priestor, keďže som nebola vôbec schopná nič povedať. Po pár minútach ticha som sa ale dokázala dať ako tak dokopy a utrela som si tvár o nohy, na čo som pozrela smerom kde bola pred tým Yarresa, no nevidela som ju tam. Srdce mi trochu poskočilo ako som začala panikáriť, no v tom sa našťastie ozvala, čo ma upokojilo. Mierne som podvihla obočie keď mi povedala, že sa časom začnú vytvárať aj iné schopnosti, ktoré mi to všetko môžu spríjemniť, alebo ešte viac znepríjemniť. "Well.. aspoň niečo pozitívne I guess." Dodala som ironicky. "S mojím šťastím to ale nebude nič dobré pre mňa, keďže jediné v čom som dobrá je kaziť životy všetkým okolo mňa." Pousmiala som sa, no bolo až moc vidieť, že ten úsmev bol len vynútený. "Ale aspoň viem ako na tom som. Vďaka za všetko Yarresa." Poďakovala som jej, na čo som si ľahla na bok a mierne som sa schúlila do klbka. "Choď teda za Yagamim a ja tu ešte chvíľku počkám ak by sa Nomad rozhodla vrátiť. Aj tak nemôžem ísť nikam takto." Povedala som bez akejkoľvek emócie v tóne hlasu a zavrela som opäť pravé oko, pri čom tým ľavým pozerala len do tmy.

"Za Yagamim pôjdem až to uznám za vhodné. Ty o tom nerozhoduješ." Vyšlo z nej veľmi ostro keď jej Katherine v podstate rozkázala aby odišla s tým že ona sama počká na Nomad ktorá bola bohvie kde. Yarresa náhle natiahla ruku pred seba dlaňou opäť otvorenou smerom hore. Po pár sekundách jej z dlane začalo vychádzať svetlo ktoré bolo dostatočne silné aby aspoň matne osvetlilo celú miestnosť čím Katherine mohla vidieť aspoň kde sa nachádza. "Nepýtaj sa ma ako je to možné. Niesom ani jednou z tých troch nešťastných osôb. Som si však istá, že Nomad nieje svedkom hriechu ale že má od neho práve naopak viac než ďaleko." Yarresa pomaly zložila ruku smerom k telu no svetlo z jej dlane stále ostávalo vo vzduchu aby presvetľovalo miestnosť. "Vlastne ti ani nemôžem povedať čo Nomad naozaj je. Pokaľ chceš vedieť aké stvorenie je ona, spýtaj sa Yagamiho." Bolo očividné, že Yarresa nemohla povedať viac keďže by sama mala z toho obrovské problémy v podobe Yagamiho. Isto však vedela viac než povedala. Jednoducho spravila niekoľko krokov od Katherine a otočila sa jej bokom. "Niektorá budúcnosť sa dá zmeniť, iná je pevne daná. Dávaj si pozor na to ako sa k nej staviaš. Pokiaľ pokazíš čo i len jednu vec vo výchove tejto potvory tak ju posunieš na krvavú cestu." Hlavu stočila smerom do tmy smerom ktorý viedol hlbšie do zeme. Čelo sa jej mierne zvraštilo do mierne znepokojivého pohľadu. Katherine to mohla tiež počuť. V diaľke sa začali ozývať zvláštne skoro až neľudské zvuky. "Mala by som ísť. Skôr než sem príde." Vyšlo z nej potichšie. Hneď ako to dopovedal, jej nohy sa ako keby samé od seba vydali smerom k východu. "Yagami ťa očakáva v najbližšom čase vo svojom sídle. Si pod jeho plnou ochranou čo znamená, že by na teba nemal zaútočiť žiaden upír." Skôr než Katherine stihla prejsť pohľadom od miesta kde vychádzali tie zvuky smerom na Yarresu, už bola dávno preč. Miesto toho sa však zvuky niekoľkokrát zhlasneli. Katherine mohla síce vedieť že sa jedná o Nomad no tie zvuky čo z vychádzali t roho smeru boli naozaj zvláštne. Keď ju ale Katherine mohla zazrieť rozstrapatenú Nomad, ktorá mala krv po celej tvári a na pravej ruke jej chýbalo niekoľko prstov. Pod očami mala obrovské kruhy od únavy a zreničky mala úplne stiahnuté že jej ich skoro vôbec niešlo vidieť. Svetlo v miestnosti jej taktiež moc nepomáhalo keďže len nepríjemne zavrčala a ťahavým krokom sa vydala smerom priamo ku Katherine. "Už si... hore ? Výborne. Môžeme pokračovať..." Slová sa z nej ťahali podobne ako jej kroky, pričom každým krokom bola pomalšia a pomalšia až padla na kolená po čom zavrela oči. Vyzeralo to tak že Nomad mala čo robiť aby ochránila Katherine zatiaľ čo spokojne spala. Nedalo sa povedať s čím bojovala no keď bolo niečo dostatočne silné aby ju unavilo a utrhlo jej to niekoľko prstov, muselo to znamenať len problémy. "Na čo čakáš... ? Musíme odísť skôr ... než sem príde. Ty nás neochrániš..."

Na jej poznámku ohľadom toho, že za Yagamim pôjde kedy ona uzná za vhodné som vôbec nereagovala. Ako som ale zahliadla svetlo, mierne som podvihla hlavu a pozrela som jej smerom. Teraz som na ňu mala už celkom dobrý výhľad, na čo som sa mi objavil na tvári menší blush, vzhľadom na to, že som si uvedomila, že som tu predsa len nahá, čo mi nebolo nejako extra príjemné, no tiež som s tým moc nemohla robiť. Po chvíľke som sa ale posadila s nohami skrčenými predo mnou, čo ma trochu upokojovalo. Keď mi povedala, že s Nomad si nie je istá, že naopak má od toho ďaleko, trochu som si vydýchla, no stále ma znepokojovala tá časť so Zennonom. Na neho sa už nevyjadrila a to bolo to čo ma desilo vo vnútri. Ako ale dodala, že mi nemôže povedať čo Nomad je, ale Yagami mi to môže povedať, pozrela som na ňu obomi očami pochybne. Vedela som, že mi nehovorí všetko a že to pravdepodobne vie aj sama, ale z nejakého dôvodu mi to nemôže povedať. "So he knows? How can he possibly know that?" Mierne som sa kusla do pery, aby som sa udržala od ďalších otázok. Ako sa odo mňa vybrala trochu ďalej, sledovala som každý jej krok a nepustila som ju z dohľadu. Musela som sa zamračiť nad tým čo povedala. "Hishir pre mňa znamená až moc veľa na to aby som takú chybu spravila." Zamračila som sa na malý moment, no keď som uvidela ako Yarresa stočila hlavu smerom do tmy, pozrela som tam tiež. "Deje sa niečo?" Spýtala som sa jej, no vyhla sa mojej otázke a povedala len, že musí ísť než príde. Netušila som koho tým myslí, no nestihla som sa ani opýtať, keďže to už bola na ceste niekam preč. Pred tým než ale úplne odišla mi povedala, že ma Yagami očakáva čo najskôr v jeho sídle a že som pod jeho plnou ochranou pred upírmi. To ma viac než zarazilo, no stačilo mi fakt len na moment z nej pustiť oči a bola fuč. "Sh*t.. Kde je ale jeho sídlo?" Zamyslela som sa, na čo ma ale z myšlienok vytiahli zvláštne zvuky, ktoré vychádzali od smeru kam sa Yarresa pozerala. Pravé oko som pomaly inštinktívne zatvorila, na čo sa z tmy vynorila rozstrapatená Nomad, ktorá bola od krvi a na pravej ruke jej chýbalo niekoľko prstov. "Nomad!" Skríkla som dosť vydesene, na čo už len pri pohľade na ňu bolo jasne vidieť, že zrejme vonku celý čas bojovala. Keď nepríjemne zavrčala, mierne som sa kusla do pery, keďže som nevedela ako jej to svetlo vysvetlím, no našťastie sa na to vôbec nepýtala. Naopak bola rada, že som už hore, na čo len povedala, že môžeme pokračovať. Skôr než som ale stihla otvoriť ústa a povedať jej niečo, padla na kolená a zavrela oči. "S čím si to preboha bojovalo, čo ti dokázalo spraviť niečo také?" Kusla som sa do pery, no Nomad ma z toho vytrhla keď mi povedala na čo čakám, že musíme odísť než ten niekto alebo to niečo príde a ja nás neochránim. Prudko som sa zamračila, no to mi vydržalo asi dve sekundy keď som si uvedomila, že má pravdu. "Maybe I can't die, but you're in no shape to fight any longer." Zatla som zuby, na čo som sa bez slova postavila a prešla som k nej. "Máš tu nejaké spare veci? Potrebujem len niečo na seba a poďme." Povedala som jej chladne, pri čom som sa na ňu ani nepozrela. Rozhliadala som sa okolo seba či niečo neuvidím, keďže takto som nemohla nikam ísť. Nechcela som nás viac zdržiavať, ale ja som nebola okay s tým behať nahá ako ona.