Katherine vs. Nomad

Katherine Katona sa do arény dostala vďaka obrovskej nehode. Počas jej prechádzky po uliciach soulu narazila na obrovskú loď ktorá na prvý pohľad vyzerala ako celkom dobre zásobovaná korisť. Na jej nešťastie to bola prepravná loď ktorá okamžite po Katherinom nalodení (Doteraz nieje známe za akých okolností sa dokázala dostať na prísne stráženú loď) odplávala smerom do arény. Skôr než si Katherine uvedomila že by sa mala vrátiť už bolo neskoro a ocitla sa na otvorenom mori. Po tom čo loď zastavila v dokoch arény jej bolo oznámené aby sa presunula do istej časti arény kde bude transportovaná späť na Soulu - omyl. Po tom čo Katherine vstúpila do miestnosti ozval sa hrubý hlas ktorý jej oznámil, že bude bojovať v aréne proti osobe menom Nomad Kimura či chce alebo nie.

Dizajn Arény:

Človek by si pomyslel, že to dnes bude zase ten stereotypný deň, kde sa ani len vetva stromu nepohne, no tento to rozhodne byť nemal. V Soule som bola zatiaľ len veľmi krátko, takže som si chcela dnes obzrieť aspoň ďalšiu časť mesta v ktorej som nebola a prípadne by som si vytipovala nejaké miesta, ktoré by som neskôr "navštívila". Dnešný cieľ boli doky. V moment čo som tam vstúpila som si dala ruky do vačkov na nohaviciach a pokojne som vykročila vpred. V moment čo som ale zahliadla obrovskú, zrejme nákladnú loď, doširoka som sa usmiala a vybrala som sa jej smerom. Čím som bola bližšie, tým viac som mala nutkanie sa tam ísť mrknúť. "Len nakuknem.. možno." Prebehlo mi mysľou, na čo som sa len trochu zákerne pre seba usmiala. Bolo mi jasné, že ma tie stráže asi nepustia len tak na palubu, takže som si musela nájsť alternatívnu cestu. Vedela som, že budem potrebovať trochu podrobnejšiu prehliadku lode, keďže som netušila koľko tam vôbec mohlo byť ľudí a potrebovala som si nájsť miestečko, kde by som na nikoho nevybafla, no zároveň by tam bolo možno niečo cennejšie. Pokojne som sa usadila na bedňu, ktorá bola hneď po mojej lavici a na malý moment som zatvorila oči. Pri ich následnom otvorení sa mi zmenila nie len farba očí na červené, ale aj pohľad na svet. Vďaka tejto schopnosti som videla priamo do lode, čo mi pomohlo k tomu, aby som si našla ideálne miesto, kde by som mohla začať. Akurát som sa postavila, keď okolo mňa prešla posádka zrovna tej lode, na ktorú sa chystám, no nevideli moje krvavo červené oči vďaka neprehliadnym žltým okuliarom, ktoré som z nosa nedala nikdy dole okrem spánku a sprchy. Podišla som čo najbližšie jednej lodi, spoza ktorej som opatrne vošla do tej studenej vody a potopila som sa tak, aby ma nikto s tej lode nevidel. Preplávala som pod ňu, na čo som sa rozfázovala a doslova som sa vynorila v zásobovacej časti, kde momentálne nikto nebol. Všetko išlo hladko až do momentu, čo zaznelo ohlučujúce zatrúbenie, čo znamenalo, že loď práve vyplávala. "Sakra.. dúfam, že nie je už moc ďaleko." Sykla som v mysli, na čo som počula za sebou mužský hlas. Bolo mi jasné, že sa s toho len tak nevykrútim, takže som si musela vymyslieť menšiu historku ako som sa tam dostala, ktorú mi našťastie zhltol aj z botami. Problém bol ale v tom, že už bolo neskoro sa vracať, takže mi neostávalo nič iné, než vyčkať kým tá loď zastaví.

Plavba mi pripadala nekonečná, no v moment čo sme zakotvili a ja som sa konečne mohla dostať s tej lode, bolo mi oznámené, že sa mám presunúť do istej časti arény, odkiaľ budem transportovaná späť do Soulu. Prišlo mi to trochu čudné, keďže tá budova čo bola zrejme aréna bola od dokov trochu ďalej, no mohla som byť rada, že moju prítomnosť na tej lodi nezačali nijako prešetrovať. Po tom čo som vstúpila do danej miestnosti, ozval sa len hrubý mužský hlas, ktorý mi oznámil, že budem bojovať proti nejakej Nomad či chcem alebo nie. Dosť ma to zarazilo, keďže posledné čo som mala dnes na pláne bol boj proti boh vie komu. "To si zo mňa robíte srandu?" Štekla som naštvane, no keď sa mi nikto neozýval, povzdychla som si a vybrala som sa teda smerom do arény. "Možno sa mi ich podarí presvedčiť, že toto všetko je vlastne omyl a ja som tu len náhodou.. Noo.. nebude to asi zrovna najmúdrejšie rozhodnutie, keďže na tej lodi som určite byť nemala a vysvetľovať im ako som sa vlastne na tú loď dostala a čo som tam vlastne chcela robiť by bol zrejme trochu problém." Premýšľala som, na čo som len rezignovane kráčala tou dlhou chodbou, ktorá zrejme viedla priamo do arény. Tesne pred tým ako som tam vstúpila som sa ešte zastavila, zhlboka som sa nadýchla a pokračovala som ďalej. Priestor arény bol na moje pomery obrovský, čo už teraz neveštilo nič dobré. Netušila som ani proti komu to vlastne mám bojovať. Jediné čo som sa dozvedela s toho mena bolo to, že je to žena alebo dievča, no celkovo mi to meno absolútne nič nehovorilo. Vedela som, že žiť sama v Soule bude ťažké.. ale to, že hneď po pár dňoch od môjho príchodu budem bojovať v nejakej aréne.. tak to by ma nenapadlo ani omylom. "Prečo nikdy nejde nič hladko?" Poupravila som si trochu okuliare a pokojne som prešla tak zhruba do stredu, kde som sa zastavila, dala som si ľavú ruku do vačku a prehliadala som si celú arénu. Zdalo sa, že som úplne pokojná, no nebolo tomu úplne tak. Nebojovala som už od kedy som vyšla zo školy, no trénovala som našťastie pravidelne, čo mi zaistilo stále dobrú kondičku. Nebola som už síce taká súťaživá ako kedysi, ale dúfala som, že pokiaľ sa mi ju nepodarí presvedčiť, budem mať aspoň výhodu vďaka mojím schopnostiam. Nevedela som čo ľudia zo Soulu boli zač, takže som radšej bola pripravená aj na to, že bude chcieť vyhrať nejakým zákerným spôsobom a napadla by ma už teraz, kedy by to asi nikto nečakal.

Okamžite ako Katherine vstúpila do arény tak si mohla všimnúť, že všetky prístroje v budove boli spustené a tie ktoré spustené náhodou neboli tak boli rozobrané a chýbali v nich isté časti. Po dlhšom prieskume by Katherine mohlo dôjsť, že v aréne nieje sama alebo skôr že neprišla do nej ako prvá. Po chodbách sa ozývalo spokojné hmmkanie a sem-tam naštvané buchnutie do nejakej veci. Na konci chodby kde stála Katherine sa mihla silueta menšej ženy ktorá v rýchlosti prebehla z jednej strany na druhú. Toto sa zopakovalo niekoľkokrát než si ona osobka všimla že tam už nieje sama. "Oh ... ty budeš asi môj súper, že ?" Spýtala sa trocha prekvapene pričom si to namierila priamo k nej. "Volám sa Nomad Kimura ... myslím ..." Nomad, ako sa sama predstavila vyzerala už na prvý pohľad celkom zvláštne. Na hlave mala celý čas kapucňu a tvár jej zakrývala plynová maska ktorá jej zakrývala všetko okrem červených očí. Mikina ktorá na sebe mala bola šedastá a nohavice čierne s menšími dierami. "Asi by sme mali začať keď sa chceme dostať z tejto diery čo najskôr, že ?" Nomad len letmo natiahla ruku smerom ku Katherine na znak pozdravu. Čo však Katherine mohla asi len tušiť bolo to, že na Nomadinej dlani je pripevnený čip ktorý vytvorí jednorazový elektrický výboj pri kontakte. "Hlavne to mať rýchlo z krku aby som sa mohla vrátiť k svojim veciam."

"Hmm.. Tá aréna je ale vážne pôsobivá svojím zvláštnym spôsobom." Pousmiala som sa pre seba, keďže vo mne zase začali prevládať moje kleptomanské "pudy". Niektoré súčiastky by som isto mohla predať, no bohužiaľ na rozoberanie som teraz vážne nemala čas, pri čom som si tiež bola istá, že to tu je pod neustálym dozorom. V ten moment moju pozornosť upútalo nejaké hmmkanie, ktoré sprevádzalo občasné buchnutie. "To neznie moc dobre." Povedala som si v mysli, na čo som len zbadala nejakú menšiu siluetu, ktorá v rýchlosti prebehla z jednej strany na druhú. Po chvíľke to vyzeralo tak, že si ma tá dotyčná osoba konečne všimla a trochu ubrzdila, na čo sa ma aj opýtala, či som jej súper. Pokojne som kývla hlavou, no skôr než som niečo stačila povedať, utekala už priamo ku mne. Trochu som zbystrela, no zastavila kúsok odo mňa a predstavila dosť zvláštnym spôsobom. Celkovo pôsobila dosť zvláštnym dojmom. Prvé na čom mi zastal zrak boli jej červené oči. "Tie oči má presne ako ja pri mojej schopnosti." Zarazila som sa na moment, no obzrela som si ju nakoniec od hlavy až po päty. Netušila som prečo má tú masku, no nemala som v pláne sa jej to teraz nejako pýtať. Bolo to jaksi to posledné teraz čo som chcela. Očividne sa ale tiež chcela odtiaľto dostať rovnako ako ja, takže som moc nedúfala, že by sa mi ju podarilo nejako ukecať, no skúsiť som to musela. "Teší ma Nomad. Ja som Katherine." Predstavila som sa tiež, keď už to nakusla. "Ehm, nepredpokladám, že by sa odtiaľto dalo dostať bez boja čo? Radšej by som to popravde vyriešila slovne, vzhľadom na to, že som tu skončila totálnym omylom." Povedala som pokojne, pri čom som sa poškrabala ukazovákom pravej ruky na spánku. "Dosť pochybujem, že by mi v tomto pomohla, no uvidíme. Nikdy ale netreba nikoho súdiť podľa vzhľadu, takže možno bude nakoniec fakt fajn.. Alebo je to nejaký chladnokrvný vrah, ktorý sa sem prišiel zabaviť, ale to už je tá druhá a horšia varianta." Skúsila som sa aspoň trochu v mysli upokojiť, no moc to nezaberlo i keď som na sebe nedávala nič poznať. Dosť mi v tom napomáhal aj fakt, že mi vlastne nevidí do očí, vďaka čomu sa všetko jednoduchšie skrývalo.

"Katherine ? Pekné meno." Keď začula otázku či by to niešlo aj bez boja náhle trhla rukou späť k telu takže Katherine nemala možnosť jej ju podať. "Chceš tým povedať, že si sem neprišla bojovať ako ostatný ? To je zaujímavé ..." Nomad vyzela celkom prekvapene pričom spravila krok ku Katherine a strčila si ruku pod mikinu kde začala niečo hrabať. "Počkaj ... už, už to bude." Po kratšom prehrabávaní spod mikiny vytiahla menšiu guľu ktorú jej podala. "Mohla by si prosím ťa zopakovať to čo si povedala predtým ? O tom omyle a tom všetkom. Len pre zaujímavosť vieš ..."Ubezpečovala ju. "Keď je tu omylom ... a ja tiež ... neznamená to, že sme tu obe vlastne omylom a táto aréna je jeden veľký omyl ?" Nomad sa na moment pozastavila nad vlastnými myšlienkami nad čím nakoniec len zakrútila hlavou a druhou rukou si zašla znova pod mikinu aby siahla po svoju pištoľ ktorá tam len tak lietala. "Takže, Katherine. Ja som sa sem dostala omylom tiež no kým jedna z nás zrejme nepadne na zem v kaluži krvi tak tu budeme musieť ostať. To je pech čo ?" Konečne spod mikiny vytiahla pištoľ ktorú namierila Katherine na nohy. Čo však Katherine nemohla vedieť bolo to, že pištoľ bola bez nábojov vzhľadom k tomu, že Nomad preferovala iný typ boja. "Takže to spravíme takto. Ja ťa strelím do žalúdka tak aby si začala krvácať. Na oplátku ma ty strelíš do ramena a do nohy. Skončí to remízou a obe budeme môcť spokojne odkrývať bokom ... platí ?" Nomad síce čakala na Katherininu odpoveď no keby povedala nie bola ochotná to zahrať na varovný výstrel.

Prv som trochu váhala s podávaním ruky, no našťastie ju skryla dosť rýchlo, takže som sa tomu vcelku elegantne vyhla. "Je to trochu zložitejšie, ale dalo by sa povedať, že som zablúdila kam som nemala a skôr než som sa s tej lode stihla dostať, bolo už neskoro." Súhlasne som kývla na jej prvú otázku a snažila som sa jej aspoň trochu vysvetliť moju situáciu. Vyzerala vcelku prekvapene, čo som sa jej ani náhodou nečudovala. Keď ale spravila krok smerom ku mne a dala si ruku pod mikinu, v tom momente som zase spozornela a pečlivo som ju sledovala ako sa odtiaľ zrejme snaží niečo vybrať. Keď ma upozornila, že to už bude, nahodila som veľmi zvláštny pohľad, čo ale našťastie nešlo vidieť, keďže to jej hrabanie v mikine vyzeralo vážne všelijako. "Nomad je vážne podivínka.. Ale vyzerá byť celkom fajn." Napadlo ma v ten moment, čo akurát vybrala nejakú menšiu guľu a podala mi ju. Jej žiadosť ma znovu a zase zarazila. "Ehm..?" Šepla som zmätene a pozrela som opäť na tú guličku a radšej som jej ju podala naspäť, i keď som chvíľku váhala, keďže sa mi vcelku páčila. Chvíľku na to ale už zase šmátrala pod mikinou. "Tá nosí všetko pod tou mikinou, či čo?" Divila som sa v mysli, na čo som ale o krok ustúpila, keď som si všimla tej lietajúcej zbrane. "Okej.. tak toto som nečakala." Povzdychla som si a venovala som jej pozornosť v moment čo začala hovoriť. To čo povedala ma ale trochu prekvapilo, keďže rozhodne nevyzerala na to, že by tu bola omylom ako ja, no zdanie zrejme u nej môže veľmi často klamať. "Eh, som si.." Nedopovedala som ani v moment čo vybrala s pod mikiny pištoľ a namierila mi ju na nohy. Mierne som sa nad tým zamračila, na čo som jemne zatla päsť pravej ruky, na čo ale znovu prehovorila a navrhla mi trochu dosť morbídny a bolestivý spôsob ako sa odtiaľto odstať. "Prečo do žalúdka? To bude sakra bolieť vieš?" Dodala som s úsmevom a mierne nesúhlasne som pokývala hlavou zo strany na stranu. "Nemala by si návrh číslo dva? Niečo menej bolestivejšie a bez šance, že by sme mohli vykrvácať na mieste?" Spýtala som sa jej dosť ironicky, na čo som sa len natiahla a naklonila som si hlavu na ľavú stranu, vďaka čomu mi dosť hlasne prasklo za krkom. Bolo to vcelku uvoľňujúce, čo bolo vidieť aj na mojom menšom úsmeve. Nechcela som s ňou bojovať, hlavne už kvôli tomu, že mala zbrane a tie boli proti môjmu štýlu boja dosť efektívne, teda pokiaľ som ovšem nepoužívala práve fázovanie. "No.. myslím, že odvolávam to čo som o nej povedala pred chvíľkou. Nie je v pohode, je to taký malý blázon skôr." Pousmiala som sa pre seba, pri čom som stále stála uvoľnene a pozerala som do jej červených očí, pripravená použiť fázovanie, kebže si náhodou rozmyslí brať môj názor vážne začne strieľať bez varovania.

"To má bolieť, vieš ? O tom to práve je. Obe nás to bude strašne bolieť ale prežijeme to ... snáď." Nomad namierila pištoľ na Katherinin žalúdok po čom stlačila spúšť. Miesto výstrelu sa však ozvalo len hlasné cvaknutie. Nomad sa začala potichu smiať po čom si pištoľ vložila späť pod mikinu. Hneď nato však hmatla trou rukou po Katherininom ramene no nejak to nevypočítala a ruka jej pristála na jej prsiach. "Takže to môžeme vyriešiť aj druhým spôsobom ... keď ináč nedáš." Nomad sa zhlboka nadýchla aby mohla povedať niečo zmysluplné pričom pevne stlačila Katherinin prsník v mienke, že je to stále rameno vzhľadom na to, že Nomad sa tak nejak na Katherine nepozerala. "Môžeme do zahrať na infarkt. Na pár sekúnd ti vypnem srdce, oznámim že som ťa zabila a potom ti ho zasa o pár sekúnd nahodím. Čistá práca, krásna dohoda a obe budeme môcť byť spokojné ... pokiaľ sa mi teda podarí ti nahodiť srdce včas ..." Posledné slová povedala trocha tichším tónom. Jedným okom zamierila na Katherine pri čom si až teraz všimla kde ju vlastne drží. Chvíľu ostala zarazene pozerajúc na Katherine pričom skúmala jej reakcie. Potom však pustila svoje zovretie a ruku konečne presunula na jej rameno kde ju len jemne poklepala. "Máš ... hebkú pokožku, vieš o tom ?" Táto otázka bola položená len na uvoľnenie celej situácie. Katherine spoločne s tou otázkou však mohla aj začuť slabé zapraskanie elektrického prúdu ktoré vyšlo z Nomadinej pravej ruky. Práve tou pravou rukou si vložila do vačku onu guľu ktorú predtým podala Katherine do rúk. "Môžeme teda začať ... pokiaľ teda nemáš žiadne námietky." Onu pravú ruku začala pomaly smerovať smerom na Katherinine srdce pričom sa tvárila naozaj vážne. Nakoniec však zastala asi centimeter od jej srdca. "I keď možno ma napadá aj iná možnosť ako sa stadeto dostať." Oznámila už naozaj zamyslene. "Mohla by som presmerovať napájanie dverí celého systému. Vzhľadom na to, že okrem hlavných dverí tu niekde musia byť aj dvere núdzové tak by sme sa cez ne mohli dostať von jednoducho bez toho aby si nás niekto všimol. Keby sme nejak dokázali ukradnúť ponorku tak by sme sa mohli ľahko dostať späť do dokov bez akýchkoľvek problémov."

Jej odpoveď ma moc nepotešila, no bola taká akú som čakala. To čo som ale nečakala bolo to, že by fakt chcela stlačiť tú spúšť, čo aj urobila. V tom momente som sa chcela rozfázovať, no jediné čo sa ozvalo bolo len cvaknutie, na čo ja som ostala v miernom bojovom postoji. Keď sa začala ale smiať, musela som si nad ňou len povzdychnúť a mierne som sa pre seba pousmiala. Bola dosť prefíkaná, to sa jej muselo nechať. Ako si ona zatiaľ odkladala späť zbraň, ja som sa postavila normálne a sledovala som ju ako sa akurát v podstate naslepo "napriahla" po mne, no ruka jej skĺzla zrejme inde než chcela ak to ovšem nebolo zase naschvál. Očividne si toho ani len nevšimla, keďže sa pozerala úplne opačným smerom a začala rozprávať. Kebyže nemám na sebe okuliare, určite by jej neušiel môj zmäteno-udivený a zároveň mierne podráždený pohľad. Očividne ani po tom čo dohovorila si to nevšimla a pokračovala ďalej, pri čom mi hrudník ale pevne stlačila, na čo som len zatla zuby a nechala som ju zase dohovoriť. "Čože?!" Vyprskla som zo seba potichšie, na čo som jej už chytila pevne ruku, čím som si chcela získať jej pozornosť, čo sa mi aj po chvíľke podarilo. Chvíľku jej síce trvalo, než to zovretie povolila, no rozhodne som nevyzerala ani trochu spokojne. Následne na to ale presunula ruku z môjho hrudníka na rameno, čo mala asi prv v pláne a jemne ma len poklepkala s menšou poznámkou o mojej pokožke. "Nomad.. argh!!" Sykla som potichšie trochu naštvane, na čo som sa radšej len zhlboka nadýchla a vydýchla, pri čom som si trochu pomasírovala hrudník, kde mi ho zovrela, na čo som popri tej otázke započula malinké prasknutie, no nevenovala som tomu vôbec pozornosť, keďže som bola rozptýlená trochu niečím iným. "Mohla si povedať aspoň keď si nemohla odolať si siahnuť vieš?" Dodala som dosť ironicky, čo si rozhodne nemohla nevšimnúť, na čo som sa musela trochu pousmiať, keďže ten jej výraz stál fakt za to. Keď si vložila ruku do vačku, čakala som, že aspoň chvíľku teraz bude kľud, no ona to s tým zastavením srdca myslela fakt vážne, vzhľadom na to, že na mňa v tom moment ako prehovorila aj namierila ruku. "To.. nie je dobrý nápad." Povedala som vcelku pokojne na to, že mala v pláne mi doslova privodiť infarkt. Keď sa ale blížila zase k mojej hrudi, doslova zhrozene som so na ňu pozrela, čo ale našťastie ona nevidela. Môj tlkot srdca už hádam musel byť aj počuť, no našťastie sa tesne pred tým zastavila. Vedela som už aspoň, že to malé iskrenie čo som pred chvíľkou počula vychádzalo z jej dlane, čo neznačilo nič dobrého, vzhľadom na to, že ja a elektrina sme si neboli moc blízky hlavne pri fázovaní, kde by ma jeden poriadne silný šok mohol vlastne aj odrovnať. Našťastie ale prišla s inou alternatívou, nad ktorou som si spokojne vydýchla. "Toto sú slová, ktoré som chcela počuť Nomad." Milo som sa na ňu usmiala. "Hmm, pokiaľ dokážeš ovládať ponorku, jej získanie môžeš nechať na mňa, no prv by sme sa museli dostať odtiaľto. Povedala som spokojne, keďže tento plán, mi prišiel ako jeden z najlepších s ktorými prišla. Mne by síce nerobilo problém proste prejsť stenou preč, no takto som mala aspoň možnosť sa o nej niečo dozvedieť a možno ju trochu spoznať i keď pôsobila miestami bláznivo hlavne s tými nápadmi. "Tak sa teda ukáž Nomad." Dodala som pokojne, na čo som si prekrížila ruky na hrudi a čakala som, či sa teda do toho pustí, alebo nie.

"Pardon, pardon ! Nechcela som ťa za nechytiť jasné ?! Proste mi to vykĺzlo ! To sa môže stať každému nie ?" Spýtala sa mierne podráždene pri čom odstúpila dva kroky od Katherine. "Na druhú stranu mám dôvod na teba žiarliť, vieš ?" Na okamih strčila ruku pod mikinu aby si vyhrnula tričko až nad hruď. Po pár sekundách však ruku uvoľnila a otočila sa na päte. To čo Katherine mohla vidieť bolo viac než prekvapujúce. Na druhú stranu aspoň bolo jasné, že Nomad má rada voľné oblečenie a nerada býva zaťažená tým nepotrebným prádlom. Pár rýchlymi krokmi sa dostala k prvému počítaču ktorý fungoval a začal doň písať. "Ktoré dieťa spravilo takúto ochranu ? Keď toto ešte nikto neprelomil tak to musel byť naozaj idiot." Povedala si viac-menej pre seba pričom spokojne stále niečo písala. O pár sekúnd nato však zažiaril počítač na červeno čo Nomad trocha vyviedlo z miery. Nespokojne dala ruku v päsť a vrazila do stola pri čom si však neuvedomila, že mala stále na pravej ruke čip ktorý vytvorí výboj. Takto sa pri náraze do stola uvoľnil výboj ktorý jednoducho skratoval celý počítač do takej miery, že z neho začali lietať iskry. Chvíľu to trvalo než sa Nomad zmierila z prehrou. Hlavu natočila smerom k jednej z chodieb a jednoducho si povzdychla. "Dobrá správa je, že viem kde je ten únikový východ. Tá špatná je tá, že ho nemôžem otvoriť na diaľku ale budem musieť nájsť panel a ručne ho prepnúť. Asi by sme sa mali dať na cestu ..." Jej vlastná veta sa jej doslova zhnusila. Toľko slov ktoré jasne naznačovali jej prehru voči technike v jednej vete bolo niečo čo Nomad dokázala len naozaj ťažko prekúsnuť. V rýchlosti však pobrala z počítača všetko čo sa dalo a vydala sa na cestu. Popri jej krokoch vpred si prehliadala zachránené čipy a rozmýšľala čo by s nimi mohla spraviť. "Povedz mi Katherine, prečo si vlastne došla do Soulu ? Nemyslím si, že je to miesto na život pre také pekné dievča ako si ty. Je tu proste moc nakazených." Katherine sa s nimi ešte možno nestretla no Nomad veľmi dobre vedela o čom hovorila. Celá stará časť Soulu sa hemžila ľuďmi ktorý postupne strácali všetku ľudskosť a menili sa v niečo čo malo len neopísateľnú chuť na mäso ... ľudské mäso. Tých pár čo však tejto nákaze dokázalo odporovať sa spojilo a začalo postupne nakazených vytlačovať von zo Soulu i keď sa im to nikdy úplne nepodarilo a tak sa z jednej celej časti stala takzvaná "nakazená časť".

"Áno vykĺzlo.. Každému.. jasné.." Nemohla som hold odolať a musela som si do nej aspoň trochu rýpnuť. Potichu som sa nad tým ale zasmiala ako odo mňa mierne naštvane ustúpila o pár krokov. Jej menšia poznámka o tom, že má dôvod na mňa žiarliť ma donútila sa zase doširoka usmiať. Na moment ma ale zaskočila tým, ako si strčila ruku zase pod mikinu, keďže naposledy odtiaľ vytiahla zbraň, no namiesto toho si teraz zdvihla tričko až nad hruď. Prv ma s tým trochu zaskočila, no jediné čo som spravila bolo to, že som trochu nadvihla pravú ruku ktorú som mala s ľavou prekríženú na hrudníku a ukázovák s palcom som si priložila ako keby zamyslene na bradu. "No náhodou. Nemyslím si, že máš na čo žiarliť." Skonštatovala som zo spokojným výrazom na tvári, na čo som aj súhlasne kývla skôr sama pre seba. "Tá očividne vážne nemá zábrany." Uchechtla som sa v mysli, na čo som jej pozerala na chrbát, keďže sa mi ním aj otočila po tom čo si dala tričko zase späť. Hneď na to sa ale vybrala smerom k najbližšiemu počítaču čo aspoň vyzeral, že funguje a pustila sa do písania. Vyzerala byť vážne sebavedomá, no to všetko sa behom pár sekúnd zmenilo. Očividne sa jej nepodarilo to čo chcela, na čo naštvane buchla do stola, na čo sa s jej ruky uvoľnil elektrický výboj, ktorý ten počítač nadobro odstavil. "Počkať... a ona mi chcela podávať ruku?! Hell no!" Povedala som si prekvapene v mysli, na čo som ju len ďalej sledovala. Jej sklesnutý výraz značil to hneď niekoľko vecí naraz ako napríklad hnev a zrejme aj sklamanie hlavne po tom čo povedala. "Hmm.. mám sa zmieniť o tom, že by som nás cez tú stenu mohla jednoducho dostať?.. Nieee, nech sa ešte trochu potrápi." Trochu zákernejšie som sa sama pre seba usmiala na malý moment a vybrala som sa za ňou. Malinko som pobehla aby som ju dohnala a mohla ísť zároveň s ňou. Jej otázka ma ale trochu donútila premýšľať, keďže som nevedela čo jej vlastne môžem povedať a čo nie. Nebola som typ človeka čo by sa hneď prvému cudzincovi vyspovedal aj keď vyzerá akokoľvek fajn a má aj dobrý hrundík. "Vďaka, to mi lichotí, noo ako by som to povedala.. Je to dosť zložité. Narobila som si trochu tam odkiaľ pochádzam problémy, plus školu mám už za sebou, tak som sa chcela trochu odpútať od rodiny, čo ma zaviedlo až sem." Povedala som jej s miernym úsmevom, na čo som ale na moment zamračila. "Mne to tu moc nakazené nepríde. Ty si síce zvláštna.. dobrým spôsobom! Keďže popravde nevidím moc ľudí behať v plynovej maske." Snažila som sa to nejako zakecať, aby to neznelo tak blbo, keďže som to vážne tak ani nemyslela a pokúsila som sa nevyzerať ako totálne pako, čo sa mi dosť teraz darilo.

"Keby som nežiarlila tak by som ti ich neukázala nie ?" Spýtala sa celkom pobavene. Niekoľko zatáčok do chodieb, sem-tam nesvietilo svetlo no to Nomad neprekážalo v ľahkom orientovaní sa po budove. "Takže hovoríš, že máš isté problémy, hmm ?" Jej zamyslený tón znel viac vážne než zamyslene. "Nepríde ti to nakazené ? To si asi nebola na prechádzke po starom Soule, že ? Tam sa to nimi hemží ako keby boli Vianoce." Hneď ako to dopovedala si musela hlasne odkašlať čo mohlo značiť, že tiež momentálne trpí nejakým druhom choroby. "Ty si ale nebola v Soule keď to všetko začalo takže by si mala byť v poriadku ... dúfam." Prostredie sa pomaly začalo meniť. Z chodieb sa stala jedna jediná dlhá chodba ktorá bola z bokov presklená takže šlo vidieť okolie. Všetko naokolo bolo tvorené z bielych stien poskladaných na seba bez možnosti prenášať akékoľvek svetlo. Možno sa to nezdalo ale vzhľadom na to, že aréna sa nachádzala na dne mora museli byť tieto steny buď hrozne silné alebo nemožne hrubé. "Som podľa teba zvláštna ? Oh ... ty myslíš tamto predtým ..." Rukou sa poškrabala na hlave cez mikinu. "Ako to len povedať." Vyšlo z jej úst trocha neisto. "Technicky vzato som sa taktiež dostala do nejakých problémov ktoré vyústili v isté veci ktoré som musela podstúpiť a vyžadovali moje telo ... bez oblečenia. Po niekoľkých rokoch ti to nepríde skoro vôbec zvláštne odhaľovať sa pred ľuďmi takýmto spôsobom." Vysvetlila Katherine celkom stručne bez toho aby hlbšie rozoberala prečo to všetko musela podstúpiť. "Tá druhá vec ... s tým, že mám plynovú masku a to všetko, to ... je tak nejak kvôli mojej sestre, dvojčaťu. To je ale úplne iná kapitola môjho života ktorú som už dávno hodila za seba." Pomaly sa dostávali k cieľu čo bolo aj jasne poznať vzhľadom na to, že stena k ním bola stále bližšie a bližšie. "Už by sme tam mali skoro byť." Dodala po chvíli.

Nad jej otázkou som len mierne s úsmevom pokývala hlavou a spoločne sme vošli do chodieb. Sem tam nám nesvietilo svetlo, no dokázali sme sa nejako orientovať aj bez toho. Nerušila som síce kam ma to vlastne vedie, no dúfala som, že vie kam ide. Predsa len ona vyzerala ako už miestna a ja som od toho mala ešte sakra ďaleko. Na jej druhú otázku som opätovne kývla s nevinným úsmevom a počúvala som ju mlčky ďalej. "Noo.. nie som tu zase tak dlho. Je to len pár dní a ty si vlastne prvá s kým som tu prehodila viac než jednu vetu." Odpovedala som jej, pri čom som sa mierne zamračila nad tým jej kašľom. "Dúfam, že to nie je nákazlivé." Prebehlo mi v tom momente mysľou, na čo ma jej ďalšie slová moc neupokojili. Síce som sa stále usmievala, no kebyže vidí môj pohľad, bolo by to dosť vtipné. Postupne ako sme prechádzali tými chodbami sme skončili na začiatku jednej poriadne dlhej. Bola celá presklená, čo ma dosť zaujalo. Divila som sa, ako to môže vydržať taký nápor vody, no nemala som v pláne zisťovať koľko toho tie sklá vydržia. Moju zvedavosť prerušili až slová Nomad, ktorá mi tiež v škatuľke povedala jej príbeh, čo mi pomohlo pochopiť aspoň jednu jej časť a to zrovna tú prečo je tak bez zábran. "Kvôli sestre? Hmm, to ja som bola odjakživa sama, takže nemôžem povedať, že chápem v akej situácii si bola, no to by som zrejme aj tak nepochopila čo? Soul je zatiaľ veľmi zaujímavé mesto, ale toľko záhad na jednom mieste.. Mám sa asi na čo tešiť, že?" Povedala som s úsmevom po tom čo dohovorila, na čo sme sa akurát blížili ku koncu chodby, čo mi potvrdila aj Nomad. "Dobre." Kývla som s úsmevom a zhlboka som sa nadýchla. Nechcela som ešte používať schopnosti, keďže som chcela zistiť čo je vlastne Nomad za človeka a čo všetko vlastne dokáže. Zatiaľ mi prišla docela v pohode, no ostávala som radšej stále v strehu, kebyže sa niečo náhodou prihodí. "Len taká menšia otázka. Dokážeš riadiť ponorku keď ju vlastne chceš získať? Nie je to predsa len nič bežné, ale tak vieš.. Si dosť multifunkčná osoba musím uznať." Dodala som ešte s menším úsmevom na tvári, pri čom som sa rozhliadala očami navôkol seba.

"Takže som prvá ktorá mala tú česť ťa spoznať. To znie zvláštne nemyslíš ? Potulný mechanik ktorý sa náhodou dostane do arény bojuje proti potulnej cudzinke ktorá sa do arény dostala úplnou náhodou a nehodou. Je to skoro ako z nejakého fantasy príbehu, nemyslíš ?" Nad touto myšlienkou sa dokonca až zasmiala. Na úplnom konci chodby bola len obrovská biela stena ktorá značila koniec cesty. "Otočme sa", presne to by povedal bežný človek ktorý nemá v hlave dve a dve pokope. Tam kde bežný človek videl koniec Nomad videla možnosti. Prešla k stene ktorú jemne začala obchytkávať ako keby to bolo nejaké dieťa o ktoré sa treba starať. "Kde to len je ... kde ?" Spýtala sa samej seba. Po nejakej dobe hladkania steny sa zastavila a nechty zarazila priamo do steny. V rýchlosti trhla  a doslova vyrvala kus steny. Hneď za touto tenkou vrstvou steny sa nachádzal menší pracovný terminál. "Bingo ..." Prehodila spokojne. Tentoraz položila obe ruky na klávesnicu a začala v terminály hľadať prístupové kódy. "Takže si jedináčik ? To ti celkom závidím. Ja a Nanami sme si boli vždy blízke no v istom roku života sa začali preukazovať isté odchýlky. Ja som tá čo rada stavia a ochraňuje všetku robotiku. Ona ? Ona je tá čo postaví niečo len aby niečo druhé mohla zničiť. Jej životným snom je zničiť ma úplne od základu. Irónia, že ?" Popri všetkej práci si našla čas aby hlavu natočila na Katherine a zistila či ju vôbec poslúcha. Avšak to, že bola otočená jej stále nezabraňovalo v tom aby hľadala prístupové kódy. "Soul je celkom zaujímavé mesto pokiaľ vieš na čej strane si. Pokiaľ ti to nieje jasné tak jednoducho umrieš na nedostatok jedla alebo ťa zabijú nakazený ktorých je tam ver mi viac než hojne." Nad jej otázkou či vie riadiť ponorku si len mierne povzdychla. "Za čo ma považuješ, Katherine ? Tá ponorka musí mať nejakého auto pilota alebo niečo čo mi pomôže dostať nás späť do Soulu. Ako by sa sem ináč dostali títo ľudia ? Neverím v to, že poznajú cestu do arény ktorá je na dne mora." Jej tón hlasu sa náhle zmenil. Bolo jasné, že Nomad nieje typ človeka ktorý sa nechá len tak podceňovať niekým kto ju ešte riadne nepozná. "Mimo iné, keď nebudeme vedieť ako tak si proste vezmeme zo sebou nejakého pilota. Tých je vždy hojne no nie ?" Náhle sa ozvalo tiché zapískanie. Mohlo sa na prvý pohľad zdať že sa stane presne to isté ako s prvým počítačom no nestalo sa tak. Skryté dvere sa pomaly začali otvárať. "Konečne tu niečo funguje. Cesta k dokom arény by mala byť bezpečná." Akonáhle to však dopovedala nastal šok. Vo dverách ktoré boli údajne tajné a mala ich poznať len obsluha stála nejaká žena ktorá vyzerala viac než nepríjemne. "Ahoj Nomad, ako sa máš ?" Vlasy onej ženy boli snehovo biele. Tvár mala prekrytú maskou podobne ako Nomad zmena bola v tom, že táto žena nemala žiadnu ochranu na oči ktoré boli krvavo červené. Zvyšná časť jej tela bola čiernym plášťom. "Priniesla som ti darček, sestrička." Pravou rukou ktorú mala schovanú za chrbtom náhle švihla smerom k Nomad. Ukázalo sa, že to bola guľa podobná tej Nomadinej no s tým rozdielom, že táto sa roztvorila a začala svietiť na červeno. "Katherine, pozor !" Nomad sa v momente otočila smerom na Katherine no bolo jej jasné, že ju nestihne odstrčiť. Jediná možnosť ktorá jej ostala Katherine moc potešiť nemohla. Behom necelej sekundy doslova vystrelil z Nomad eklektický prúd v podobe tlakovej vlny ktorý prešiel ako zvláštnym granátom tak Katherine. Prúd bol dosť silný aby granát vyradil s prevádzky no bol aj dosť silný na to aby Katherine na niekoľko sekúnd zmenil tlkot srdca čo viedlo k tomu, že odpadla.

Keď sa Katherine vzbudila bola stále na tom istom mieste ako keď ju Nomad zasiahla prúdom. Avšak Nomad ani Nanami neboli na mieste kde mali byť. Z chodby z ktorej prišli Katherine a Nomad sa ozývali hrozné zvuky výbuchov a silného praskania elektriny. V jednu chvíľu dokonca mohla Katherine začuť ako Nomad doslova zvrieskla. Dvere do dokov však boli stále otvorené a tak by sa Katherine mohla jednoducho dostať do ponorky ktorá by ju odviezla späť do Soulu.

"Hmm, to znie pomaly ako by sme si boli súdené čo?" Dodala som ironicky, no musela som sa tomu zasmiať rovnako ako ona, na čo sme akurát prišli na koniec tej chodby. Vyzeralo to navonok ako slepá ulička, no Nomad to tak rozhodne neprišlo, keďže podišla k tej stene bližšie a začala ju prehmatávať ako by niečo hľadala. Jej slová tomu taktiež naznačovali, no nechala som ju nech hľadá. "Hmm.. mohla by som jej aspoň raz už pomôcť." Prebehlo mi hlavou, na čo ale Nomad našla to čo hľadala, takže moja pomoc už nebola potrebná. "Je vážne šikovná. Boh vie čo všetko ešte dokáže." Pousmiala som sa nad myšlienkou, na čo som ju len pozorovala ako na tom termináli niečo ťuká, pri čom som ju počúvala keď začala hovoriť. "Tak to je vážne zaujímavý cieľ. Rodina by mala byť práve na prvom mieste v liste priorít asi každého. No tuto toho veľa zrejme nefunguje tak ako má čo?" Povzdychla som si, keďže mi bolo jasné, že o tomto meste neviem ani zhola nič a niečo mi hovorilo, že by som to radšej ani nemala vedieť. Predsa len ako sa hovorí.. sladká nevedomosť. "Takže vy to tu máte rozdelené na strany? Hmm.. takže niečo ako demokracia tu neplatí, či sa mýlim?" Spýtavo som sa na ňu pozrela, zatiaľ čo tam ďalej ťukala. Po mojej otázke ale o tom, či vie riadiť ponorku sa jej hlas náhle zmenil, čo mi trochu naznačilo, že som trafila citlivejšie miesto, no na jej otázku som ďalej len mlčky kývla. Náhle na to sa ale ozvalo vcelku tiché zapískanie, čo prv neznelo moc dobre, no pri pohľade na spokojný výraz Nomad som sa len pre seba usmiala a sledovala som ako sa tie dvere pomaly otvárali. To čo nás za nimi ale čakalo Nomad dosť šokovalo. Stála tam nejaká bielovlasá žena, ktorá Nomad očividne poznala. Keď som sa ale pozrela ma jej tvár, mala na nej masku rovnako ako ona, no nebola úplná ako u Nomad. Oči mala tak isto krvavo červené a na sebe mala čierny plášť. To čo ale povedala nebolo ani zďaleka tak milé ako to znelo. To čo hodila po Nomad sa podobalo na tú istú guľu čo mi dala pred tým do ruky Nomad, no s tým rozdielom, že sa roztvorila a začala svietiť na červeno. V ten moment som stihla len spraviť krok vzad, na čo sa ozvala s varovaním Nomad. Chcela som akurát uskočiť dozadu, no skôr než som to vôbec stihla, z Nomad vystrelil prúd elektriny, ktorému som sa jednoducho uhnúť už nemohla a dostala som priamy zásah. Našťastie to moc nebolelo, keďže ma to odstavilo rovno na mieste.

Po nejakej chvíli som opäť nabrala vedomie. Ruky a nohy sa mi ešte chvíľku po tom triasli, no všetko to pomaličky odoznelo. Keď som sa rozhliadla navôkol seba, bola som stále v tej istej miestnosti, no bola som tu sama. Dvere boli stále otvorené, no zároveň som počula z chodby odkiaľ sme prišli rôzne výbuchy a silné praskanie elektriny. Pomaly som sa postavila na nohy, no stála som teraz pred ďalším rozhodnutím ísť späť skontrolovať čo sa tam deje, alebo využiť situácie a zdúchnuť medzi tým, čo je všade rozruch. Donútilo ma to chvíľku váhať, no keď som začula krik Nomad zatla som len päsť a vybrala som sa teda späť. "Však počkaj Kitty, ty toho budeš tak ľutovať. Ach.. prečo musím byť tak zvedavá a prečo musím stretnúť zrovna niekoho ako je ona? Prečo to nie je nejaký kripel, pri ktorom by som nemala ani výčitky svedomia?!" Vravela som si naštvane počas toho ako som smerovala celou tou chodbou späť až ku zdroju tých výbuchov.

Výbuchy a zvuky skratov bolo počuť ešte nejakú chvíľu no potom to všetko náhle ustalo. Z Katherininej strany to mohlo znieť ako koniec boja no naopak to bol len začiatok. Zatiaľ čo Katherine kráčala smerom k miestu boja bola Nomad úž skoro úplne vyčerpaná pričom v ruke držala kratší nôž a s unavenými očami sledovala Nanami ako ju len pozoruje a v ruke drží pištoľ a taktiež oddychuje. Po niekoľkých sekundách oddychu sa Nomad rozbehla naproti Nanami s nožom namiereným na jej hruď. Podobne však Nanami namierila pištoľ na miesto kde sa nachádzalo Nomadine srdce a vyčkávala kým k nej pribehne bližšie. Keď bola Nomad asi meter od Nanami tá vystrelila a zasiahla Nomad priamo na miesto kde sa nachádzalo srdce. Guľka však po náraze vydala len tupý kovový zvuk spoločne zo zasyčaním z Nomadinej strany. Tá sa ohnala a Nanami tak sekla po ruke ktorú jej mierne porezala vďaka domu, že sa Nanami stihla uhnúť. Všetko to vyzeralo tak chaoticky a zároveň rýchlo, že bežnému človeku by prišlo divné asi len to, že Nomad proste na mieste neumrela ale proste útočila ďalej. Tento chaos však posilnilo to, že všade v okolí Nomad a Nanami sa nachádzali bomby ktoré jednoducho náhodne vybuchovali. Jedna z nich však bola tá najhoršia. V tesnej blízkosti od Nomad sa ozvalo puknutie ktoré značilo otvorenie jednej z bômb. Tejto bombe sa však Nomad nezvládla vyhnúť a tak ju tlaková vlna odhodila asi tri metre do strany spoločne s čím jej popálila časť pravej ruky. Nomad bolestne dopadla na zem po čom sa hneď chytila za ruku a začala kričať od bolesti. Nanami sa nejaký čas na toto divadlo pozerala no po nejakej dobe sa pohla smerom k Nomad spoločne s čím si vymenila zásobník. "Vieš sestrička, keby si nebola taká hlúpa a proti tej žene proste bojovala tak by som tu ani nemusela byť. Hlasový odposluch a bočné kamery na stranách arény ťa však prezradili spoločne s tvojím sladkým plánom na útek. A preto som tu ja. Keď nepadne ona tak padneš ty." Vysvetlila jej v ľahkosti pričom jej namierila pištol opäť na srdce. "Tak schválne, koľko nábojov vydrží ten tvoj štít ... dva, tri ... maximálne štyri ?" Ozval sa vystreľ. Nomad len zalapala po dychu a vyvalila oči. Druhý výstrel ju už musel bolieť viac než ten prvý čo dokazovala aj jej reakcia. "Tak to bola guľka číslo dva." Ozval sa ďalší výstrel. Tento výstrel Nomad nielenže vyrazil dych ale spôsobil aj to, že jej vyhŕkli slzy bolesti. Taktiež sa však ozvalo prasknutie ochranného štítu ktorý pokrýval Nomadine telo a chránil ju pred gulkami. "Tretí už celkom bolel, čo ? Takže tento jeden by mal byť tvojim posledným." Nanami spravila krok vzad a začala pomaly mieriť na Nomadinu hlavu. "Nejaké posledné slová predtým, než oddelím tvoj mozog od zvyšku tela ?" Všetko nasvedčovalo tomu, že Nomad teraz zomrie hneď ako povie akékoľvek slovo. Čo si však človek mohol všimnúť bolo to, že Nanami si musela podopierať ruku vzhľadom na to, že pištoľ držala v ľavej ruke ktorá bola porezaná takže bola o niečo oslabená.

"To ide z arény kde sme mali s Nomad bojovať, či sa mýlim?" Vŕtalo mi hlavou, zatiaľ čo som utekala celú cestu späť až až do arény. Tým vchodom, ktorým sme sem šli som sa ale nemohla dostať, keďže bol zničený, takže som si musela nájsť alternatívnu cestu, čo zrovna pre mňa vážne nebol problém. Našťastie ale cesta, ktorou som prišla prv do arény bola voľná, takže som zabočila tým smerom. V ten moment ale všetko v aréne náhle ustalo, čo rozhodne neznamenalo nič dobré. Netrvalo dlho a dostala som sa k vchodu ktorým som prišla, no musela som použiť fázovanie, keďže som nemala čas si to celé obchádzať kolom dvorom. Naskytol sa mi akurát pohľad na Nomad a to druhé dievča, pri čom na seba obe vyčerpane pozerali. Nomad držala v ruke len nôž, čo jej dávalo istú nevýhodu voči tej druhej, keďže tá držala v ruke pištoľ. Po pár sekundách sa ale Nomad proti nej rozbehla, na čo jej ona namierila zbraň do oblasti hrude. "Čo to robíš Nomad! Však ťa zabije!" Sykla som v mysli, na čo zaznel len výstrel. Pohľad som sekundu pred tým sklopila k zemi, no ten tupý náraz rozhodne neznel ako priestrel. Keď som opäť zdvihla hlavu, videla som len Nomad ako sa bez problémov ohnala po tej druhej v podstate ignorujúc tú guľku, pri čom sekla tej druhej po ruke i keď sa tak tak uhla. "Dobre ty Nomad." Pousmiala som sa pre seba, no v ten moment vybuchla bomba priamo pod Nomad, ktorá ju veľmi nepekne poranila, pri čom ju aj pár metrov odhodila. Jej bolestný krik rozhodne nebol bezdôvodný, keďže mala nepekne poranené telo. Tá druhá sa na to len chvíľku pozerala a vymenila si len s kľudom zásobník. To čo ale povedala ma dosť šokovalo. "Nomad ty.. Prečo?" Spýtala som sa samej seba nechápavo. Netušila som prečo toto spravila. Možno vedela čo sa stane, možno nie, to som v tomto momente netušila. Ako jej zase namierila zbraň na srdce a vystrelila, zovrela som päsť a zatla som mierne zuby. Nevedela som ani prečo som tak naštvaná, ale v tento moment som chcela zachrániť Nomad za každú cenu, čo pre mňa nebola rozhodne žiadna rutina. V tomto som bola skôr sebecký človek, keďže nikdy mi nikto nestál za to, aby som sa kvôli nemu aspoň zranila, no Nomad vo mne prebudila ten ochranársky pocit len po veľmi krátkej dobe a to som ju stále absolútne nepoznala. Pohľad na Nomad ako tam po prvom výstrele lapala po dychu ma bolel. Pri druhom výstreli ako sa ozvalo prasknutie zrejme nejakého štítu som bola pokraji, hnevu, pri čom sa zamerala na tú s pištoľou a rozfázovala som sa. Vedela som, že priamo som na ňu vyštartovať nemohla, keďže tu stále bolo všade navôkol niekoľko bômb pripravených explodovať. V moment čo namierila zbraň na hlavu Nomad som pomaly vyšla spod zeme za ňou. "Áno.. Vypadni od nej!" Odpovedala som jej v moment čo položila tú otázku a schmatla som ju za pravú ruku, ktorou si podopierala zbraň pri čom som jej podkopla nohy a schmatla jej ľavú ruku za tú nepekenú ranu, ktorú jej spôsobila Nomad a obe ruky som jej pritlačila zo zadu na chrbát ako ležala na zemi. Zbraň som jej radšej tiež vybrala z ruky a hodila som ju k Nomad. Aby som jej to ešte trochu znepríjemnila, tlačila som jej kolenom neustále na tú ranu aby sa jej poriadne otvorila a spôsobila som jej čo najväčšiu bolesť. "Budeš v poriadku Nomad?" Spýtala som sa jej vcelku ustarane, pri čom som si dávala na ňu stále pozor,  keďže som nemala ani šajnu čo všetko tá bielovláska dokáže. Muselo to vyzerať vcelku vipne, keďže som na nej doslova sedela, ale v tejto situácii mala Nomad dosť čo robiť aby vôbec dýchala. Radšej som ale ani jednu nepodceňovala ani v takejto situácii a bola som pripravená keby niečo znovu použiť fázovanie, pokiaľ by Nomad ovšem nemala v pláne mi zase škvariť orgány. "Dúfam, že tieto elektrické výboje tu nemá každý, keďže neviem koľko toho môj organizmus ešte zvládne." Prebehlo mi v hlavou ten moment, pri čom som sledovala stále bielovlásku podo mnou a očkom som kotrolovala aj Nomad.

Nanami už skoro stlačila spúšť no v tom sa za ňou ozval Kaherinine hlas. "Čo to má ..." Hneď nato jej niekto schmatol pravú ruku a následne bola aj podkopnutá. Keď už ležala na zemi tak jej Katherine vzala i ľavú ruku ktorú pritlačila za jej chrbát spoločne s pravou. Na to čo Katherine spravia sa len ozvalo nepriateľské bolestné zasyčanie zo strany Nanami. Keď však Katherine kolenom pritlačila na Nanaminu ranu ozval sa krik aký Katherine zrejme ešte nepočula. Nanamin krik bola veľká dávka bolesti, hnevu, strachu a čistej nenávisti. V jednej chvíli z Nanaminej masky dokonca začala vychádzať para čo mohlo značiť len to že z toho ako moc kričala a zrejme jej aj z úst od bolesti začali vychádzať sliny sa jej prehrial alebo skratoval nejaký obvod ktorý podporoval jej dýchanie. Nejakú chvíľu sa snažila s Katherine bojovať no bolesť pri každom pohybe bola tak veľká, že to radšej vzdala a ostala ležať len tak na zemi. Keď sa Nomad dokázala konečne riadne nadýchnuť a prešiel ju šok z bolesti začala pomaly vstávať zo zeme. Pištoľ ktorá pri nej ležala vzala do ľavej ruky a nejakým spôsobom sa dotackala pred Nanami aby jej videla do tváre. "Bolí to sestrička ? To je dobre. Aspoň vieš aké to je aspoň raz v živote prehrať." Náhle sa učupila a pištoľ jej pritlačila medzi oči. "Povedz sestrička. Koľko guliek vydrží tvoj štít z takejto blízky. Jednu ... dve rany ? Alebo ho nestihneš vôbec aktivovať vďaka bolesti ktorú prežívaš ?" Vyzeralo to tak, že Nomad bola odhodlaná zastreliť svoju sestru no tesne predtým než stlačila spúšť len pokývala hlavou a pištoľ hodila jednoducho bokom. "Nie. Neznížim sa na niekoho ako si ty. Moje ruky niesu pošpinené krvou a ty nebudeš tá ktorej dám tú česť." Pomaly zasa vstala zo zeme a začala zisťovať ako moc má poranenú pravú ruku. "Ch-chceš niečo vedieť ... Nomad ?" Vyšlo z Nanami po chvíli ťažkej práce vôbec sa nadýchnuť. "Ako rýchlo dokážeš utiecť pred elektrickým výbojom ktorý usmaží tvojej kamarátke srdce ?" Katherine mohla začuť hlasné zapraskanie elektrického prúdu. Ďalší výboj ktorý by však tentoraz dokázal Katherine zabiť na mieste nech by sa snažila akokoľvek utiecť. Skôr než sa to však stalo sa Nomad doslova vrhla k Nanaminej hlave, pravou rukou jej strhla masku a do úst jej strčila tri prsty. To čo sa potom stalo bolo viac než zvláštne. Nanami spoločne s Nomad vytvorili naraz elektrický výboj ktorý sa však nijak nedotkol Katherine ale trafil ako Nomad tak aj Nanami. Zrejme to bolo tým, že Katherine sedela na Nanaminom plášti ktorý bol nevodivý no v tejto chvíli to nemohla z určitosťou povedať. Hneď ako výboj prešiel padla Nomad na zem a rovnako ako z Nanaminej masky sa začalo z tej jej mierne pariť.

Možno som to trochu prehnala, keďže z jej kriku bolo jasne počuť, že tá rana je hlbšia, než sa mi na prvý pohľad zdala. Bola som síce naštvaná, ale toto bolo trochu moc aj na mňa i keď som potrebovala dať trochu čas Nomad na to, aby sa trochu oklepala. Z jej kriku bola cítiť veľká bolesť a zlosť, čo som jej ani trochu nezazlievala, keďže som sa priplietla do pre ňu zrejme dosť dôležitého boja, čo som usúdila už len s toho, ako sa mi vzpierala a skúšala sa ma zbaviť a ako moc chcela zabiť hlavne Nomad. Para ktorá začala vychádzať z jej masky ma trochu vydesila, no nič to nezmenilo na tom ako pevne som ju držala a aký tlak som vyvíjala na na jej ranu na ruke. "Nevzpieraj sa, bude to len viac bolieť." Povedala som jej pokojne, na čo sa po chvíľke naozaj vzpierať prestala. Nomad sa medzi tým pomaly pozbierala zo zeme a prišla až ku nám a prehovorila na ňu. "Takže toto je tá jej sestra teda?" Spýtala som sa seba, no nechala som Nomad s ňou hovoriť a nemiesila som sa im do toho. Keď si ale čupla a pritlačila jej zbraň medzi oči, pozerala som na Nomad trochu smutným pohľadom, čo ale aj tak nevidela. Prišlo mi to momentálne pre ňu dosť nefér, keďže sme boli dve na jednu, no ona bola pomaly ako za dvoch, takže sme vlastne len dorovnali skóre. Nevedela som ale čo sa medzi nimi tak strašného mohlo stať, že by sa súrodenci medzi sebou chceli pozabíjať, no dúfala som, že sa to možno raz dozviem. Našťastie si to ale rozmyslela, čo ma troch vnútorne upokojilo. Keď ale začala jej sestra zase rozprávať, spozornela som. "To si zo mňa už robíte srandu?! Aj ona to má?!" Sykla som už vcelku naštvane v mysli, keďže som začínala byť na elektrinu už pomaly fakt alergická. Najprv ma kompletne odstavila Nomad a teraz mi chcela znovu prepiecť orgány jej sestra. V ten moment sa ozvalo hlasné zapraskanie elektrického prúdu, na čo Nomad okamžite zareagovala tým, že jej strhla masku z hlavy a strčila jej doslova do krku tri prsty. V ten moment som len zaťala každý sval v tele, ktorý sa pripravoval opäť na ten veľký šok. Zatla som dokonca aj zuby, no to čo sa stalo potom ma docela zarazilo. Žiadna bolesť.. proste nič. Keď som otvorila oči a pozrela som pred seba, Nomad padla na zem, na čo sa jej začalo mierne pariť z masky. "Nomad!" Skríkla som, na čo som pustila jej sestru a pribehla som k nej. Priložila som jej prsty na zápästie, pri čom som dúfala, že má aspoň nejaký pulz. Nikdy som nerobila kurz prvej pomoci, no musela som aspoň vedieť, či to vôbec prežila, alebo nie.

Vzhľadom na to, že Katherine nebola moc dobrá v prvej pomoci, alebo skôr nikdy nevedela čo robiť s poraneným človekom tak bolo pre ňu fakt ťažké nájsť Nomadin pulz čo sa jej nakoniec ani nepodarilo. Keď si však už Katherine zrejme myslela, že je Nomad mŕtva tá pohla rukou smerom k maske. Keď jej ruka dopadla na masku z obrovskou námahou ju zovrela a doslova zo seba strhla. Až teraz si Katherine mohla všimnúť celú Nomadinu tvár. Maska ktorú mala na sebe mala zvláštne sklo ktoré zmierňovalo farbu jej očí. Teraz bolo jasne vidieť, že Nomad má krvavo červené zreničky. Vzhľadom na to, že oči mala len pootvorené zvyšok oka bolo ťažké identifikovať. Všetko ostatné sa zdalo byť vskutku normálne až na pár prasknutých cievok vďaka prúdu ktorý pred chvíľkou cez ňu prešiel. "Viackrát ti už zadok zachraňovať nebudem ... jasné ?" Spýtala sa jej bolestne no na tvári mala menší úsmev. "A mimochodom ... keď chceš vedieť či mi bije srdce tak mi na ruku zatlač viac a posuň ju bližšie k dlani ... nie k lakťu. Alebo to skús na inom mieste ..." Rukou ktorou si zhodila masku vzala Katherininu ruku a priložila si ju priamo na hruď kde aj mierne pritlačila. "Cítiš to ? Stále bije. Teraz by som ťa poprosila aby si nabudúce nekričala moje meno. Keď chceš po mne kričať tak by si ma mala najprv pozvať na rande a spraviť romantický večer." Nakoniec Katherininu ruku pustila a tú svoju jednoducho buchla o zem po tom čo zatvorila oči a hlavu natočila bokom. Zdalo sa že omdlela. Trvalo to ďalších pár sekúnd no Nomad potom otvorila oči a povzdychla si. "Tu si asi riadne neodpočiniem, čo ?" Nečakala na odpoveď a začala sa pomaly zdvíhať zo zeme. Toto už nejakú dobu trvalo a Nomad pri tom použila niekoľko fakt zaujímavých nadávok no nakoniec sa predsa len postavila na vlastné nohy. "Prisahám, že keď ju ešte raz stretnem a uvidím ako po mne hádže granát tak ju zabijem vlastnými rukami." Naposledy hodila nenávistný pohľad na svoju sestru a pomalým krokom sa vydala smerom k dverám ktoré snáď boli stále otvorené. "Už aby sme boli v starom Soule." Oznámila polohlasne do vetra pri čom sa jej na okamih podlomili nohy a padla na kolená. Tentoraz však zo seba nevydala žiaden náznak bolesti. Jediné čo spravila bolo to, že hlavu natočila smerom na Katherine a pozrela jej priamo do očí. "Môžem ťa o niečo poprosiť ? Vezmeš mi prosím tú masku ? V Soule bez nej nedokážem prežiť viac než pol hodiny vďaka mojej chorobe."

Pripadalo mi to až vtipné ako moc som sa dokázala báť o človeka, ktorého poznám len chvíľku a bol to ešte k tomu fakt naozajstný strach. Možno to bolo aj kvôli tomu, že som sa jej cítila zaviazaná, ale celkovo mi Nomad fakt padla do oka. Po chvíľke, keď sa mi nepodarilo nahmatať jej pulz som naštvane buchla päsťou do zeme, na čo som vypustila v duchu pár nepekných slov a pozrela som na jej sestru, ktorá na tom nevyzerala byť o nič lepšie. "Ty si taká trubka Nomad.. Prečo?" Šepla som smutne, pri čom som pozerala na jej ruku. Tá sa po chvíli ale pohla, čo upútalo moju pozornosť a pozrela som opäť na Nomad. Ruka jej smerovala k tvári, z ktorej si dala dole masku. Jej oči boli krvavo červené, no mala ich len letmo pootvorené, takže som videla len pár prasknutých cievok, ktoré jej zrejme spôsobil ten elektrický šok. Nad jej poznámkou som sa musela pousmiať. Nedávala som to síce tak najavo, alebo som rada, že to rozdýchala. Netušila som síce ako to dokázala, keďže sa jej zrejme trochu uškvarila maska, no bolo mi to momentálne vcelku jedno, keďže bolo hlavné, že žila. Na jej poznámku o tom kde by som mala vôbec naháňať pulz som si len ironicky odfrkla, no keď mi vzala ruku a priložila si ju priamo na hruď, prekvapene som na ňu pozrela a nevedomky som sa začala trochu červenať. "Ja.. Tse, ja viem kde to hľadať." Obhájila som sa "urazene", na čo som sa musela nad tým ale zasmiať, keďže som vedela, že to nebola ani trochu pravda a ona to vedela tiež až moc dobre. Nad jej požiadavkou som sa musela zasmiať. "Nehovor dva krát." Dodala som potichšie, na čo som sa tomu trochu zasmiala. Keď mi ale pustila ruku, po chvíľke som jej ju dala z hrudníka preč, pri čom sa na ňu len pozerala. Akonáhle ale zatvorila oči a natočila hlavu bokom, trochu ma tým vystrašila, no našťastie po pár sekundách otvorila oči a povzdychla si. "Myslím, že posteľ bude príjemnejšia než táto zem." Uistila som ju, zatiaľ čo ona sa už začala zdvíhať zo zeme. Trochu som jej ku koncu ale musela pomôcť, keďže predsa len nebola v celkom top forme po tom všetkom čo dnes schytala. Pri tej poznámke o jej sestre som sa len pousmiala a spoločne s ňou som sa pomaly vybrala k zrejme nášmu pôvodnému cieľu, no po chvíľke sa Nomad len podlomili kolená. Tento krát ale ani nepípla od bolesti, čo som sa popravde ani nedivila, keďže tá nemohla ani vedieť už čo ju bolí viac. Keď sa mi pozrela do očí a poprosila ma, či by som jej nevzala tú masku, súhlasne som kývla a vybrala som sa po ňu, na čo som aj hneď pricupitala k nej. "Podopri sa aspoň trochu o mňa." Ponúkla som jej, pri čom som ani nečakala na jej reakciu a opatrne som jej vzala tú menej boľavú ruku, dala som si ju okolo krku zozadu a druhou rukou som ju chytila za pás na opačnej strane odo mňa a pomaly som s ňou vykročila späť na miesto odkiaľ sme sa chceli dostať k ponorke.

"Posteľ ... tú som nevidela už strašne dlhú dobu." Oznámila vyčerpane keď ju Katherine zodvihla zo zeme a podoprela ju. Ako kráčali smerom k dverám z arény nepovedala Nomad ani jedno slovo na to čo sa tam odohralo alebo čokoľvek smerom na Katherine. Keď však boli už pri dverách tak sa Nomad zaprela, uhla bokom smerom od Katherine a trocha pridala do tempa. "Vďaka Katherine ale odtiaľto to už zvládnem sama." Bolo jasné, že je unavená no z nejakého dôvodu nechcela aby jej Katherine ďalej pomáhala. Chodbu prešli celkom rýchlo no keď z nej vyšli naskytol sa im pohľad na obrovské mólo kde bolo niekoľko ponoriek a pri nich väčšie množstvo personálu ktorý sa o niečom dohadoval. "Myslím, že toto je pre mňa konečná." Oznámila potichu pri čom prešla k stene kde si sadla a oprela sa. "Jedna s tých ponoriek pôjde priamo do Soulu. To je tvoj lístok späť." Znelo to ako keby sa Nomad nechystala vrátiť s Katherine k čomu prispievalo aj to, že opäť privrela oči no tentoraz neomdlela ale rozprávala ďalej. "Cez tých ľudí so mnou nedokážeš prejsť, zbytočne by som ťa spomaľovala. Keď to zvládneš aspoň ty tak budem rada a neskôr sa možno znova stretneme. Myslím, že si tento boj v aréne vyhrala." Na okamih Katherine venovala menší úsmev a rukou jej naznačila aby čo najrýchlejšie šla a pokúsila sa dostať späť do Soulu. "Dúfam, že to zvládne ... a ja tiež. Poranenia na mojej ruke sú celkom zlé a bude trvať kým sa dám opäť dokopy. Taktiež myslím, že mám úplne zničenú masku vďaka tomu výboju ... snáď nebude v Soule pršať keď sa vrátim ináč by som naozaj mohla umieť." Prebehlo jej hlavou popri oddychovaní pri stene.

Nomad mi prišla trochu dosť zamlklá, ale nemohla som jej to vyčítať, vzhľadom na to čím si prešla a čo všetko si jej telo odnieslo ako suvenír z boja. Keď sme už boli pomaly pri dverách, pustila sa ma a pridala do kroku. Chvíľku som na ňu len prekvapene pozerala, no nakoniec som sa len pre seba pousmiala a trochu som pridala do kroku aby som ju dobehla. "Odkiaľ vzala toľko energie, keď je s nej chodiaci oškvarek?" Udivene som sa spýtala samej seba keď som ju dobehla. Keď sme konečne prešli tými dverami, naskytol sa nám pohľad na obrovské mólo. Opodiaľ stála skupinka ľudí, ktorý sa zrejme na niečom dohadovali, no stála som moc ďaleko na to, aby som počula o čom to vlastne je i keď možno tiež počuli tie výbuchy, takže to mohla byť ich téma. To čo mi ale oznámila Nomad ma dosť zarazilo. V moment čo dohovorila si sadla a oprela sa o stenu a pokračovala. "Počkať, počkať, počkať.. To tu chceš ako takto ostať? Okrem toho.. myslíš si, že ti to len tak dovolím? Nerozlúčime sa minimálne dokiaľ nebudem vedieť, že budeš v bezpečí aspoň dokiaľ sa nedáš dokopy pred svojou milovanou sestričkou." Oznámila som jej, pri čom z môjho tónu hlasu išlo poznať, že ani náhodou nežartujem. Keď ale privrela oči a povedala mi, že cez tých ľudí sa s ňou nedostanem, nesúhlasne som pokývala hlavou zo strany na stranu. "Tse.. Tak im to pôjdem pekne krásne vysvetliť, že aj ty ideš späť a pokiaľ budú mať niečo proti, tak to hold vezmem po zlom, ale ty odtiaľto proste ideš so mnou jasné? Ja ťa kľudne aj ponesiem na chrbte ak to bude nutné, ale nechať ťa tu je to posledné čo by som spravila. Aspoň toľko ti dĺžim." Dodala som dosť neústupne, na čo som si len povzdychla keď povedala, že tento boj som vyhrala. "Prosím ťa. Toto bol skôr tvoj boj proti tvojej sestre. A ten si vyhrala, takže sme vlastne obe víťazky i keď ja som len mierne prepečená a ty si už trochu moc opečená." Skúsila som ju aspoň trochu rozveseliť. Jej masku ktorú som stále držala v ruke som jej podala a pozrela som na tú skupinku ľudí. "Vydrž Nomad, vybavím nám odvoz." Pousmiala som sa na ňu a vybrala som sa smerom k tej skupinke ľudí. "Okej, snáď aspoň niečo pôjde ako po masle.." Prebehlo mi mysľou, na čo som sa zastavila kúsok od nich. "Prosím vás, našiel by sa tu niekto ochotný dopraviť nás späť do Soulu?" Opýtala som sa ich pokojne, pri čom som mala na tvári kamenný výraz. Nie, že by to šlo nejako moc cez tie okuliare vidieť, ale dala som im najavo aspoň svojím tónom hlasu a výrazom, že nemám moc čas ani chuť sa tu s niekým dohadovať.

"Zostať ... ? Nie nechcem tu zostať len si chcem proste oddýchnuť zatiaľ čo budeš utekať a potom jednoducho ujsť." Skôr než však stihla donamietať tak sa dozvedela že ju tu Katherine nemieni nechať ani keby čo bolo. Na to si len povzdychla a znova otvorila oči. "Moja sestra je nevyrovnaná psychopatka ktorá prahne po mojej smrti a DNA. A to, že som pripečená je moja osobná vec nie ? Každý z nás je tak trocha pripečený." Dodala keď jej Katherine podala masku ktorú hneď začala študovať. "Odvoz nám nevybavíš ... nakoniec ti budem musieť zachraňovať zadok ako celý tento deň." Odvetila celkom uštipačne smerom na Katherine no nechala ju odísť. "Zaujímavé ... obvody sú spálené ale nie natoľko, že by sa nedali znova dať do prevádzky ... čo keby som proste využila tie veci čo som pobrala z arény ?" V rýchlosti položila masku na zem a ľavou rukou vytiahla všetky veci ktoré považovala za potrebné. Keďže bola imobilná na pravú ruku nemohla svoju masku opravovať moc rýchlo.

Medzitým Katherine prišla k ľudom ktorý sa o niečom dohadovali no až teraz mohla začuť o čom. "Plne sa vyzbrojte. Nanami sa nám už dlhšiu dobu neozvala čo môže značiť len to, že buď oslavuje smrť svojej sestry alebo prehrala na plnej čiare. Ani jedna z týchto správ nieje pre Diktátora potešujúca." Niekoľko mužov sa ihneď rozbehlo preč pre niekoľko zbraní no ani nie pol minúty nato sa vynorila Katherine ktorá sa spýtala či by "ich" nemohol niekto dopraviť do Soulu. Jeden z mužov sa ihneď chopil situácie - doslovne. "Samozrejme slečna. Prosím poďte so mnou, zavediem vás do miestnosti pre obsluhu kde budete musieť chvíľu počkať." Ako tak na ňu rozprával robil k nej menšie no za to celkom rýchle kroky. Keď bol asi meter od nej len spravil menší skok pri čom natiahol rukou ktorou chytil tú jej a druhou rukou ju jednoducho pritlačil k chladnej ponorke. "Ty si jedna z tých ktoré boli zatiahnuté do arény, že ?" Muž natočil svoj pohľad na svojich partnerov pričom mu kútiky stúpli do istého úsmevu. "Čo spravíme s touto mačičkou chlapi ? Vyzerá chutne a neškodne ... nemám pravdu ?" Bolo jasné, že muž má o niečo väčšiu silu než ona. Čo by sa ale dalo čakať od niekoho kto sa plaví pod vodou skoro stále dookola bez možnosti si odpočinúť alebo spočinúť s nejakou ženou. "Mali by sme ju zaviesť k Diktátorovi ... to ale neznamená, že si s ňou po ceste nemôžeme užiť, nie ?" Dodal celkom odporným tónom aký dokáže muž v túžbe vydať.

"Pche.. že zase ma bude musieť zachraňovať? To si verí takto doničená." Vravela som si v mysli, zatiaľ čo som ich počúvala. V moment čo spomenuli slovo smrť a sestru som sa dosť zarazila. "Nehovorte mi, že.." Nasucho som prehltla, pri čom som len zatla päsť. "Diktátor?" Preletelo mi hlavou, na čo sa pár z nich rozbehlo preč. Svoju otázku čo som im položila som docela začala ľutovať. Jeden z nich sa ku mne postupne približoval, na čo ja som tam stále len pokojne stála s pravou rukou zovretou v päsť. Keď po mne doslova asi z metra skočil a schmatol ma za ruku, pri čom ma druhou pritlačil k ponorke, na moment som pozrela dosť prekvapene, keďže toto sa nemalo stať. "Čo to.. Prečo mnou neprešiel?" Sykla som v mysli, pri čom som zatla zuby, no nesnažila som sa s toho zatiaľ vymaniť. Keď sa ma spýtal, či som bola tiež zatiahnutá do tej arény, mierne som sa pousmiala, no stále som mlčala. V moment čo ale povedal, že vyzerám chutne a neškodne som pozrela na Nomad a pousmiala som sa na ňu s pohľadom, ktorým som jej chcela povedať, nech sa neobťažuje, že to nejako zvládnem. Respektíve som ani nechcela aby niečo spravila, keďže by ma tým akurát zrejme naštvala. Podľa jeho úsmevu si bol vážne istý, že som len bezbranné dievčatko. Bol síce kus chlapa, ale s takými som sa už stretla a nech je sebeväčší, je to stále chlap. "Kebyže môžem použiť fázovanie.." Prebehlo mi mysľou, na čo na jeho poznámku o tom, že by si so mnou po ceste mohli užiť som sa len začala smiať. "To uvidíme." Šepla som, pri čom som ho druhou rukou, ktorú som mala voľnú schmatla za tričko a zavesila som sa na neho celou váhou aby som ho aspoň trochu vykoľajila z rovnováhy a oblúkom som ho kopla celou silou do rozkroku. Dúfala som, že ma pustí, keďže pokiaľ by to neustál, obaja by sme skončili vo vode. Pokiaľ by ma ale pustil, z veľkou pravdepodobnosťou by sa mi podarilo ostať na móle. Nemienila som sa len tak nechať zneužiť nejakým nevybúreným imbecilom a rozhodne som nechcela, aby mi Nomad musela pomáhať.

Nomad sa celý čas tvárila ako keby sa nič nedialo i keď očkom občas prebehla na Katherine a len si povzdychla. "Tak tá v Soule neprežije ani týždeň." Oznámila si sama pre seba pričom si opäť hlavu ponorila do opravy masky. "A z tej vody ju isto vyťahovať nebudem ..." Hneď ako to dopovedala ozval sa hlasný krik a následné čľupnutie. Nomad len prevalila oči a opäť si povzdychla. "Pokiaľ v tej vode pobudne pár minút tak sa z nej stane kocka ľadu. Mínus šesťdesiat stupňov nieje moc veľká zábava pre telo. Ten šok ktorý dostane bude celkom veľký. Ale ja ti pomáhať nepôjdem ako si sama nechcela ..." Náhle z masky vyletela obrovská iskra ktorá preletela okolo jej hlavy.

Medzitým na mole. Muž chcel už spraviť nejaký pohyb smerom na Katherine no tá ho schmatla za tričko, zavesila sa naň celou váhou a kopla ho do rozkroku. Vzhľadom na to, že muž nemal rozkrok z ocele bolestne zapískal a pod váhou Katherina sa mu podlomili kolená. Keby padol vzad tak by bolo všetko fajn no on začal padať smerom vpred čo spôsobilo to, že hlavou vrazil do jej brucha a padol s ňou do medzery medzi molom a ponorkou. Ihneď ako sa tak stalo nastal obrovský šok. Voda bola snáď studenšia než tá najlepšia mraznička na svete. Muž v šoku pustil Katherine a snažil sa vyplávať čo mu však v bolesti moc niešlo. Dvaja z jeho partnerov k nemu okamžite pribehli a začali ho ťahať von z vody pričom Katherine nechali vlastnému osudu. Keď bol muž na mole, bolestne skrčený a premrznutý na kosť len lapal po dychu a keď sa konečne dostal z tých šokov zahľadel sa na Katherine a nenávistne prehlásil. "Dúfam, že tam zmrzneš mrcha !" Dvaja muži začali svojho premrznutého priateľa ťahať smerom do ponorky popri čom ostatný traja čo tam stále stáli len pozorovali či Katherine vypláva na mólo aby po nej mohli opäť skočiť alebo ostane vo vode a zmrzne za živa. Vzhľadom na teplotu vody jej ostávala možno minúta než by zamrzla tak moc, že by sa proste potopila na úplné dno. Výhodou bolo to, že už aj tak nemala na sebe veľa oblečenia takže ju nemalo čo ťahať pod hladinu tak ako napríklad keby tam padla Nomad.