Odstránenie robotov - Zennon, Lucy

First topic message reminder :

Nomad predala informácie o tom, že sa niekde v starej časti Soulu nachádza niekoľko robotov ktorý sa snažia vzbúriť občanov k boju. Podľa hliadky, ktorá týchto robotov objavila sa jedná o staršie no i tak výkonné stroje ktoré dokážu byť obzvlášť nebezpečné pre tých, ktorý sa nemôžu nijakým spôsobom brániť.

Cieľ misie: Odstránenie všetkých robotov zo starej časti Soulu
Skryté udalosti: Áno
Skúsenosti za splnenie misie: 5xp - 15xp

Premýšľal som nad všetkým, čo sa stalo, hlavne nad tým, že tam niekde v tom bordeli, čo po tej budove zostal je niekde James a čo horšie, aj moja milovaná snajperka a ostatné zbrane. Náhle však moje premýšľanie prerušilo to, že ma Lucy schmatla za ruku a stočila mi ju za chrbtom, na čo mi podkopla nohy a moje telo už mierilo k zemi. Nebránil som sa, jediné, čo som v tej chvíli urobil bolo to, že som natočil tvár tak, aby som dopadol na bok, aby som si nezlomil nos a aby mi cigareta náhodou nevypálila oko. Moja hruď našťastie trochu zmiernila úder hlavy a dokonca sa mi podarilo aj udržať cigaretu v ústach a tento náraz mi vďaka tomu, že som pred pádom vydýchol ani nevyrazil dych. Moja tvár sa však skrútila do bolestivej grimasy keď si na mňa Lucy kľakla a mne popraskali kĺby v ruke. Tento výraz mi na tvári ešte nejakú chvíľu dostal, no keď som počul slová, ktoré Lucy hovorila na mojej tvári sa objavil malý úsmev. Nie pre to, že by ma tešilo to, čo hovorila, no aj napriek tomu jej chladnému tónu som cítil, že sa v jej hlase skrývali emócie. Konečne... Pomyslel som si a potiahol som si pokojne z cigarety, aj napriek tomu, že na mne stále kľačala, čo to značne sťažovalo, no po chvíli sa však z mojich úst vypustil mráčik dymu. Bol som naozaj rád, že takto zareagovala. Popravde mi vôbec nešlo o to, aby prejavila nejakú emóciu nad smrťou ľudí, to vôbec nie, skôr som chcel, aby vôbec vyjadrila nejakú emóciu. Možno som si to ani neuvedomoval, no asi som sa len chcel presvedčiť, že je v nej stále naozaj niečo ľudské, aj napriek tomu, že je viac-menej robot a aj tomu, že som ju za robota nepovažoval. Podvedome to však pravdepodobne také nebolo.
Keď ma Lucy konečne pustila a postavila sa zo mňa sa mi hneď otočila chrbtom. Pomaly som sa postavil zo zeme a rukou som si prešiel miesto, kde sa moja hlava stretla s betónom a vzdychol som si. Spravil som pár krokov k nej a položil som jej ruku na plece. Tu nejde o mŕtvoly. Myslíš, že tie zbrane som... mal na okrasu? Zabil som už toľko ľudí, že ich už neviem spočítať, nepriateľov, nakazených, vlastných.. Mám na rukách už dosť krvi a aj napriek tomu, že som si neprežil to, čo ty, no ani mnou smrť už nepohne. Sám som už zomrel, nie je to až také hrozné. Chvíľu som sa odmlčal aby som si mohol potiahnuť z cigarety, na čo som zo seba vypustil hlasný vzdych. Čo sa týka toho, že by som bol lepší než ty. Ruku som jej dal preč z ramena a pozrel som sa smerom na sutiny. Ty toho o mne vieš rovnako málo ako ja o tebe. Ja som nikdy rodinu nemal. Nikdy som ani nemal nikoho... Vypadalo to tak, ako by sa mi slová zasekli v krku, na čo som svoj pohľad presunul na strechu. Kto by mi bol blízky. Po chvíli som vetu dokončil, no z môjho hlasu bolo počuť, že to pre mňa nebolo ľahké. Dokonca nie som ani človek. Môj život nemá žiadny smer a jediné, na čo som dobrý je na to, aby som zabíjal ľudí. Tak si to zrátaj a povedz mi, prečo by som si mal myslieť, že som niečo lepšie ako ty? Ja som len pešiak na poli, ktorý má za úlohu bojovať, nič viac, nič menej. Po tom, ako som dopovedal túto vetu som cigaretu hodil na zem a pozoroval som, ako z nej pomaličky stúpa tenký pásik dymu, ktorý sa každou sekundou zužoval. Je niečo zlé na tom, že som chcel aspoň niekoho zachrániť? Áno, bolo by to pre nás ľahšie, keby ich nechám tak... ale to je asi to jediné, vďaka čomu sa cítim ako... človek. Dodal som nakoniec potichu a rukou som si prešiel po tvári. Keď Lucy odpovedala na moju otázku zamračil som sa. Naozaj som nevedel odhadnúť silu a vyspelosť týchto robotov. Keď mi povedala, že to, čo som sa pýtal ohľadom projektu II je na dlho nechal som to jednoducho tak a ďalej som sa na to nepýtal. Keď som však uvidel to, ako sa pousmiala musel som sa usmiať aj ja. No nič... stále ti ešte niečo dlžím za to, že si mi pomohla v tom prístave a že si ma vzala do toho domu. Začal som kráčať na koniec strechy aby som si mohol poriadne prehliadnuť sutiny a taktiež aj to, na čo som takmer zabudol, snažil som sa nájsť insect-bota. Kde je tá kopa šrotu? Spýtal som sa potichu sám seba, pri tom, ako som očami behal sem a tam po uliciach naokolo.

Lucy trochu povytáhla obočí ale jakmile od něj odvrátila svůj pohled a zaměřila se opět na ruiny kdysi impozantního místa, začala se tiše smát. "Ne, není na tom nic zlého, pokud se při tom nenecháš zabít." Podotkla pobaveně. V hloubi duše chtěla najít toho diktátora ale věděla, že na to bude času dost. "Nic mi nedlužíš Zennone, to co jsem udělala, nestojí za řeč. Ber to jako..." Na chvíli se odmlčela a zavřela své oči. "Přátelskou pomoc." Dokončila svoje slova.
Jakmile zmínil něco o šrotu, znovu se na něj podívala trochu zkoumavým pohledem. "Nejspíš utekl." Pokrčila nad tím rameny, neboť měla pocit, že tím by se neměl nějak zabývat. "Nebo ti snad chybí?" Zeptala se jej a maličko se při tom zašklebila.

Rozhliadal som sa všade, no toho odporného kovového komára no moje oči ho nedokázali nikde nájsť. Do prdele, do prdele... DO PRDELE! Nadával som ako chorá vrana, nie, že by mi to nejak pomohlo, no aspoň mi to prinášalo istú formu uvoľnenia. V tejto chvíli by som bol radšej mŕtvy... stratil som všetky svoje zbrane... Povzdychol som si a stále som beznádejne pokračoval v hľadaní. Prestal som v čase, keď Lucy povedala, že to mám brať ako priateľskú pomoc. Otočil som sa na ňu s vážnym pohľadom a znova som si nahlas vzdychol. Keď však povedala, že asi utiekol zamračil som sa. Dúfam, že si robíš srandu... Znova som pustil spŕšku nadávok na ten odporný šrot a pomaly som smeroval ku schodom, ktoré smerovali dole na ulicu. Jasné, že mi chýba, ten zmrd má v sebe zabodnutý môj rapier. A taktiež... mohol by sa nám hodiť. Po tom, ako som dopovedal túto vetu som si opäť vytiahol ďalšiu cigaretu a zapálil ju. Bola to už tretia v priebehu pár minút, čo mohlo byť spôsobené tým, že som dlho nefajčil, no aj tomu, že som toho už mal naozaj dosť a bol som aj dosť podráždený.
Keď som šiel okolo Lucy na chvíľu som sa pozastavil. Som hladný, smädný, celý od krvi a toho bordelu a unavený... Ty budeš minimálne hladná, ideme ku mne. Oznámil som jej takým spôsobom, ako keby nemala ani na výber a pokračoval som ďalej ku schodom. Ale najprv... musím nájsť ten šrot. Dodal som a schodmi som sa dostal až von z budovy a namieril som si to hneď k miestu, kde som ten šrot približne vyhodil von oknom a začal som to tam prečesávať.

Ani v nejmenším se nezdálo, že by Lucy jeho ztráta nějak moc trápila. Celou dobu koukala na ulici, jako kdyby tam náhodou mohlo být něco zajímavého ačkoliv nebylo ani v nejmenším. "Skutečně si myslíš, že ho najdeš? Já osobně bych na to nevsázela. Buď bude někde v sutinách, nebo už stačil utéct dost daleko. V obou případech svoje věci nenajdeš." Pokrčila nad tím lhostejně rameny. "Ale neřekla, bych, že je to zase tak velká ztráta, možná bych věděla o náhradě." Zauvažovala jen tak a podívala se na oblohu, jako kdyby přemýšlela. Nakonec se prostě jen rozešla za ním s rukama založenýma za zády, což mohlo vypadat tak, že si protahuje svojí páteř.
Pravdou bylo, že by si klidně někde odpočinula. Neudělala toho moc ale nikdy nebylo nad klidné místo, kde člověk nemusel na nic myslet. Nyní ale trochu uvažovala o tom, kde je asi tak nyní jedna osoba, kterou už nějakou dobu neviděla a tak se klidně mohlo zdát, že nedává pozor.

Ešte nejakú chvíľu som ho hľadal po okolí, pri čom z mojich úst neprestali vychádzať nadávky, kde som spomenul jak všetkých bohov, ktorých poznám ale aj všetok šrot, ktorý som videl. To, čo mi hovorila Lucy som viac-menej ignoroval a venoval som sa tej najdôležitejšej činnosti, ktorú som mal práve na práci. Bohužiaľ, ani po pár minútach som robota nemohol nikde nájsť. Nahlas som si vzdychol a pozrel na Lucy. Tebe sa možno zdá, že to nie je veľká strata, no pre mňa je tá strata obrovská. Tie zbrane sú ako moje ruky, teda... boli. Bez nich nedokážem absolútne nič. Tu ide o psychickú ujmu, nie o materiálnu. Znova som si povzdychol a potiahol som si z cigarety. Keď som si ale uvedomil, že Lucy povedala niečo o tom, že by vedela o náhrade pozdvihol som pravé obočie a prišiel som k nej bližšie. Nejaké pištole mám ešte doma. Zbrane na blízko nenájdeme, tie si budem musieť vyrobiť aj tak sám. Jediné čo potrebujem je snajperka. Vedela by si mi ju zohnať? Spýtal som sa jej a Lucy teraz mohla vycítiť prosbu v mojej tvári. Skôr, ako stihla odpovedať som však už smeroval preč, dúfajúc, že ma Lucy bude nasledovať. Povieš mi to po ceste, potrebujeme oddych.

+ 10xp - žiadny event nebol splnený
- Strata jedného projektu