Zenon vs. Yaresa

Zenon sa dostal do arény keď sa sám prihlásil do boja. Čo však nevedel a zistil až po príchode do arény bolo to, že sa má postaviť proti upírke menom Yaresa z klanu Yarrese ktorý patrí k jednomu z najsilnejších upírskych klanov. Aj napriek tomu, že sa Zenon snažil z arény utiecť nepodarilo sa mu to vzhľadom na to, že sa mu dvere od arény zatvorili priamo pred nosom. Teraz čelí neznámemu protivníkovi ktorý má zrejme veľkú silu.

Netušil som, čo mi to prechádzalo hlavo keď som sa prihlásil na súboj do arény. Vlastne vedel som, nechuť a neochota bojovať. Ano, bolo to presne tak, nebolo to úplne také dobrovolné ako sa zdalo. Táto úplná hlúposť neprišla na um mne ale niekomu, koho som naozaj nemal rád. Jedného krásneho rána mi prišla správa z HQ zrovna ohľadom tejto akcie. Dosť ma to prekvapilo a dúfal som, že to nebude nič, čo by ma mohlo stáť život. Rozhodol som sa, že sa do arény teda postavím a budem bojovať. Keď som do arény prišiel a podpísal im nejaký ten papier "na vlastnú zodpovednosť" a ostatné papierovačky ohľadom smrti a vecí okolo toho mi bolo oznámené, že mojim súperom bude niekto, s kým by som si v živote nepredstavil boj ani vo sne. Bola to upírka. Nepríjemné zistenie a na krok späť už bolo príliš neskoro, keďže na listinách už bolo načarbané moje meno a bol som vo dverách arény. Urobil som pár krokov vpred a hneď som sa zvrtol na päte a jediné, čo som mohol vidieť a počuť bol obrovský tresk, ktorý vznikol rýchlym a silným zatvorením masívnych dverí od arény. Eem... Vypustil som zo seba iba začiatok vety, ktorú som už v tú dobu nemal komu povedať a nahlas som si povzdychol. Nezostávalo mi nič iné ako bojovať... a samozrejme pokúsiť sa prežiť aj keď to nevypadalo ružovo.
Rozhliadol som sa okolo seba a uvidel som trosky lietadiel, ktoré už boli asi pekne dlho namočené vo vode, keďže boli už v dosť pokročilom štádiu korózie a taktiež boli porastené trávou a inými rastlinami. Toto miesto sa mi páčilo, dokonca ma pár krát napadlo, že takto ako tieto lietadlá, ktoré tu pomaly umierajú skončím aj ja, voči upírovi sa to predsa dalo aj čakať. Upravil som si na ramene pás, ktorý držal moju snajperku na chrbte a vykročil som vpred s cieľom nájsť si dobré miestečko, kde by som si mohol oddýchnuť. Prechádzal som okolo lietadla a napadlo ma, že by v ňom bolo dobré miesto na ukrytie. Čo som však nečakal a zistil som až keď som prišiel úplne pri lietadlo bolo to, že lietadlo bolo plné vody. Nechápal som, ako sa tam tá voda dostala keďže lietadlo bolo ponorené maximálne len z 1/4 do vody. Pokračoval som až k ďalšiemu lietadlu, ktoré už zaplavené nebolo a namieril som si to pri autíčko so schodíkmi, ktoré smerovali priamo do lietadla. Keď som urobil prvé kroky po schodíkoch zistil som, že to neni až tak bezpečné a po ďalších krokoch som zistil, že som mal aj pravdu, keďže sa mi pod nohou prepadol jeden hrdzavý schodík a takmer som sa zabil aj sám a nepotreboval som k tomu ani pomoc upírky. Moja jediná záchrana bolo to, že zábradlie udržalo moju váhu a zachránila ma pred zlomeným väzom alebo iným zranením. Posledných pár schodíkov už nebolo až v takom zlom stave a dostal som sa do vnútra lietadla bez nejakých ďalších problémov. Vzdychol som si a odložil som svoj náklad z chrbta na zem, hlavňou hore a tú som oprel o sedadlo, ktoré tam bolo. Prvé, čo som šiel urobiť bolo to, že si vytvorím miesto. Odtrhol som pár sedadiel zo svojich miest a nahádzal som ich pri dvere. Šlo to celkom ľahko, keďže lietadlo už bolo pravdepodobne po záručnej dobe. Potom som sa rozhodol, že si urobím peknejší výhľad. Prišiel som k stene, pri ktorej už bolo dosť priestoru. Keďže lietadlo bolo už dosť skorodované myslel som si, že bude ľadké alumíniové dosky lietadla odstrániť. Kopol som teda do steny lietadla na čo z nej vyletela jedna doska rovno na zem pod nami. Takto som pokračoval kým som si nevytvoril okno, ktoré malo na výšku nejakých 50 cm a na šírku viac ako 4 metre. Keď som šiel odkopnúť poslednú doštičku nastal menší problém. Nebol to odkopnúť avšak hneď po tom niečo zavŕzgalo a ten zvuk sa mi nepáčil. Pozrel som sa smerom, z ktorého vychádzal ten prapodivný zvuk a to smerom na strop. Hneď, ako som sa pozrel hore som zacítil niečo iné. Na mojom xichte pristála nejaká divná skrinka, ktorá bola pred tým nad mojou hlavou. Myslel som si, že mi práve zarazila nos do hlavy ale našťastie to nebolo také hrozné, jediné, čo mi spôsobila bola nepríjemná bolesť nosa. Hneď, ako som sa spamätal a uvedomil som si, čo sa stalo som skrinku schmatol a vyšmaril ju von mojim provizorným oknom takou silou, že skoro zasiahla lietadlo oproti mne. Hneď po tom som si chytil nos a naštvaný som sa pobral na druhú stranu lietadla pre moju snajperku. Zasrané lietadlo, tu je môj nepriateľ prostredie a nie nejaká upírka! Zabrblal som a vzal som snajperku do ľavej ruky a presunul som sa naspäť k oknu. Snajperku som tam položil a potom som sa znova vybral na miesto, kde som ju pred chvíľkou bral. Zobral som jedno zo sedadiel v rozklade a položil som ho pri otvor v lietadle, pohodlne som si naňho sadol a dúfal som, že v ňom nebudú žiť nejaké malé živočíchy, ktoré by mohli kaziť moje dočasné pohodlie. Môj pohľad bol namierený smerom von z okna na krajinu okolo mňa. Sledoval som každý jeden pohyb a dúfal som, že upírka nepríde z druhej strany inak by to bol celkom problém. Snajperku som držal v pravej ruke a čakal som len na chvíľu, kedy ju budem môcť použiť. Samozrejme môj chrbát som nemal nechránený, každú chvíľu som sa otáčal a pozoroval som druhú stranu cez to malé okienko, ktoré sa normálne na lietadle nachádzajú. Okno už síce bolo rozbité a nebolo cez neho vidno veľa terénu avšak to mi stačilo, ak by sa niečo šplhalo do lietadla počul by som to, keďže schodíky vydávali dosť zvuku, keď sa po nich chodilo. V mysli ma napadla myšlienka, že by bola upírka tlstšia než som ja a že by sa na tých ohromne skvelých schodoch prizabila tak ako som sa skoro prizabil ja. Bolo by to omnoho jednoduchšie a pohodlnejšie než s ňou bojovať. V tejto chvíli však nebol čas na voloviny a rýchlo som ich z mojej hlavy vyznal a sústredil som sa na to, čo mi šlo veľmi dobre a to pozorovanie okolia a tomu, čo malo prísť hneď po tom - streľbe.

Všade naokolo bolo ohromné ticho kde sem-tam preletel nejaký vták. Po istej dobe sa však sami od seba otvorili dvere od lietadla ktoré stálo v Zenonovom zornom poli. Čo však stadiaľ vyšlo nebola žiadna osoba ale voda ktorá doslova vyrazila dvere od lietadla a začala sa valiť smerom von. Popri tomto hluku sa však otvorili dvere od záchodu v lietadle kde bol Zenon. Jemná ženská ruka opatrne zatvorila za sebou dvere. Keď boli dvere zatvorené mohla sa žena spokojne a v tichosti dostať hneď za Zenona kde si sadla na zem tak aby ju nevidel i keby sa otočil vzad aby skontroloval či naň nepíde nečakaný útok zozadu. Takto sa žena bavila niekoľko dlhých minút ktoré ju však potom omrzeli a tak spustila. "Klop, klop. Kto je tam ?" Spýtala sa náhle pričom dúfala, že sa Zenon aspoň trocha vystraší keď začuje cudzí hlas. "Tu Yaresa ... tvoja súperka v tejto ktovie kým zabudnutej aréne." Povzdychla si celkom znechutene. Nezdalo sa, že by bola nejak nadšená tým, že sa nachádza v aréne no zrejme to musela pretrpieť rovnako ako Zenon. "Takže ... ako to spravíme zlatko ? Vzdáš sa teraz alebo až po kratšej hre na mačku a myš ? Bohužiaľ pre teba viem kde sa skryješ." Oznámila mu už o niečo viac pobavene pričom stále sedela chrbtom k Zenonovy. "Fakt si veril tomu, že sa dokážeš zašiť v takomto lietadle a jednoducho ma odstreliť hneď ako ma uvidíš ? Na to musíš jesť ešte trocha viac zeleniny vieš ?" Po tejto otázke sa Yaresa postavila na nohy a začala sa naťahovať. Nevyzeralo to tak ako keby chcela Zenona v najbližšej dobe napadnúť no ten si tým nemohol byť vôbec istý. Veď práve teraz mu ona upírka stála chrbtom úplne nechránená pričom nemala žiaden strach otočiť sa mu čelom aby sa mohla vyhnúť prípadnému útoku. Chtiac či nechtiac musel Zenon cítiť istú formu sily ktorá sa okolo Yaresi nachádzala. Nebola to sila zrovna príjemná ba naopak bola nepríjemná až chladná. Ba čo viac bolo z nej cítiť číru démonickú mágiu ktorá bola taká silná, že sa skoro až zdalo že jej miesto krvi v žilách koluje temná mágia. Keby sa dala táto sila nejak znázorniť na nejakých tabuľkách iste by prevyšovala normálne hodnoty ktoré by mala ktorákoľvek iná osoba. Aj napriek tomuto všetkému vyzerala Yaresa ako tá najmenej nebezpečná upírka z celého sveta ktorá mohla kedy existovať.

Pokoj. Ten sa rozplýval celým mojim telom keď som sa pozeral na krajinu predo mnou. Užíval som si ho, keďže som vedel, že nepotrvá dlho. Svoju ostražitosť som ale nezahodil a stále som očami pozorne pozoroval okolie. Po chvíle ticha som si všimol dvere lietadla ktoré stálo trochu opodiaľ odo mňa, rýchlo som schytil snajperku, okamžite som ju namieril smerom na dvere, čo bolo veľmi rýchle vďaka tomu, že som si oko nemusel priložiť k ďalekohľadu, a zadržal som dych. Keď som však uvidel vodu, ktorá doslova vyvalila dvere lietadla nahlas som zo seba vypustil všetok vzduch, ktorý som v sebe držal. Čo sa to tu do prdele deje? Jak je možné, že z tých lietadiel tečie voda? A čo je toto vlastne za krajinu? Je to púšť alebo močarisko keď je na polke krajiny voda a rastliny a na druhej pustatina? V hlave mi zasa začali lietať myšlienky o tomto teréne no potom som si uvedomil, že sa nachádzam v aréne a tá je pravdepodobne špeciálne upravená. Vo chvíli, kedy sa mi v hlave vynorila myšlienka o aréne uvedomil som si, že som poľavil na ostražitosti. To sa mi aj vypomstilo, keďže som v zápätí započul ženský hlas. Okamžite som sa otočil a mojou ľavou rukou som inštinktívne vybral zbraň, ktorú som mal v púzdre nad zadkom a namieril som ju na upírku. Ako si mohla všimnúť, v mojom pohľade sa neobjavil ani náznak zaskočenia. Nie, nevedel som, že bola v lietadle ani to, že bola za mnou ale nechcel som dať na sebe poznať, že ma proste dostala. Toto som predsa od upírky mohol čakať, no nie?
Hneď na to mi povedala svoje meno pri čom som vedel, že je zle. Už vopred ma videla ako mŕtvolu, dokonca aj teraz, keďže ma mohla zabiť jedným zásahom, mohla mi podrezať krk alebo niečo iné. Dokonca mi teraz stála otočená chrbtom. Nikdy som nič podobné nevidel, naozaj si bola pevne istá svojim jednoznačným víťazstvom a nič iné si nepripúšťala. Po tom, čo si povzdychla moje myšlienky potvrdila slovami. Nereagoval som na jej slová a len mlčky som ju počúval a zhodnocoval svoju situáciu. Popri tom ako hovorila som si svoju snajperku hodil zasa na chrbát a pás som si prehodil cez rameno. Na chvíľku som od nej odvrátil zrak aby som zistil kadiaľ vlastne prišla keď ju tie staré zhnité schody neprezradili. Okamžite som si všimol ďalšie dvere, od záchoda. Ty, nehovor mi, že si prišla odtiaľ. Povedal som a pištoľou som pokýval smerom na záchodové dvere. Potom som sa znovu otočil na ňu, pričom ona už pokračovala a znova mi dokazovala svoju prevahu. Zeleninu nejem. Povedal som drzo a čakal som, že po tomto sa mi aspoň otočí čelom aby som jej videl do tváre. Očami som si ju neustále meral a sledoval som jej reakcie. Nemohlo mi uniknúť, že okrem jej divného správania tu bolo aj niečo iné, čo sa vymykalo normálom. Bola to energia, ktorou bola od päty až k hlave presiaknutá. Táto energia sa mala dve farby, krvavo červenú a fialovú, presne takto som si vždy predstavoval upíra a ak by som ju mal opísať slovami bolo to ako keby mi do tela prúdi milión voltov a po celom mojom tele som cítil malilinké bodnutia špendlíkmi. Tento pocit však po chvíľke pominul keď som sa znovu sústredil na ňu. Bola to upírka, takže mi bolo jasné, že jej špecializácia bude pravdepodobne boj na blízko, pri čom som ja mal obrovskú nevýhodu, keďže sme boli práve v lietadle. Bol som pripravený hocikedy zareagovať a zmeniť svoju polohu. Potom sa mi však ozvala v hlave veta, ktorú povedala pred chvíľou. Čítaš mi myšlienky keď vieš kam sa skryjem? Alebo si na toľko odvážna, že si dovolíš hádať kde budem a budeš dúfať, že ti moje guľky neprevŕtajú hlavu? Spýtal som sa jej opovážlivo aj keď som si myslel, že provokácia nebude v tejto chvíli ten najlepší nápad. V ruke som stále zvieral moju pištoľ a prstenník sa jemne dotýkal spúšte. Každú chvíľu som ho mohol stlačiť a z hlavne by rýchlosťou zvuku vyletel náboj. Stále som si však nebol istý, či to urobiť alebo nie. Mal som si jednoducho zobrať výbušniny a nastražiť ich tu. Keby bolo najhoršie jednoducho by som to tu vyšmaril do vzduchu a bolo by jak po mne tak aj po upírke. Remíza, hrdinská smrť. To asi nieje nič pre mňa a aj tak som si tie výbušniny nevzal, je neskoro nad niečím takým uvažovať. Zasa som premýšľal nad spôsobmi ako sa vyhnúť priamemu boju no po chvíli ma niečo napadlo. Pravou rukou som prešiel pod kabát na ľavú pravú stranu a nahmatal som tam dva zásobníky. To bola moja núdzová možnosť a dúfal som, že ju nebudem musieť použiť, no teraz to vypadalo tak, že to budem musieť použiť. Táto situácia vypadala rozhodne nelichotivo, momentálne ma mohla dostať jedinou ranou, aj keď to jej vzhľad nenasvedčoval. Ale čo, väčšina zabijakov vlastne ani nevypadá ako zabijak. Toto bol jasný príklad, upír. Táto upírka, ktorá práve stála predo mnou mohla mať pokojne aj 300 rokov a stále vypadá ako niekto, kto je rovnako starý ako ja. Mala určite omnoho viac skúseností a omnoho viac životov na svedomí ako ja. Nad touto myšlienkou som sa musel pousmiať a z mojich úst vyšlo niečo v podobe tichého smiechu. Vedel som, že som poriadne hlboko... a taktiež som vedel, že som si mal najprv prehliadnuť okolie, mohlo mi napadnúť, že sa tiež mohla schovať do lietadla a neveril som tomu, že sa cez hajzel prestrčila do lietadla. Mal som sa ísť najprv vymočiť ale na to teraz bolo neskoro. Dokonca sa mi aj chcelo ale to by bolo nebezpečné, keďže mi tu nemá kto kryť chrbát. Momentálne ma napadala aj myšlienka, že by som utiekol a skryl sa len pre to, aby som sa mohol vyprázdniť. No to by mi asi tak jednoducho nevyšlo, jediné, čo zostávalo bolo čakať, kým to celé skončí, ktovie, potom už ani nebudem musieť ísť.
Zostal som stáť na mieste ako prikovaný, zbraň v ruke stále namierená na upírku, moje zmysli sa zaostrili a jediné, čo mi v hlave zostalo bol pokoj, teda ako sa to vezme. Predo mnou stál najsilnejší nepriateľ akého som doteraz spoznal. Zatiaľ som sa nepohol ale mohol som to kedykoľvek urobiť. Pre teraz som sa však rozhodol zostať na mieste počkať na reakciu mladej-starej upírky.

"Um ... skadiaľ ?" Hlavu natočila smerom skadiaľ prišla. "Oh ty si snáď myslíš ..." Na jej tvári sa zjavil znechutený výraz. "Nie, na to by som sa neznížila neboj. Jednoducho som sem prišla skôr než ty a proste počkala až sem prídeš." Vysvetlila jednoducho. Až teraz sa otočila na Zenona aby si ho mohla prehliadnuť poriadne. "Čakala som, že budeš trocha väčší ... nevadí." Spravila menší krok k Zenonovy po čom strčila ukazováčik do jeho pištole. Na tvári sa jej vytvoril posmešný úsmev ktorý vyzýval Zenona k tomu aby vystrelil. Čo by však nasledovalo musel iste tušiť vzhľadom na okolnosti. Stiesnený priestor dával Yarese výhodu v prostredí vzhľadom na to, že bola vytrénovaná na boj z blízka. "Čítanie myšlienok a odvážnosť sú dve rozdielne veci vieš ? Proste som nejak uhádla kde si predtým než si tam šiel, to je úplne normálne nie ?" Na okamih jej oči zažiarili do krvava no hneď na to sa zmenili znova na tmavohnedé. "Bombami by si nič nedosiahol ... zbytočne by si zničil celé lietadlo a seba vážne ranil. Som upírka, spomínaš ? Tým výbuchom by si ma musel totálne roztrhať na kúsky čo by sa ti asi vzhľadom na toto prastaré lietadlo nepodarilo." Hneď ako to dohovorila mierne stuhla a zakúsla si do spodnej pery. Povedala niečo čo nebolo určené na hovorenie nahlas a došlo jej, že Zenon ihneď pochopí o čo vlastne ide. Keďže sa takto hlúpo prezradila nebolo čo viac skrývať. "Ale predtým než vystrelíš ... nechceš si odskočiť ? Nerada bojujem s niekým kto je obmedzený v boji kôli veciam ktorých sa proste môže zbaviť." Spoločne s touto vetou vytiahla prst z hlavne pištole. Obe ruky si strčila do vačku a jednoducho sa oprela o stenu. Možno Yaresa bola upírka no na druhú stranu vedela čo je to česť po toľkých rokoch bojov a krviprelievania. "Ten človek už vie, že viem čítať myšlienky. Musím využiť to o čom ešte zatiaľ nevie. Pokiaľ zistí, že vidím do budúcnosti tak bude omnoho opatrnejší. To mi ale môže byť všetko jedo, nie ? Mojou úlohou je ho tu nechať vykrvácať na smrť presne ako mi Yagami nakázal. Stačí jedna presná rana aby vykrvácal a môžem proste odísť." Prebehlo jej hlavou popri čakaní na to či sa Zenon odhodlá pohnúť alebo nie.

Bolo mi teplo. Situácia bola čím ďalej tým horšia. Naozaj sa mi to nepáčilo. Prvé dve vety, ktoré povedala boli skôr len na uvoľnenie situácie a nevzťahovali sa k boju. Ešte raz som sa nad tým pousmial a potom sa mi na tvári objavil zasa ten vážny výraz. Bolo mi to všetko dosť podozrivé, ako mohla prísť na to, že pôjdem sem? Samozrejme, moju snajperku je vidieť a bolo jasné, že keď ju mám tak sa niekam schovám a jednoducho ju chladnokrvne strelím do hlavy a mal by som pokoj. Všetko mi to svedčilo o tom, že vie na čo myslím a to bol problém. Keďže sa v mojej hlave stále hmýrili nejaké myšlienky mohla sa o mne dozvedieť hocičo, napríklad to, že nemám rád kávu a uprednostňujem čaj a iné takéto veci. Napadlo mi dokonca, že by som ju myšlienkovým chaosom dokázal aj zmiasť ale to by asi nebolo možné. Stále som ale nevedel, či to pravda je alebo nie, možno mám až príliš veľkú predstavivosť. Konečne sa ku mne otočila čelom a ja som si ju mohol prehliadnuť. Vypadala ako obyčajná žena, to som nečakal. Nič na nej mi nepripomínalo upíra. Vždy som si myslel, že upíri vypadajú aspoň trošku inak ako ľudia, nebol som veľmi na tie staré rozprávky o drákuloch a ostatných lordoch vampíroch a taktiež som si nemyslel, že vypadajú tak ako ich opisujú ale tiež som si nemyslel, že vypadajú ako obyčajný ľudia. Mohlo sa dokonca stať, že som si s nejakým upírom už podal ruku a ani som o tom nevedel. Dokonca som s nejakým mohol aj bojovať. Aj keď to bolo nepravdepodobné vlialo to do mojich žíl kvapku nádeje. V tom ma z môjho uvažovania prebudila jej ďalšia veta. Hneď som si uvedomil, že by som asi nemal myslieť, keďže vie, na čo myslím. Ako to myslíš, väčší? Spýtal som sa a môj zrak skĺzol z nej na spodok môjho tela. Potom som sa pozrel naspäť na ňu. Ja som zasa nečakal, že upíri nosia také veľké výstrihy. To je niečo na upútanie pozornosti nevinných obetí, ktoré vycuciate a necháte z nich len šlupku? Spýtal som sa a pri tom, ako som hovoril som sa jej stále díval do očí. Po tom, čo urobila krok ku mne som ani o krok neustúpil a čakal som, čo bude ďalej. Dala prst do mojej pištole, čo ma samozrejme naštvalo. Nemal som rád, ak mi niekto chytal moje zbrane, bol som na to háklivý, aj keď som vlastne nevedel prečo. Tento krok vo mne vyvolal aj pocit toho, že sa zdá byť nezraniteľná, to však pravda byť nemohla. Aj upíri môžu zomrieť a tým som si bol istý. Aj keď ťažšie ale predsa. Nevedel som, čo mala v pláne ale stále som nehybne čakal na to, čo bude ďalej. Potom znova začala hovoriť a ja som ju pozorne počúval. Keď povedala prvú vetu videl som na nej prvý znak toho, že je naozaj upír. Červené oči. Niečo ako moje žlté oči, jasne sa líšili od tých ľudských a ľudia takéto rozdieli nemajú radi. Jej výhoda spočívala v tom, že farbu svojich očí si dokázala pravdepodobne kontrolovať a prepínať ich na ľudské a upírske. Ja som niečo také nedokázal a moje oči stále od narodenia jasne žiarili na žlto. Ona si pravdepodobne už mohla všimnúť, že tiež nie som tak celkom človek, keďže mi už videla do očí. Moje oči ju stále pozorovali a skákali od jej očí na jej ruky a občas na nohy, len pre istotu, že by niečo skúšala.
Jej ďalšia veta mala pre mňa obrovskú cenu, keďže som sa z nej dozvedel dve informácie naraz. Ako prvé mi potvrdila môj odhad o tom, že vie čítať moje myšlienky. a druhé bolo to, že ju obyčajná strela z guľky nedokáže zabiť. To prastaré lietadlo by nás tu oboch pochovalo. Povedal som víťazoslávne a čakal som, čo povie ako ďalšie, páčilo sa mi, ako zo seba sypala všetky informácie o sebe a ani o tom nevedela. Bolo by úžasné, ak by som vedel čítať myšlienky ale v pár chvíľach sa mi to zdalo skôr ako nevýhoda ako výhoda. Ale v tejto chvíli by bola táto schopnosť veľmi užitočná. Momentálne som totiž nevedel, čo vlastne na upírov platí a čo nie. Možné bolo, že všetky tie mýty o tom, čím sa dá upír zabiť alebo mu ublížiť boli pravdivé, alebo to bola časť, alebo ani jedno z toho. Bolo mi to ale na nič, keďže som tu nemal ani cesnak ani drevený kôl a nemal som ani strieborné meče ani náboje. Bol som jednoducho v prdeli. No nevzdával som to. Po tom, čo z jej úst vyšli ďalšie slová mi zasa ukázala, že už vie, že viem o jej schopnosti. Ďalšia vec, ktorú som mohol veľmi pekne využiť. Ak si myslí, že viem, že má túto schopnosť a budem sa jej snažiť vyhnúť a zmiasť ju môžem túto schopnosť jednoducho ignorovať a myslieť si čo len chcem a bude jej to na nič. Avšak nemuselo to byť tak, bolo tu mnoho spôsobov ako niečo urobiť ale aj tak mi to bolo na nič, keďže som vôbec nevedel ako asi zareaguje. Pravdepodobne mi celú túto dobu, aj teraz, číta myšlienky. Preto moje nápady vyhasínali skôr ako som ich mohol čoilen skúsiť zrealizovať alebo nad nimi poriadne pouvažovať. Avšak to nestačilo na to, aby som sa dostal do zúfalstva a beznádeje. Stále to má svoje výhody a nevýhody a to znamenalo to isté aj pre mňa. Momentálne to bolo 50 na 50 , keďže nevedela, ako budem reagovať ja, či sa pokúsim zmiasť ju, alebo seba alebo nikoho z nás. Bolo to zaujímavé a tento boj sa mi z nejakých dôvodov začínal páčiť, aj keby mohol veľmi ľahko byť môj posledný.
Na jej otázku som jej však ešte neodpovedal a čakal som. Keď mi konečne vytiahla ten úpisky prst z hlavne pištole a oprela sa o stenu s rukami vo vačku som sa rozhodol odpovedať jej. Jasné, rád si odskočím, už sú to hodiny, čo som tam nebol. Zbraň v mojej ruke prestala mieriť na jej hlavu, zbraňou som jej preskenoval celé telo a namieril som ju na zem podo mnou. Tak a je čas zistiť, čo tá tvoja schopnosť dokáže a jaké sú jej limity! Pomyslel som si a usmial som sa na ňu. 5 minút, dúfam, že si naozaj nevyšla odtiaľ, a že tam nebude len diera namiesto záchodu. Povedal som a otočil som sa smerom k záchodu. Bol som k nej teraz otočený len pravým bokom, zbraň som stále držal v ľavej ruke a čakal som, ako na moju myšlienkovú komunikáciu zareaguje. Nedal som jej však veľa času, pretože som stihol hneď urobiť dva pokojné kroky, popri ktorých som si pravou rukou siahol na pravé ucho. Auu! Pomyslel som si a v tú chvíľu som ramenom nabúral do steny lietadla, ktorá podobne ako pred tým uvolnila zopár blokov z lietadla. Popri tom som ešte stihol vystreliť zopár rán po Yarese. Padal som na pravý bok z veľkej výšky, podo mnou boli alumíniové bloky z lietadla. Magnetizmom som sa pokúsil spomaliť pád čo najviac tak, že som priťahoval pláty pri mňa a tak spomalili môj pád za prvé protichodom voči môjmu telu a za druhé vďaka odporu vetru a veľkej ploche. Dopadol som na zem, nepodarilo sa mi to presne ako som plánoval ale dopadlo to na počudovanie dobre. Nemal som žiadny problém a nebol som ani nijak zranený, jediné, čo bol problém bolo to, že som sa trochu buchol. Z takej veľkej výšky to bol veľmi dobrý výkon, keby to bolo o pár metrov vyššie bol by to väčší problém. Hneď ako som dopadol na bol som sa dal do podrepu, vystrelil som pár nábojov smerom do diery, ktorú som práve vytvoril v lietadle a rýchlo som poloprázdny zásobník odhodil na zem. Aj keď bol zásobník poloprázdny a mohol som ho stále využiť na strieľanie ale myslel som si, že tieto náboje nebudú mať chcený účinok. Našťastie, som mal vždy pri sebe pripravené niečo špeciálne, ako keby som vedel, že príde na podobnú situáciu. Zásobník som sa ani neobťažoval zodvihnúť zo zeme. Z pod plášťa som vytiahol ďalší zásobník, ktorý mal okrem obyčajnej, zvyčajnej čiernej farby aj červený pásik na jeho spodku. Rýchlo som ho vložil do zbrane a nabil. Dúfal som, že ten trik zabral a ak nie tak by bol problém, no teraz znova asi vedela, čo mám v pláne. Čo nevedela bolo to, čo mám teraz v zásobníku, aj keď bol iný ako ten pred tým, teda aspoň vďaka pásiku. Na muníciu v ňom som teraz myslieť nemusel, pretože som presne vedel, čo tam je, jediné, nad čím som rozmýšľal bolo to, či bude alebo nebude munícia v zbrani dosť na to, aby ju aspoň škrabla. No najprv ju budem musieť zasiahnuť. Ak by munícia nebola dosť mal som ešte jedno eso v rukáve. Ak by ani to nezaberalo dúfal som, že niečo vymyslím. Jediné, čo mi teraz zostávalo bolo čakať a dúfať.

"To prastaré lietadlo by nás tu síce pochovalo no jeden z nás by sa stadiaľto dokázal dostať aj po stovkách rokov, vieš ? Skús hádať kto by to asi tak z nás dvoch bol." Yaresa len kľudne stála a čakala kým sa Zenom vyberie smerom na záchod. "Moje limity sú fakt veľké keď ide o to." Vyšlo z jej úst sucho hneď po tom ako si to domyslel. Na jeho odpoveď že sa o päť minút vráti a dúfa, že naozaj stadiaľ neprišla sa len kyslo zaxichtila. "Prečo musia byť ľudia taký hlúpi ? My upíri máme istú hrdosť, vieš ? Našu korisť vždy pred tým než ju zabijeme necháme vykonať všetko čo potrebuje ... väčšinou. Je to skoro ako vyjadrenie úcty k mŕtvym, teda to čo máte vy smrteľný obvykle." Ako to však dopovedala len sa odrazila od steny a spravila niekoľko korkov vpred na miesto kde stál predtým Zenon. Asi sekundu na to letelo niekoľko guliek smerom kde bola Yaresa opretá. "Hlúpy človek ... naozaj si myslí, že by ma obyčajné guľky dokázali čo i len spomaliť ?" Vyšlo z jej mysle celkom naštvane. Čo jej však spravilo vrásky na tvári bol zásobník ktorým si Zenon nabil zbraň. "Ty jeden ..." Yaresa siahla do vrecka z ktorého vytiahla dva menšie nože. Pravou rukou sa chytila provizórneho okna ktoré si Zenon vyrobil a hneď aj z neho vyskočila. V okamihu keď mala naň výhlad nečakala a oba nože po ňom hodila. Zenon si mohol všimnúť ako Yaresi tak nožov no zrejme nečakal, že práve stadiaľ Yaresa vyskočí. "Ty hlupák ! Myslel si, že skočím za tebou do tej diery ?!" Okríkla ho celkom pobavene keď konečne dopadla na zem. V tejto chvíli jej opäť zažiarili oči na červeno no tento raz sa nezmenili späť na hnedé aké boli predtým. "Ktorú časť tela ti odstránim ako prvú ? Ruku, nohu, mám ti povytrhávať prsty jeden po druhom, alebo ťa mám rovno zbaviť toho čo si vy muži najviac ceníte ?" Pýtala sa ho s celkom chladným tónom keď k nemu pomaly kráčala. "Tak vystrel ... do toho. Ukáž čo v tom máš." Povzbudzovala ho aby po nej vystrelil. "Videla som ako zomrieš, chceš o tom počuť ?" Spýtala sa nakoniec.

Na jej hádanku som neodpovedal, nebolo treba, bolo mi od začiatku jasné, že ja by som niečo také nemal šancu prežiť. Avšak to, čo povedala mi dalo ďalšiu nápovedu. Každou jej vetou som sa o upíroch naučil niečo nové. Teraz som dokonca vedel, že ju nezabije ani výbuch lietadla a pochovanie troskami, čo bol ďalší problém. Regenerácia upírov vypadala byť rýchla a dokonca mi to pripadalo tak, že sú ako jašterice a dokážu si nechať narásť aj urvané končatiny. Netušil som, čím by som jej dokázal spomaliť regeneráciu a v tomto momente ma napadali možnosti ako nukleárne zbrane. Že by niečo také mohlo fungovať na upírov? Ako jediné? Teraz mi dokonca aj tie mýtické vecičky ako striebro pripadali ako dobrá voľba, no nič strieborné som nemal pri sebe a v aréne plnej bordelu a vrakov by som niečo také ako ušľachtilé striebro určite nenašiel. V tejto chvíli sa mi už celá situácia zdala byť beznádejná, no nevzdával som sa.
Keď sa objavila v mojom pekne a šikovne vyrobenom okienku ostal som zaskočený no nemal som čas len stáť na mieste a nechať sa zabiť. Vedel som, že meč tak rýchlo tasiť nedokážem a možno by sa mi aj tak nôž nepodarilo vykryť, jediné, čo mi teda ostávalo bolo vyhnúť sa. Urobil som teda rýchlo menší úskok dozadu, no na úplné vyhnutie nožom bolo už neskoro. Jednoducho ma znova prekvapila a dostala. Vedela, čo urobím a pravdepodobne aj tušila, že uhnem, no v tej chvíli už nože boli hodené a nedokázala ich ovládať, čo som ja dokázal. No jediné, čo sa mi podarilo bolo odchýliť trajektóriu jedného z noža aby mi neprevŕtal stehno. Nôž sa zarazil hlboko do zeme až po koniec rukoväte a mne prerezal časť stehna. No zranenie nebolo na toľko vážne, aby mi zabránilo v pohybe, našťastie nezasiahol šľachy a nevyradil ma hneď na mieste. V túto chvíľu som mohol povedať, že som mal obrovské šťastie. No do prdele to je ale sila. Keby ma trafí tak je zo mňa šiškebab. Povzdychol som si a pozeral som ako dopadla na zem. V tú chvíľu som na ňu znovu namieril zbraň a čakal som, kým dopovie to, čo má na jazyku. Keď začala hovoriť o trhaní končatín zasa sa mi naskytla možnosť si do upírky trochu rýpnuť. Nevedel som, či je to zrovna najlepší nápad takto do nej rýpať no do teraz mi to pomohlo z nej ťahať informácie. Toho, čo si najviac ceníme? Povedal som a pravou rukou, v ktorej som teraz nedržal zbraň som si nadvihol hornú peru a odkryl som tak jeden z rezákov, ktorý bol zaspičatený inak ako je to u normálnych ľudí. Zuby to asi nebudú, čo? Arogantne som na ňu vyštekol. Samozrejme som narážal na to, že je upírka a mne zuby pripadali ako najväčšia cennosť upírov. Keď urobila pár krokov ku mne ozvala sa rana, ktorú mi nedávno spôsobila a spôsobila mi ostrú bolesť. Ani o tom nevedela a celkom mi nahrala. Viac-menej som sa teraz sústreďoval hlavne na bolesť nohy a tlačenie močáku, takže som moc nerozmýšľal nad tým, čo teraz urobím. Pravou rukou som chytil rukoväť menšieho meča, ktorý mi visel na ľavej časti pása, pripravený ho kedykoľvek vytiahnuť som jej ešte odpovedal na jej otázku. Ďakujem, už raz som svoju smrť prežil, prežijem aj ďalšiu! Odpovedal som pokojným tónom, aj keď sa v ňom musela odraziť bolesť, ktorá mi vystreľovala zo stehna až do brucha. Po týchto slovách som tasil meč a ozval sa výstrel. Samozrejme som čakal, že uhne ale rozhodne som to chcel aspoň skúsiť.

"Zuby si ceníte najmenej by som povedala." Odvetila mu bleskurýchle pričom naň vytasila tesáky. "Tie vaše zúbky ... pche." Yaresa videla, že sa Zenon nemôže moc dobre hýbať no taktiež aj to, že jeho zranenie nieje také vážne aby nedokázal predviesť ešte celkom veľké divadlo. "Jednu smrť si prežil ... ale si si istý, že to prežiješ znova ? Osudu sa len tak ľahko nevyhneš mláďa." Keď však Zenon vytasil meč musela sa mierne usmiať. "Takže on chce predsa len bojovať. Výborne." Čo však sám Zenon zrejme čakať nemohol bolo to, že sa guľke nevyhla ale nastavila k nej ruku. Akonáhle jej výstrel trafil dlaň tú zovrela v päsť a len trocha privrela oči. Z jej ruky sa ozývalo hlasné sičanie čo mohlo značiť len škvarenie Yaresinej kože. Po nejakej chvíli bolo vidieť, že Zenonova guľka zrejme splnila svoj cieľ keďže z Yaresinej ruky začal tiecť menší prúd krvi no presnejšie by sa to dalo nazvať skôr pár kvapkami. "Vystrelil si si do mňa ... už si spokojný ?" Spýtala sa sucho no päsť stále nerozovierala. "Nechaj týchto detských hrátok a skús bojovať ako muž. Ľudí ktorý vedia len utekať a nevedia bojovať považujem za odpad ktorý by mal byť spálený na popol." Hneď ako dopovedala túto vetu musela znova privrieť oči a rukou ktorou chytila guľku mierne zatriasť. "No ták ... prestaň bolieť už konečne !" Zakričala si v mysli no navonok nedávala najavo, že ju to predsa len bolí.

Keď odpovedala na moju poznámku o zuboch zarazil som sa. Stále mi to pripadalo tak, ako by ešte nevedela proti komu stojí. Naozaj si myslí, že proti nej stojí obyčajný smrteľník? Ja si svoje zuby cením. Odpovedal som jej po tom, ako na mňa vycerila upírske tesáky a utrúsila jednu poznámku voči ľudským zubom. Po prvý krát som videl upírske zuby. Aby som pravdu povedal, urobilo to na mňa dojem. Potom zasa začala hovoriť o mojom osude a dokonca ma nazvala mláďaťom. Že by nás upíri naozaj považovali iba za lovnú zver? Dávalo to zmysel, nachádzali sa predsa na vrchole potravinového reťazca, nad ľuďmi. Po tom, čo som uvidel, že sa guľke nevyhla zostal som zmätený. Najprv som netušil, či som vôbec zasiahol. No potom z jej ruky začala kvapkať krv. Vedel som, že je niečo zle. Pri sile týchto nábojov by jej to pri najmenšom malo urobiť dieru v ruke a aj ňou pravdepodobne preletieť. No to sa tu neudialo. Sakra! Čo to je? Že by tá ich regenerácia bola až taká, že dokáže toto? Nie, toto isto nebude regenerácia. Premýšľal som v mysli, no potom som si uvedomil, že som to robil v podstate nahlas, keďže vedela čítať moje myšlienky. V tej chvíli som vedel, že tudy cesta nevede. Ak som ju len maličko škrabol, tak to nemá cenu. Ak ju ani táto guľka nezranila tak ostávali už len dve možnosti. Prstami ruky, v ktorej som držal meč, som sa dotkol plášťa na pravej strane, kde sa na mojom pase hompáľal ešte jeden zásobník, ktorý bol iný. Buď to, alebo súboj na blízko. Pomyslel som si a ľavú ruku som stále držal pred sebou a hlaveň pištole mierila presne na jej hruď. Očami som ju skenoval od hlavy k päte a hľadal som aspoň malý náznak toho, že použila nejakú mágiu na zastavenie strely. Nič, ani len malá iskierka toho, že niečo také urobila. Moje premýšľanie prerušila svojimi slovami, ktorými dokazovala svoju nadradenosť. Pche. Odfrkol som si a meč v pravej ruke som zovrel o niečo silnejšie. Po jej poznámke o tom, že mám bojovať ako muž mi začala vrieť krv v žilách. Dobre, tak poďme na to. Povedal som si v mysli a privrel som oči. Nahlas som si vzdychol a vyrazil som vpred. Moja rýchlosť nebola taká ako normálne, predsa len som mal zranenú nohu. No moja rýchlosť nebola ani najpomalšia. Keď som sa k nej priblížil mečom som sa na ňu z hora smerom sprava dole doľava zahnal. Bol som pripravený v okamihu kedy som sa priblížil som po nej vystrelil ďalšiu guľku smerom na hruď. Bol som zvedavý, čo s ňou urobia guľky z takejto blízky.

"To nieje regenerácia. Chceš vedieť čím to je ?" Spýtala sa celkom pobavene. "Vrodené schopnosti sú ako dary ktoré nechceš ale proste ich máš. To čo sa ale dokážeš naučiť vlastnou silou je vec druhá." Ruku náhle roztvorila a nastavila na Zenona aby mu ukázala, že má naozaj v ruke celkom hlbokú ranu no nenaznačuje žiadne známky bolesti. "Takže chce nakoniec bojovať nablízko ... výborne." Skôr než to však stihla domyslieť už utekal Zenon na proti nej. Jasne videla ako sa po nej oženie svojím mečom no čo nečakala bolo to, že i keď uskočila tomuto útoku nastal výstrel ktorý jej doslova prevŕtal hruď skrz na skrz. Jediné čoho bola Yarresa schopná bolo to, že sa na Zenona pozerala s vyvalenými očami snažiac sa k nemu spraviť krok. "A-ako si ... mohol ...?" Ozval sa pád. Yaresa tvrdo dopadla na zem pričom začala vytvárať kaluž krvi ktorá sa pomaly rozširovala. Vyzeralo to tak, že je Yaresa nadobro mŕtva a už iste nestane. Túto krásnu myšlienky však prerušilo to keď sa Yaresa zaprela rukami a znova sa postavila na nohy i keď mala dieru na mieste kde malo byť pôvodne srdce. "Tie guľky sú fakt nebezpečné, vieš o tom ?" Spýtala sa chladne. Nedalo sa tomu ani diviť vzhľadom na to, že jej srdce bolo celé zo železa, doslovne. Yaresa si len znechutene odpľula väčšiu dávku krvi smerom k Zenonovým nohám. "Toto by platilo na niekoho slabšieho .. nie na niekoho kto skoro nemôže zomrieť vďaka tomu, že pije krv čistokrvného ... jedného z prvých." Dodala už z väčším nadšením. Krv tečúca z ruky a striekajúca všade naokolo z oboch strán jej hornej časti tela nevyzerala moc vábne no ona si z toho zrejme nič nerobila a očividne bola pripravená na tvrdý boj.

Na jej slová som už nereagoval a skôr som sa sústredil na môj útok. Mal som len malú šancu a ani som nedúfal, že mi to vyjde. V hlave mi prebehovalo mnoho myšlienok a môj mozog pracoval ako veľmi kvalitný procesor. Toľko akcii som v mozgu asi ešte nemal. V jednom momente som myslel na to, ako mám poriadne zasiahnuť mečom. Taktiež som rozmýšľal nad tým, že musím zamieriť a zasiahnuť ju. Popri tom som sa pripravoval aj na jej protiútok, ktorý mohol hneď po mojom útoku prísť a očami som si ju kontroloval v prípade, že by sa rozhodla použiť mágiu. Myseľ mi popri tom aj zatemňoval strach. Mohla ma predsa zabiť jednou ranou. Už mi dokázala aká je silná. Všetky tieto akcie, nehovoriac o pohyboch svalov, sa mi vykonávali v mozgu. Vypadalo to tak, že sa mi chystá zavariť a vypovedať službu, keď som myslel na toľko vecí naraz. Napadalo ma strašne veľa možností čo sa teraz udeje, no na rozdiel od nej som presne nevedel na čo myslí, takže som ani nevedel, odkiaľ by pravdepodobne zaútočila. Doteraz som ju nevidel so zbraňou. Mohlo sa stať, že by na mňa zaútočila päsťou. Táto možnosť ma napadla už pred tým. Keďže jediné, čo použila boli tie nože a tým jedným hodom, ktorý ma zranil vyvynula obrovskú silu, takú, že sa nože úplne zaborili do zeme. Preto som sa obával boja z blízka, avšak bol som to ja, kto mal zbraň a to malo byť mojou výhodou. Ani som nevedel jakou. To, čo sa stalo po tom, čo som vystrelil som ani vo sne nečakal. Zásah. Podarilo sa mi zastreliť ju, perfektne mierená strela na hruď jej vytvorila dieru, ktorá mala navždy uzavrieť túto kapitolu v aréne a mala byť mojím víťazstvom. Bol som si istý, že je mŕtva. Dopadla na zem, a ja som sa na ňu pozeral. Najprv som tomu neveril, no potom som bol rád, že to takto dopadlo. Svoj meč som schoval do pochvy na páse. To isté som plánoval aj so zbraňou, no v momente, kedy som mal zbraň už pri mojom boku sa niečo stalo. Yeresa sa začala stavať na nohy. Stála oproti mne, znova, ako by sa nič nestalo. V tú chvíľu som si na nej všimol niečo, čo som si predtým nevšimol. Jej srdce. Srdce, ktoré nevypadalo ako normálne. Najprv som nevedel, čo to je zač, či je to následok priestrelu a devastačného poranenia alebo také je obyčajne. Potom som si všimol, že srdce je zo železa. Č.. Čože?! Vypadlo zo mňa a na tvári sa mi po prvý krát počas boja objavil výraz prekvapenia, ktorý sa miešal s beznádejou. Čo... si vlastne zač? Spýtal som sa jej aj keď som vedel, že žiadna odpoveď pravdepodobne nepríde. V hrudi mala dieru a jej srdce ani zďaleka netvorila žiadna bunka ani nič podobné. Potom som si uvedomil, že hovorila o krvi čistokrvného, jedného z prvých. Ja som o upíroch nevedel zhola nič. Toto bol môj prvý stret s upírom, takže som nemal potuchy ani o ich hierarchii ani o ničom inom, čo sa týkalo ich rodov a iných vecí.
Stála predo mnou súperka s prestreleným hrudníkom, všade bola kopa krvi a ona bez problémov stála na nohách a pravdepodobne bola pripravená bojovať naďalej. Vtedy sa mi v hlave zjavila ďalšia myšlienka a ja som intuitívne vystrel ruku smerom na ňu. Bez ďalšieho váhania som sa pomocou magnetizmu pokúsiť doslova vyrvať jej srdce z jej tela. Dúfal som, že toto už zaberie. S rukou, v ktorej som držal som okamžite siahol po zásobníku, ktorý som vytiahol spod plášťa. Zásobník bol veľmi podobný tomu, ktorý som mal práve nabitý v zbrani. Jediným rozdielom bola farba prúžku, na tomto bola farba žltá. Bola to moja poistka ak by to, čo som robil nevyšlo.

"Prekvapený ?"Spýtala sa pobavene keď z neho doslova vypadol údiv. "Ako som povedala. Dary ktoré dostaneš pri narodený niesu schopnosti ktoré sa dokážeš naučiť vlastnou silou a talentom." Ako však Zenon natiahol ruku smerom k nej trocha sa prekvapila a čakala čo sa bude diať ďalej. Keď sa však dlhšiu dobu nič nedialo tak spravila k nemu krok a doslova mu pritlačila prsník (ten ktorý nebol deravý) na ruku. Z tejto blízkosti mohol Zenon vidieť ako sa Yaresine srdce zmenilo späť na krvavo červené presne také ako malo byť. "Vidíš ? Niesi jediný ktorý má nejaké to eso v rukáve." Ruku ktorú mal Zenon pritlačenú k jej hrudi ešte vzala do pravej ruky a tú jeho pritlačila silnejšie k sebe. "Cítiš to ? Toto je pravé ženské mäso po ktorom túži nejeden človek. Ty si ale dostal možnosť to mať všetko hneď teraz." Yaresa pozerala Zenonovy priamo do očí čím ho mierne hypnotizovala aby sa poddal tomu čo hovorí. "Musím ho zneškodniť skôr než príde Yagami ... to by mohol byť potom obrovský problém." Prešlo jej v mysli bleskurýchle. Keď si bola istá, že je Zenon aspoň trocha očarený jej "kúzlom" pevne schmatla jeho ruku a doslova mu pretočila zápästie tak, že by si mohol bez problémov trafiť dlaňou do čela bez toho aby otočil rukou. Keď toto spravila urobila krok vzad a nadšene si olízala pery. "Milujem keď sa s nimi môžem zahrávať a manipulovať ich obyčajnými základnými pudmi." Toto bola asi jedna z osobných vecí ktoré Yaresu doslovne rozpaľovali. Čakala len na chvíľu kedy si Zenon uvedomí čo sa stalo z jeho rukou a ako zareaguje. Na to aby to vedela však čítanie myšlienok a ani videnie budúcnosti vôbec nepotrebovala. Pokiaľ nebol Zenon bolesť vychutnávajúcou osobou musel pocítiť ohromnú bolesť ktorá sa snáď slovami ani len popísať nedala.

Stále som stál zmätený tým, čo sa stalo. Stála proti mne upírka s dierou v hrudi. Normálny človek by sa z tej zeme už v živote nepostavil a jeho vnútorné orgány by boli asi ako detská kaša, nehovoriac o svaloch a ostatných veciach. Jej život mal byť spočítaný v momente, kedy som vypálil guľku z takej blízky. Avšak asi som pozabudol na fakt, že proti mne stojí upírka. Hovorila mi, že by ju nezabil výbuch ani pochovanie zaživa troskami lietadla. Podcenil som ju. To bola moja prvá chyba a mohla byť aj posledná. V túto chvíľu mi pripadalo všetko to, čo som urobil zbytočné. Toto bola bezvýchodná situácia. Boli sme aréne. Môj súper bol úplne mimo ligu a aj napriek masívnemu zraneniu hrudníka stále stála na nohách akoby sa jej vlastne nič nestalo. Jediným východiskom z tejto arény bola smrť jedného z nás. A keďže ona neumierala ani po takýchto zraneniach vedel som, že sa odtiaľto živý nedostanem. Začali ma prepadať myšlienky mizérie. Avšak po pár sekundách som sa zasa vzchopil. Musel som si zachovať chladnú hlavu, inak by som nemal už vôbec žiadnu šancu prežiť.
Dary, pche. Pomyslel som si pohŕdavo a jej vetu som hneď v mojej hlave skritizoval. Ja som sa narodil ako polo človek a polo démon. Niekto to mohol považovať za dar, no pre mňa to bolo skôr prekliatie. Kvôli môjmu vzhľadu som si toho musel veľa vytrpieť. Samozrejme, malo to aj svoje klady no u mňa skôr prevyšovali zápory. Aj napriek tomu som to však nehodlal zakrývať. Stále to bolo moje pravé ja a ja som sa zaňho nehanbil, nemal som prečo. Ak ma ľudia brali skôr za démona ako za človeka bol to ich problém, no nemal som im to za zlé. Možno, ak by som bol človek by som to bral rovnako.
Snažil som sa jej vyrvať srdce pomocou magnetizmu, no ten ma momentálne zradil a nič sa nedialo. Najprv som to nechápal no potom som to pochopil, vtedy už bolo ale neskoro. V mysli som zanadával a sústredil som sa na zásobník v ruke. Kým som sa ale stihol znova rozpamätať mal som v ruke jej prsník. Pozrel som sa s údivom na ňu pozrel. Bolo mi jasné, o čo sa pokúša. Asi jediné, čo som o upíroch vedel na isto, alebo skôr tušil bolo to, že zvádzali svoje obete aby ich potom mohli zabiť. Mala smolu, na mňa by niečo také nezabralo, no na to, čo prišlo potom prišlo ma úplne vyviedlo z miery. Uvidel som, ako sa jej železné srdce mení naspäť na srdce z krvi a mäsa. V živote som nič také nevidel a pripadalo mi to dosť zvláštne. Potom mi už bolo jasné, prečo je taká odolná a prečo nie je doteraz mŕtva. Jediné, čo mi nedochádzalo bolo to, že mala stále dostatok krvi aby sa mohla čoilen hýbať. V momente, keď som chcel svoju ruku potiahnuť ruku späť k sebe už ju mala pevne pri sebe, po čom nasledovalo to, že mi dlaň otočila o 180 stupňov. Ostrá bolesť prešla od zápästia až k môjmu ramenu a ja som inštinktívne trhol rukou k sebe a vykríkol od bolesti, pričom sa mi podarilo vymaniť sa z jej zovretia. Moja ruka bola v dosť zúboženom stave, momentálne to naozaj nevypadalo dobre. Aj keď sa jej zranenie zdalo byť horšie, no ani zďaleka to nebola pravda, keďže jej to zranenie nespôsobilo zhola nič, maximálne to, že mala dieru v hrudi. Narozdiel od toho ja som mal zranenú nohu a vyradenú pravú ruku.
Po tom, čo som si ruku pritiahol k telu som ju iba nechal visieť bez pohybu pri svojom tele. Musel som však reagovať a dostať sa z tejto hroznej situácie, aspoň na chvíľku aby som si mohol ošetriť ruku. Pravou rukou som hodil zásobník smerom ku nej, pričom som okamžite urobil niekoľko rýchlych krokov vzad. Moje špeciálne zásobníky boli plné nábojov, ktoré mali za úlohu masívne poranenia alebo som ich využíval na účely demolácie. Moje prvé náboje, ktoré som použil boli náboje s dutou špičkou, boli označené červeným pásikom preto, pretože som ich používal na zabíjanie nepriateľov. Tieto náboje mali skvelú prieraznosť a robili masívne poškodenia. Dokonca tieto náboje dokážu prestreliť aj kevlarovú vestu. Na rozdiel od nich, v druhom zásobníku sa nachádzali náboje, v ktorých špičkách sa nachádzala výbušná zmes, ktorá pri kontakte s nejakým objektom vybuchne. Tieto náboje som nemal v pláne používať a v mojej výbave sa tak často nenachádzali, pretože som ich používal na iné účely ako na zabíjanie. Aj napriek tomu boli tieto náboje perfektné na zabíjanie. Sám som vedel, že tieto náboje ju nedokážu zabiť, pretože to mi už o sebe napovedala. Ani väčšie výbušniny rozmiestnené po celom lietadle by to nezvládli. Takže strieľanie týchto nábojov po jednom by bolo už úplne zbytočné. Jediné, čo mi pre teraz zostávalo bolo stiahnuť sa. Preto som sa rozhodol využiť celý zásobník. V okamihu, keď sa zásobník nachádzal v bezprostrednej blízkosti Yaresi som vystrelil. Náboj z hlavne sa zaboril do zásobníka, po čom nasledoval obrovský výbuch, ktorý zasiahol aj mňa. Našťastie som sa už nachádzal aspoň tak ďaleko, aby mi to nespôsobilo vážnejšie zranenia ako popáleniny prvého stupňa na už teraz zranenej pravej ruke.
Okamžite po výbuchu som sa rozbehol smerom preč. Dúfal som, že jej táto explózia aspoň nejaké to zranenie spôsobí a na chvíľu ju zmätie. Po výbuchu na mieste ostal ešte štipľavý dym ktorý sa zmiešal s prachom zo zeme.
Dokázal som sa schovať za auto, ktoré sa nachádzalo neďaleko, rýchlo som zaňho zaliezol a sadol som si na zem, chrbát som si oprel o dvere auta a rovnako tak som si oprel aj hlavu. Vydýchaval som sa a snažil som sa popadnúť dych. To, že som nemohol popadnúť dych nebolo spôsobené tým, že som nevládal behať ale skôr tým, že som mal naozaj nepekne zranenú ruku a každú sekundu som cítil obrovskú bolesť v zápästí. Táto bolesť mi ochromovala celú ruku a ja som sa s ňou snažil nehýbať. No musel som si ju okamžite ošetriť inak by to nedopadlo dobre. Ruku som si položil na stehno a prezrel som si zranenie. Deformácia ruky vypadala otrasne. Na prvý pohľad bolo jasné, že som mal vykĺbené zápästie dosť zvláštnym a neobvyklým spôsobom. Dlaň bola otočená o 180 stupňov, začala opúchať a zfialoveval. Hneď mi bolo jasné, čo sa s ňou deje a že by som mal okamžite jednať. Vzhľadom na to, že som mal ruku úplne vytočenú tak šlo očakávať, že som mal potrhané svaly a pravdepodobne aj šľachy. Nno to som takto z jedného pohľadu ja posúdiť nevedel. Ďalší fakt bolo to, že mi tuka začala napúchať, čo bolo v tomto prípade horšie. Fialová farba značila to, že z rukou naozaj niečo nieje v poriadku. Rozhodne som mal potrhané aj cievy, žily a možno aj tepnu. Ako prvé som si musel napraviť ruku. Ak som si doteraz myslel, že táto bolesť už nemôže byť horšia príšerne mýlil. Hneď po tom, ako som sa ruky dotkol som ucítil bolesť ešte ostrejšiu ako do teraz, čo samozrejme dávalo zmysel. To bol však obrovský problém, pretože som predpokladal, že si ruku takto nenahodím, pretože by mi v tom zabránil môj pude sebazáchovy. Pud sebazáchovy, to bol ozajstný problém. Človek by sa dokázal v pohode hýbať aj so zlomenou nohou, samozrejme to nejde, práve kvôli pudu sebazáchovy. Ja som ale musel rýchlo jednať a ruku si nejak nahodiť. Musel som to nejak dokázať, pretože som sa neplánoval zmieriť s faktom, že tu prídem o ruku. Vyhrnul som si teda tričko a zakusom som sa doňho. Zavrel som oči a pomaly som sa ľavou rukou dotkol svojej pravej ruky, ktorá mi spôsobovala mučivú bolesť. Pár krát som sa ešte zhlboka nadýchol aby som sa upokojil a potom som rukou trhol. Pokúsil som sa nevykríknuť od bolesti, no to sa mi moc nepodarilo. Našťastie to moc počuť nešlo, keďže som mal zaťazé zuby a v hube som mal ešte aj tričko. Zápästie som si síce úspešne nahodil, no to nebolo všetko, tu sa moje problémy s rukou ešte ani zďaleka nekončili. Z potrhaných žíl mi do ruky tiekla krv a tá mi teraz ešte viac opúchala. Musel som teda jednať. Bol som bolesťou úplne otupený, vytiahol som meč, ktorý som ešte pred chvíľou použil proti Yarese a rozsekol som si zápästie, ktoré akoby explodovalo a vystrekla z neho krv. Ďalej som s ním roztrhol tričko a obviazal som si ním zápästie najsilnejšie ako mi to šlo. To malo za následok zastavenie krvácania a zafixovanie zápästia. Keď som to už mal všetko za sebou meč som znova schoval do pochvy a hlavu som si unavene oprel znova o auto, pustil som tričko zo zubov a začal som znova zhlboka dýchať. Po pár sekundách, kedy som sa aspoň trochu upokojil som položil zbraň na zem, spod plášťa som vytiahol krabičku cigariet, vytiahol som si jednu a dal som si ju do úst. Krabičku som potom schoval a namiesto nej som vytiahol zapaľovač, ktorým som si ju zapálil. Vdýchol som dym, ktorý som následne hlasným výdychom vypustil z mojich pľúc von. Bolo veľmi pravdepodobné, že tu proste zomriem a nikto si na mňa ani nespomenie. Ale niečo v mojej povahe mi nedovolilo sa vzdať. Ľavou rukou som sa načiahol po zbrani a chytil som ju do ruky. Prehliadal som si ju a potom som sa očami zameral na hviezdu, ktorá sa na zbrani nachádzala. Nepríčetne som na ňu hľadel a v mysli som si prehrával všetko, čo sa práve stalo, od chvíle, kedy sa Yaresa objavila v lietadle až po chvíľu, kedy mi zmrzačila ruku. Všetko mi to teraz pripadalo akési divné. Bolo mi jasné, že sa so mnou len zahráva a že ma mohla každú chvíľu zabiť. To isté mohla urobiť aj v lietadle a mať to proste z krku no nestalo sa. Žeby sa naozaj tak rada hrala so svojimi obeťami? Alebo v tom bolo čosi iné? Mala voči mne nejaké sympatie alebo ju skôr zaujalo to, ako som na ňu reagoval, to všetko boli myšlienky, ktoré mi teraz prebiehali hlavou. Samozrejme ma mala perfektne prečítaného, keďže mi dokázala čítať myšlienky. Hneď som vedel, že som sa sem nemal vybrať. Bol to naozaj hlúpy nápad. Ako som si len mohol myslieť, že to bude ľahké? A ako je sakra vôbec možné to, že sa v aréne nachádza zrovna niekto taký, ako je ona? Prečo by chceli upíri bojovať v aréne? Proti človekom? Že by to bolo niečo plánované a toto bola aréna smrti v ktorej si upíri hľadali svoje obete? Nie, to by asi bola hlúposť, ale aj tak by to svojim spôsobom dávalo zmysel. Ak by sa mi odtiaľto predsa len podarilo vyviaznuť živému rozhodol som sa, že odteraz budem pracovať iba na vlastnú päsť a žiadne hlúpe príkazy od HQ jednoducho počúvať nebudem nech sa deje čo sa deje. Nestojí mi to za to, aby som takto riskoval svoj život. Kam som sa to sakra dostal? Zamumlal som si sám pre seba s cigaretou v ústach a vydýchol som mráčik dymu. Čakal som, že Yaresa sa tu čoskoro objaví a skoncuje to, alebo, že by sa chcela ešte ďalej baviť? Zasmial som sa nad mojou beznádejnou situáciou a rozhliadol som sa okolo seba. Nebolo tu veľa miest, kde by som sa mohol skryť, takže som očakával, že ma raz dva nájde. Veď mi dokonca aj mohla čítať myšlienky a hneď mohla vedieť kde budem. Napriek tomu som bol v tejto chvíli tak zriadený, že sa mi nechcelo zmeniť moju pozíciu a jednoducho som sedel na mieste a čakal som, čo sa bude ďalej diať. Bolesť v ruke začala pomaly ale isto uberať na intenzite a to mi dovolilo sa viac sústrediť na to, aby som sa pripravil na ďalší útok, ktorý mohol nasledovať kedykoľvek. Už som nemal veľa možností ako ju poraziť, aj tie najlepšie možnosti, ktoré som mal jej neurobili takmer nič. Dúfal som teda, že ten výbuch jej aspoň niečo urobil ale moc som tomu neveril. Zostalo mi len dúfať, že to jej krvácanie bude mať aspoň nejaký efekt keď už mala takú dieru rovno v hrudi. No doteraz to nemalo žiadny účinok, teda aspoň ja som si nič nevšimol.

Keď náboje vybuchli nemala Yaresa kam utiecť a tak len s vyvalenými očami pozorovala ako sa oheň doslova rozširuje a pohlcuje jej telo. Ihneď na to začala neuveriteľne hlasno kričať, pískať a škriekať popri čom sa rozbehla k jednému z lietadiel z ktorého stále tiekol prúd vody. Keď k nemu dobehla ihneď sa hodila do kaluže kde sa začala doslova váľať aby sa dokázala uhasiť. Keď konečne prestala horieť len bezvládne ležala na zemi a s prázdnym pohľadom pozorovala strop arény. Takto to trvalo nejakú dobu než začala u Yaresi konečne fungovať regenerácia. Obhorená koža a spálené mäso sa doslova začali meniť na nové no trvalo do dlhšiu dobu. Taktiež diera v jej ruke a hrudi sa začala pomaly zaceľovať. Po ďalších pár minútach už bola Yaresa úplne uzdravená no stále len tupo hľadela smerom pred seba ako keby z nej vyprchal všetok život. "Ja ... ho zabijem ..." Ohlásila do vetra polohlasne bez akéhokoľvek podnetu. Pomaly sa postavila a tak ako bola špinavá od blata z dosť opáleným oblečením sa pomalým krokom vydala smerom kde si myslela, že sa Zenon skrýval. V momentálnom stave dokonca nedokázala ovládať svoje schopnosti videnia budúcnosti a čítania myšlienok takže proste videla len to čo sa deje teraz a nemohla s tým nič robiť. V polke cesty sa však zastavila a pohľad namierila na vrch jedného z lietadiel. To čo videla jej do očí opäť vnieslo život, no nie zrovna tak ako by si predstavovala. Jej výraz sa ihneď zmenil na vystrašený po čom sa len skrčila a schovala sa za stenu. "O-on je tu ... prišiel sem pretože som zlyhala. To človieča ma skoro zabilo a on to vycítil. Sklamala som ho na plnej čiare ..." Toto si zopakovala ešte niekoľkokrát než sa odhodlala vystrčiť sa a pozrieť znova a vrch onoho lietadla. Osoba ktorá tam však stála tam už nebola.

Zenon mohol náhle začuť hlasný krik Yaresi ktorý neznačil nič dobrého. Tento krik nebol ako ten keď bola Yaresa úplne spálená ale bol to krik hrôzy, strachu ... smrti. Keď krik ustal nastalo len hlasne prasknutie kostí a úplná odmlka. To ticho sa zdalo byť až príšerné, mrazivý chlad ktorý sa začal rozliehať po celej aréne dodával na efekte toho čo Zenon mohol vidieť keby sa naklonil von zo svojho úkrytu a trocha sa rozhliadol. Yaresa bola doslova ukrižovaná dole hlavou železnými tyčami. Krv ktorá jej tiekla z nôh jej pomaly zafarbovala nohavice, tričko a dokonca pretiekla až k jej ústam a začala kvapkať smerom na zem. Nebola mŕtva no bola v bezvedomí a nemala šancu na to aby sa pohla. Osoba ktorá však toto všetko spravila nikde nebola, teda aspoň Zenon ju nevidel. Keby sa Zenon rozhliadol ešte viac mohol vidieť, že spoza jeho úkrytu vychádza dym presne taký istý ako robil on, cigarety. Spoza Auta za ktorým sa skrýval jednoducho sedela ďalšia osoba ktorá fajčila cigaretu a pozorovala Yaresu v bezvedomý. Osobou bol muž v červenom klobúku, kabáte s bielymi rukavicami. "Pekný pohľad, že ? Niekto ťa tak dlho loví ... hrá sa s tebou a potom prehrá. Je to celkom potupa vzhľadom na to, že presne táto upírka je jedna z trojice obávaných ktorý dokázali za noc vyhladiť jedno celé mesto a zmeniť ich na tupé potvory ktoré túžili len po krvi." Spýtal sa muž chladným tónom hlasu keď začal pomaly vstávať zo zeme a oprašovať sa.

Podarilo sa. Prebehlo mi hlavou keď som počul Yaresin krik. Bohužiaľ, nemohol som sa pozrieť ako horela, keďže som už bol dávno na úteku a jediné, po čom som v tom momente túžil bolo konečne sa skryť za to prekliate auto ktoré bolo odparkované a ponechané osudu predo mnou. Keď som sa už skryl a ošetril sa krik už dávno prešiel a nastalo ticho, hrozné ticho, ktoré som mal možnosť zažiť na akomkoľvek bojisku ako ostreľovač, ticho, ktoré som aj mal aj nemal rád. Čakal som a počúval som, či sa niečo stane no už dlhšiu dobu sa nič nedialo a ticho neprestávalo. Už už som sa plánoval vystrčiť z môjho úkrytu no v tom moju akciu prerušil neskutočný krik. Bol omnoho horší než ten, čo som počul pred chvíľou, bol taký, že som si ľavou rukou v ktorej som držal pištoľ musel zakryť ucho aby som ten rev aspoň trošku utlmil. Také niečo som v živote nepočul a to som si myslel, že to "upálenie zaživa" bolo to najhoršie, čo môže zažiť a že ten rev už len tak niečo neprekoná. Veľký omyl.
Znova nastalo ticho no niečo bolo inak. Pozrel som sa na svoju pravú ruku a keby som na nej mal chlpy, ktoré zhoreli pri explózii, bol som si istý, že by stáli v pozore od zimy, ktorá tu tak nečakane nastala. Bol som zvedavý tvor a práve zvedavosť bola jedna z najsilnejších vlastností, ktorú ľudia mali a samozrejme som ju mal aj ja. Pomaly som sa pomocou pravej ruky postavil na nohy a vyšiel som spoza vraku. Pištoľ som mal pripravenú v ruke keby na mňa z ničoho nič vyletela. Vydýchol som mráčik dymu a uvidel som Yaresu ako visela dolu hlavou, ukrižovaná železnými tyčami, krv jej stekala od nôh po celom tele až k zemi. Akonáhle som to uvidel mi cigareta padla z úst a potichučky dopadla na zem. Ja sám som si to ani neuvedomil a všimol som si to až po tom, čo som si pokúsil samovoľne potiahnuť. Bol to otrasný pohľad, aj keď to bol môj nepriateľ, niečo takéto by som nedoprial nikomu. Smrť v takejto podobe bolo niečo hrozné, nehovoriac o tom kriku a zvukoch praskania. Bol som neskutočne rád, že som to nevidel ale iba počul a aj to mi stačilo. Už len pohľad na ňu vo mne vyvolával strašný pocit a mal som chuť ísť a zvesiť ju dole a pokúsiť sa ju oživiť. Samozrejme som si myslel, že je mŕtva, pretože tak vypadala, visela tam ako mŕtva a nemala ani náznak života v tvári. V mojej tvári bolo vidno výraz súcitu, aj napriek tomu, že sa ma ešte pred chvíľou snažila pripraviť o život.
Po chvíli mi však došlo, že som to nebol ja, kto ju dostal do takého stavu a samozrejme to nemohla byť ani ona a samo sa to nestalo. Pochopil som, že tu musí byť ešte niekto. Mne osobne sa síce podarilo jej spôsobiť nejaké zranenia ale vôbec sa to neblížilo k tomu, že by som ju zabil. Musel to byť niekto silnejší ako ona, omnoho silnejší. Ak by som naňho narazil okamžite by bolo po mne, nemal by som šancu. Rozhliadol som sa okolo seba no nič som nevidel, jediné, čo som videl bol dym z cigarety, ktorý nebol môj, no ja som to od ignoroval, keďže som si dym pomýlil s dymom cigarety, ktorá bola na zemi. No v tom som začul cudzí hlas. Hneď ako neznámy muž dohovoril postavil sa a ja som ho konečne mohol vidieť. Pravdepodobne to bol on, kto spôsobil celé toto divadlo. Môj výraz sa znova zmenil na chladný, nemal som v ňom žiadne emócie narozdiel od toho, čo sa stalo pred chvíľou. Pekný pohľad, he?! Vyštekol som na muža aj keď som vedel, že to nemusí dopadnúť dobre. Takýto koniec si predsa nezaslúži nikto! Dodal som a ďalej som už radšej nereagoval, keďže moja ďalšia veta by narážala na tú jeho o tom, ako ľudí zmenili na bandu tupých potvôr bažiacich po krvi. Mne totiž pripadal presne rovnaký ako tie potvory. Najprv som rozmýšľal, kto je zač, uvažoval som nad lovcom upírov alebo niečím takým, no bolo možné, že je to ďalší upír alebo dokonca vlkolak, predsa len som vždy počúval príbehy o tom ako tieto dve rasy bojujú proti sebe. Keď som si po chvíli ani sám nevedel nájsť odpoveď jednoducho mi to nedalo a pokračoval som v rozhovore. Čo si vlastne zač? Nemala byť táto aréna úplne prázdna až na nás? A ako to, že si ju dokázal tak ľahko zabiť? Spýtal som sa a v mojich očiach bolo vidno, že mi vrie krv v žilách. V tomto momente som neuvažoval nad mojimi zraneniami, tie ma momentálne vôbec nezaujímali, všetku moju pozornosť mal momentálne neznámi muž, ktorého som si začal skenovať očami a snažil som sa zistiť, čo je vlastne zač.

"Pekný-nepekný mne príde celkom príjemné keď niekto ako ona takto trpí." Oznámil muž Zenonovy celkom ľahostajne. Aj napriek tomu, že Zenon po ňom doslovne vyštekol sa netváril nijak naštvane ba mu to až vyhovovalo. Keď ale povedal niečo o tom, že takýto koniec si nezaslúži nikto len natočil hlavu aby videl Zenonovy priamo do očí. "Hovoríš, že si takýto koniec nikto nezaslúži ? Budiž ... riskuješ tým ale vyhľadenie viacerých miest než len jedného ktoré je zabudnuté vo víre histórie." Lusknutím prstov sa Yaresa odlepila od steny lietadla. Bohužiaľ tyče ktoré ju priklincovali k lietadlu boli niekoľko metrov dlhé pričom to čo ju držalo pripojenú k lietadlu bolo len niekoľko centimetrov hlboké. Dopad na zem vyzeral snáď ešte horšie než samotné divadlo ktoré Zenon nevidel. Všetky tri tyče prešli cez Yaresine ruky a nohy po čom keď už konečne dopadla na zem a tyče prešli až ku koncu tak sa jednoducho začali kývať a nakoniec na ňu aj padli. "Spokojný ? Nemala až taký hrozný koniec ako by sa mohlo zdať. Mimo iné nieje ani tak úplne mŕtva ako si zrejme myslíš. Nieje to nič čo by upír ako ona nerozdýchala po pár týždňoch." Muž po celý čas rozprávania držal cigaretu v ruke. Keď však jeho slová ustali musel si potiahnuť a vyfúknuť menší oblak dymu. "Čo som vlastne zač ? Považuj ma za náhodného okoloidúceho ktorý sa priplietol do tohto boja. Len ďalší upír ktorý dáva lekcie upírom ktorý sa nevedia správať na verejnosti." Vysvetlil už stručne bez akýchkoľvek okolkov. "Yagami Keodo ... jeden z dvanástich ... teší ma." Predstavil sa muž zdvorilo z úsmevom na tvári.

Ten muž mi pripadal naozaj zvláštne, bol úplne pokojný aj v takejto situácii, aj napriek tomu, čo jej práve spôsobil, pripadalo mi to tak, ako keby niečo podobné neurobil prvý krát a bola to jeho denno-denná rutina. Po tom, čo sa na mňa otočil ma zamrazilo, jeho oči boli chladné a po chrbáte mi prešiel mráz. Bol to veľmi nepríjemný pocit, ktorý som pravdepodobne ešte nikdy nezažil, teda aspoň som si na nič také nespomínal. Po tom, čo vyslovil ďalšiu vetu som sa zarazil a kusol som si do pery. Bolo to prvý krát, kedy som svojmu nepriateľovi nechcene naznačil to, ako sa cítim. Momentálne ma táto situácia prekvapovala a rovnako aj zarmucovala. Nevedel som si ani len predstaviť, že by niekto taký ako ona vyzabíjala celé mesto behom jednej noci. Že by naozaj bolo možné, že by mesto len tak zmizlo a nitko by proti tomu nevedel nič spraviť? Potom muž luskol a Yaresa sa začala hýbať. Rýchlo som presunul môj pohľad z neho na ňu. Keď som videl, ako sa pohybuje cez tyče okamžite som sklonil môj pohľad na zem pod ňou, aby som sa nemusel pozerať na to, čo sa deje. Robilo sa mi z toho všetkého, prirodzene, zle. Následne na to Yaresa padla na zem, pričom mnou trhlo a inštinktívne som na sekundu privrel oči, na čo na ňu popadali aj tyče. Dokonca ani niekto taký ako ona si podľa mňa nezaslúžila také zachádzanie a úprimne by som bol najradšej, keby som také niečo nikdy nevidel. Momentálne som zabudol na všetko, čo sa medzi nami stalo a pocítil som nenávisť voči tomu mužovi. Znova som môj pohľad namieril na neho a zbraň v mojej ruke som pevne zovrel. Rovnako tak som aj zaťal zuby, ktoré som aj z istej časti vyceril aj keď som to nemal v pláne, takže muž mohol vidieť moje špicaté rezáky. Keď však povedal, že nie je mŕtva som stisk trochu uvoľnil a pozrel som sa znova smerom na ňu. Ako je to sakra možné? Prežijú aj atómové zbrane alebo čo to sakra je? Pomyslel som si a otočil som sa, pričom som už len mohol vidieť obláčik dymu, ktorý na chvíľu zakryl jeho tvár.
Náhodný okoloidúci? Spýtal som sa neveriacky no jeho ďalšia veta udrela klinec po hlavičke. Bol to naozaj ďalší upír. Takže... ty si jeden z tých "čistokrvných"? Spýtal som sa a hlavou som mykol smerom na Yaresu. Zennon. Povedal som mu najprv potichu no potom som pokračoval ďalej. Zennon Apieronn. Zo slušnosti som sa mu predstavil no na jeho poznámku, že ho teší som nereagoval. Čo, Vy upíri chcete v tejto aréne? Prečo by ste sa chceli zapodievať "smrtelníkmi" keď ako si povedal, dokážete vyvraždiť celé mesto za deň? Pokúsil som sa ho spýtať priamo na veci, ktoré ma momentálne najviac zaujímali. Naozaj mi to bolo zvláštne. No potom mi v hlave zarezonovala časť vety, ktorú vyslovil. Dvanástich? Ďalšia otázka, na ktorú pravdepodobne nemal dostať žiadnu odpoveď, no hodlal som v kladení otázok pokračovať. Predsa len zvedavosť je silná vlastnosť. Prečo vlastne vyvraždujete mestá? Na čo je všetko toto vlastne dobré? A ako je možné, že si jej spôsobil... toto? Nie ste náhodou spojenci? Moje otázky boli stručné a jasné, nechcel som chodiť okolo horúcej kaše a jednoducho som sa pýtal na všetko, čo mi momentálne napadlo, čo aj mňa samotného prekvapovalo. Nechápal som, prečo to upíri robia, bola to pravda, že zabíjajú ľudí len kvôli krvi alebo to bola len nejaká fáma ako aj ostatné povery? Ja osobne som zastával názor, že každý druh spolu dokáže vychádzať. Toto presvedčenie ma nemálokrát dostalo do problémov. Ale predsa aj ja som bol hybrid a som ukážka toho, že spolu dokážu vychádzať dva druhy, aj keď ja som bol z väčšej časti človek. Zbraň som zatiaľ mal namierenú na zem a momentálne som neplánoval na neho mieriť, keďže som vedel, že aj tak by moje guľky nemali žiadny účinok. Bol omnoho mocnejší ako bola ona, no mojou výhodou teraz bolo to, že sa mi nedokáže dostať do hlavy, čo bol pre mňa naozaj uvoľňujúci pocit. Čakal som, čo sa bude diať a či mi na moje otázky vôbec bude odpovedať.

"Oh .. Yaresa sa o tomto tiež zmienila ?" Vyšlo z neho celkom zvedavo na čo si znova potiahol z cigarety. "Áno som jedným z dvanástich čistokrvných upírov ktorý sú taktiež hlavami hlavných rodov." Nasledovalo predstavenie zo Zennonove strany. Yagami sa chcel už mierne ukloniť na pozdrav na čo Zennon dokončil svoje celé meno. "Človek ktorý sa vie dokonca slušne predstaviť. Taký sú celkom ojedinelí v tejto dobe." Pochválil Yagami Zenonove predstavenie sa. Hneď sa však ocitol pod priamou paľbou otázok ktoré ho naozaj trocha zaskočili. "Ty asi nevieš o tom čo sa deje vo svete, že ?" Jeho otázka znela až trocha uštipačne no mal pre to isté pochopenie. Žiaden človek už riadne nevedel kto alebo čo je to upír a tak sa prirodzene nemohol ani nič dozvedieť. "Za noc. Yaresa dokázala zo svojimi bratmi premeniť celé mesto na hordu chodiacich mŕtvol za noc." Opravil ho z úsmevom. "Vieš, noc je kratšia než deň." Dodal. Nad otázkou ohľadom arény sa však musel už trocha zamyslieť. Naozaj nevedel ako Zennonovy zadeliť správu ktorá sa k jeho ušiam dostať ani nemala no momentálne bol v situácií kedy mal zrejme na odpovede nárok. "Aréna a upíri sa moc v láske nemajú po pravde. Yaresa sem bola vyslaná aby zistila aký veľký vplyv majú vlkodlaci na arénu a či je možnosť ju prevziať pod našu kontrolu. Avšak ukázalo sa, že aj upírka s tak vysokým postavením aké má si nedokázala odpustiť menší lov na tak drahú korisť ..." Keď povedal slovo korisť uprene pozoroval Zennonove oči a čakal ako sa zatvári. "...a taktiež so tu hľadal jednu upírsku zradkyňu ktorá nás opustila pre vlastné sobecké ciele." Nad vetou ktorú teraz dodal však musel mierne vyceriť zuby a zasyčať. Už len ten fakt, že niekto by zradil jeho rady bol neodpustiteľný. O to horšie bolo to, že niekto síce nezradil ale jednoducho odišiel preč a s veľkým množstvom informácií sa jednoducho prechádzal po svete. "Ale teraz spomaľ hej ?" Yagami sa pomaly v Zennonových otázkach strácal a tak si ich potreboval znova zopakovať v mysli. Bohužiaľ nebol schopný čítať myšlienky ani vidieť budúcnosť takže si to proste a jednoducho nemohol pripraviť vopred. "My mestá nevyvražďujeme. To mesto bolo vyhladené na povel jedného z dvanástich. JA som v tom meste bol a zachraňoval životy nevinným ľuďom a tým ktorým som pomôcť nemohol ... som zmenil na upírov." Cigaretu náhle vypľul na zem a ukazováčikom na pravej ruke šťuchol do Zennona tak aby to cítil no nie tak aby mu ublížil. "Toto si spôsobila sama. Mala pevne danú úlohu ktorú nesplnila ako mala a bolo treba zasiahnuť. Trest ktorý som jej určil vedela vopred a súhlasila s tým takže to či sme spojenci alebo nie je niečo úplne iné, rozumieme si ?" Opäť prstom štuchol do Zennona no teraz o niečo silnejšie. "Stav upírskeho rodu je celkom biedny. Vieš ... kedysi sme tomuto svetu skoro vládli, alebo aspoň boli v rovnováhe s vlkodlakmi. Potom rišiel ten mor a naše rady sa zúžili na niekoľko desiatok." Yagamiho pohľad sa stačil na ležiacu Yaresu ktorá ležala na zemi pričom sa okolo nej tvorila kaluž krvi. "Yaresa bola jedna z veľkých chýb tohto sveta už keď bola človekom. Zmeniť ju na upírku bola obrovská chyba. Niekedy mám pocit že by chcela oslobodiť Li..." Skôr než to však dopovedal sa zarazil a zmĺkol. Rukou vošiel do vrecka skadiaľ po chvíli vytiahol cigaretu aj zo zapaľovačom a ihneď si aj zapáli. "Ale čo o upíroch ... čo tu robí človek ako ty ? Prišiel si si pre jednoduchú smrť ?" Spýtal sa spoločne s vyfúknutím väčšieho množstva dymu.

Obával som sa toho, čo malo prísť. V tejto chvíli, keď som videl v akom stave bola Yaresa som nevedel, či odpovede na moje otázky chcem alebo nechcem počuť. No na rozmýšľanie nad týmito vecami bolo už priveľmi neskoro, keďže som ich už položil. Zostávalo čakať na reakciu upíra. Ten na seba však dlho nenechal čakať a hneď sa pustil do reči, pričom ja som len potichu počúval jeho slová. Po tom, čo mi povedal, že je jedným z čistokrvných som si ho znovu prehliadol a v hlave som sa pýtal čo tu chce jeden z čistokrvných, vysoko postavených upírov. Prečo by si tu chcel špiniť ruky s nejakým smrteľníkom alebo jemu podriadeným, nečistokrvným, upírom? Hneď na to, ako sa mi úplne predstavil a ja som sa mu predstavil tiež ma pochválil, bohužiaľ, keď hovoril o človekovi nemal tak úplne pravdu, ja som bol hybrid a nie človek, ľudia, ktorých by som zasa ja nazval čistokrvnými ľuďmi takéto spôsoby v skutočnosti nemali. Ja som sa s takýmito ľuďmi stretával naozaj len veľmi zriedkavo.
Hneď na to ma ale zaskočila otázka, či o tom, čo sa deje neviem. Najprv som rozmýšľal nad tým, čo tým asi tak mohol myslieť no potom som na to zabudol a ďalej som ho mlčky počúval. Ďalšiu vec, ktorú mi nezabudol pripomenúť bolo to, že to, čo mi spomínal nebolo zničenie mesta za deň ale zničenie mesta za noc. Po tom, ako to povedal mi zasa bo chrbáte prešiel chlad, ktorý ma na chvíľu zamrazil a ja som na sekundu zabudol dýchať no tento fakt som sa snažil zakryť.
Keď začal hovoriť o aréne a misie Yaresi zatváril som sa prekvapene, keďže mi už naozaj nič nedávalo zmysel. Počkať, počkať. Vlkolaci? Čo to všetko má znamenať? Hneď na to povedal niečo o drahej koristi, na čo som sa musel zamračiť. Drahá? Spýtal som sa nechápajúc, či myslí mňa alebo niečo iné. Potom zasa povedal niečo o zradkyni, pri čom som sa musel zamyslieť. Takže upíri sú schopný zradiť aj vlastný druh? Čo to má všetko znamenať? Začal hovoriť o vyvražďovaní miest. Znova som sa zamračil a pozorne som počúval, čo sa mi chystá povedať. Nevedel som, či to je pravda alebo nie ale v tejto chvíli mi nenapadal dôvod, prečo by mi o niečom takom mal teraz klamať. Nechcem sa vám miešať do hierarchie, ale prečo si potom rozkaz druhého plnokrvného nezrušil? Spýtal som sa no potom som si niečo uvedomil. Koniec vety, ktorý som dobre nepočul mi zrazu udrel do hlavy ako blesk a ja som sa okamžite otočil na Yaresu. Už mi bolo jasné, prečo niečo také hovorila. Všetko do seba začínalo pomaly zapadať, aspoň ohľadom toho, čo mi povedala ona. Náhle do mňa štuchol, čo som si všimol až vtedy, kedy som jeho prst pocítil na mojej hrudi, čo spôsobilo to, že som sa okamžite otočil k nemu a šklbol rukou v ktorej som mal zbraň. Keď som sa naňho otočil nevypadal však ako keby sa na mňa snažil zaútočiť, preto som ruku znova zvesil pozdĺž tela a nehýbal som ňou. Po jeho ďalšej vete som sa znova zamračil nad spôsobmi, ktoré používal na umravnenie svojich podriadených no nič som nehovoril a nechal som do seba štuchať ako keby som už nebol dosť vytočený. Avšak v tejto situácii som nemohol nič robiť, iba som tam tak stál a čakal na jeho ďalšie slová. Keď som sa dozvedel o tom, čo sa stalo upírskemu druhu zarazil som sa a celého som si ho obhliadol. Pravdepodobne sa to stalo už pred dávnymi rokmi, keďže mor už v tejto dobe nebol vôbec bežný a takmer vôbec sa nevyskytoval. Za takú dobu predsa mohli obnoviť svoje rady. Prečo tak ale nespravili? Potom však znova prešla reč na Yaresu a vtedy som si uvedomil, že moje domnienky boli pravdivé a Yaresa bola pred tým ako sa stala upírom človekom. Prečo sa však stala upírom som stále nechápal, no pravdepodobne to malo čo dočinenia s tým vyvražďovaním. Takže.. naozaj bola človek? Prečo ste si teda vy, upíri neobnovili svoj rod? Spýtal som sa ho ale teraz som už vedel, že zachádzam priďaleko. Ospravedlňujem sa, zabudni na tú otázku. Povedal som keď som si nakoniec uvedomil, čo som povedal. Teraz mi ale skôr v mysli pobehoval koniec vety, ktorú nedopovedal. Oslobodiť Li...? Zopakoval som si pár krát v mysli a po chvíli na mojich očiach bolo vidno, že sa mi jasne rozšírili oranžové zorničky. Lilith. Zarezonovalo mi v mysli a tupo som chvíľu pozeral len pred seba. Že by tie povery boli naozaj pravda? Pomyslel som si a potom som sa vrátil do reality, pričom som sa snažil upriamiť pozornosť na neho a na jeho otázku, ktorú mi pred chvíľou položil. Rozkazy zhora. Povedal som a pištoľou som ukázal na nebo a môj pohľad na chvíľu tiež smeroval k nebu. Počkať. Je možné, že vo vedení sú vlkolaci? Že by o tom všetko vedeli? Spýtal som sa znova, keďže mi to už začínalo celkom dávať zmysel. Alebo to bola len zbytočná paranoja?

"Um ... ty si ... ah to je jedno." Yagami nad tým všetkým mávol rukou. Pomalým krokom sa vydal smerom k ležiacej Yarese stále poťahujúc zo svojej cigarety. "Drahá korisť sú ľudia. V tejto dobe sa všetci zdržujú hlavne v Soule kde nemáme možnosť zakročiť kvôli vysokému stupňu ochrany a ostatné dediny ktoré ešte odolávajú mimo Soulu sú pod našou ochranou takže sme si sami zakázali ich loviť pre potravu." Už bol pol cesty smerom k Yarese keď prišla otázka prečo nezrušil príkaz iného čistokrvného. Nad touto otázkou sa však len mohol pousmiať. "Jednoducho. Máme všetci rovnaké postavenie ... rovnakú moc vládnuť nižším. To ale taktiež znamená, že rešpektujeme príkazy ostatných a nehodláme sa do nich vmiešavať. V tú noc ma v tom meste nikto nemohol vidieť a preto som tam bol len s mojou spoločníčkou ktorá tu teraz však na nešťastie nieje." Niekoľko metrov od Yaresi si vyhrnul rukáv na ľavej ruke a tou pravou si doslovne roztrhol kožu tak aby mu z nej tiekol väčší prúd krvi. "Keď žiješ dlhé tisícročia ako upír tak pochopíš ako to tu chodí. Raz sa vzoprieš svojmu bratovi alebo sestre a máš na krku sväté vojny, hladomory, upírske masakre a podobné veci. Aspoň k niečomu bol dobrý ten mor ... dal nás znova dokopy." Náhle sa učupil a zápästie z ktorého mu tiekla krv pritlačil na Yaresine pery. Zennon mohol spozorovať, že ihneď ako to Yagami spravil tak sa Yaresine ústa pohli a začali nasávať Yagamiho krv. Otázka či bola Yaresa naozaj človekom bola trocha nemiestna vzhľadom na to, že to bola zrejme jej osobná vec. Avšak Yagami by nebol Yagami keby sa občas nesprával tak ako typický človek. "Yaresa kedysi bývala človekom, to je pravda. Avšak bolo nutné ju premeniť vzhľadom na jej perfektné schopnosti videnia budúcnosti a čítania myšlienok. Svoj osud prijala celkom dobre a dokonca sa behom pár stáročí dokázala vyšplhať naozaj vysoko." Vyzeralo to ako keby sa chystal ešte niečo povedať no na koniec i to rozmyslel a len mierne pokrútil hlavou. "To nieje také jednoduché, vieš ? Čím viac nás je tým väčšiu pozornosť Soulu budíme. Pozornosť Soulu je priamo úmerná pozornosti vlkodlakov ktorých je po novom Soule viac než dosť. Niektorých nájdeš dokonca aj ako vojakov vyzerajúcich ako každý bežný človek. Dokonca aj v aréne po ceste s tebou bola jedna žena vlkodlakom. Kam však tá odporná suka Greenwitch zmizla už netuším." To všetko čo Yagami povedal bola v podstate pravda. Popredné miesta v Soule boli skoro vždy obsadené vlkodlakmi ktorý sa správali ako normálny ľudia. Občas medzi upírmi dokonca kolovali správy o tom, že samotný diktátor je vlkodlak. "Ďalší problém je spotreba." Pokračoval celkom nezaujate stále pozorujúc Yaresu. "Čím viac nás bude tým viac krvi potrebujeme. Viac upírov znamená menej ľudí a tým pádom aj menej krvi. Skús sa prejsť po starom Soule. Jediný ľudia ktorý sú dobrým zdrojom krvi sú tí ktorý do bežného upíra spravia dier ako do ementálu behom pár sekúnd." Dúfal, že teraz Zennon pochopil pozíciu upírov v tomto svete tak isto ako aj ich šialené pokusy o ovládnutie kľúčových miest ktoré by im priniesli ako ochranu tak aj dostačujúci zdroj potravy. Keď si bol istý, že Yarese krv stačí odtiahol od nej ruku a nechal ju ležať na zemi. Zennon vtedy odpovedal na jeho otázku no moc sa mu nepozdávala. "Rozkazy zhora, hmm ? Ten človek nevie čo sa tu vlastne deje a už pre niekoho pracuje ? Zaujímavé ..." Prebehlo mu v mysli. Nastalo zistenie zo Zennonovej strany. Konečne pochopil ako to je a že vlkodlaci tu vládnu. Yagamimu sa na tvári objavil ešte väčší úsmev než doteraz mal a len súhlasne na jeho obe otázky kývol. "Chytrý chlapec." Odvetil trocha sucho no stále dosť pobavene. Krv ktorá začala na jeho ruke pomaly zaschýnať len letmo pretrel a utrel o svoj kabát. Mal naozaj dobrý pocit z toho, že mohol niekomu nevedomému objasniť ako svet v tejto dobe funguje.

Keď začal niečo hovoriť som sa naňho pozrel a nastražil uši no vetu nedokončil. Nemal som rád, keď niekto nedokončil vetu, urobil to aj predtým no tú som si vedel domyslieť, aj keď to nemusela byť pravda ja som bol tak nejak vnútorne presvedčený, že to pravda je. Túto jeho vetu som si však domyslieť nevedel a keďže som nevidel do jeho hlavy nevedel som ani odhadnúť na čo tým narážal. Mykol som nad tým ramenami. Pojem "drahá korisť" ma zaskočil a o to viac ma zaskočil fakt, že majú pod svojou ochranou ľudí. Prečo? Spýtal som sa nechápavo a stále som stál na mieste. Veľmi veľmi zvláštny a zaujímavý úpir. Prebehlo mi mysľou po tom, čo povedal, že tajne zachraňoval ľudí. Ale prečo? Že by ich zachraňoval len preto aby mali potom potravu? Nie, to mi na neho nesedelo. Keď si roztrhol ruku pozorne som pozoroval, čo ide robiť, potom som to ale pochopil. Bol to predsa čistokrvný a pravdepodobne, podľa jej slov, ju jeho krv robila prakticky nesmrteľnú.
Neviem, či to stálo za smrť toľkých upírov. Pomyslel som si po jeho ďalšej vete, po ktorej som pištoľ zasunul do pochvy, keďže som videl, že momentálne bojovať neplánuje, vzal som si balíček cigariet, jednu som si znova dal do úst a potom som ju zapaľovačom zapálil. Hneď na to som balíček cigariet a zapaľovač schoval zasa do vrecka a o ruky som si znova vzal pištoľ, len tak, pre istotu. Na chvíľu som sa pozrel na moju pravú ruku, ktorá na tom nevypadala moc dobre. Vzdychol som si a znova som pozrel na Yagamiho. Ten už v tej dobe napájal Yaresu svojou krvou. Trošku ma to upokojilo, naozaj žila. Na chvíľu sa mi kútiky úst zkrútili do menšieho úsmevu no ten po pár sekundách zasa zmizol. To je vidno. Je však zaujímavé, že niekto, kto žije tak dlho a zabila už nespočet ľudí má nejaký súcit so svojimi obeťami. Reagoval som na jeho vetu. Začínali mi z toho státia trochu brnieť nohy, tak som urobil pár krokov k nim a dúfal som, že si to zle nevysvetlí a nezaútočí na mňa. Takže je možné, že poznám vlkolakov. O čo im vlastne ide? Oni nepotrebujú ľudí pre svoje prežitie, mýlim sa? Ak sú v novom Soule vlkolaci a na našej strane sú tiež tak vlastne bojujú proti sebe.  Rozmýšľal som nahlas a dúfal som, že Yagami mi to znova objasní. Chcel som od neho počuť ešte mnoho odpovedí ale pripadalo mi to tak, že mu to už začínalo liezť na nervy. To meno, čo spomenul som nepoznal, boli to jeho problémy, takže som na o nijak nereagoval avšak to meno som si dobre zapísal do pamäte. Myslím, že to by Vám nemalo robiť žiadny problém podľa toho, čo som videl. Povedal som a povzdychol som si. Upíri asi naozaj nie sú taký ako sa o nich hovorí v legendách a rozprávkach. Povedal som si skôr pre seba a hľadel som na Yagamiho. Ten upír bol naozaj zvláštny. Pomáhal ľuďom, ktorý mali zomrieť, dokonca neberie ľudí iba ako korisť. Upíri boli naozaj v úbohej kondícii. Bolo ich naozaj málo a proti nim stálo neskutočne veľa vlkolakov. Bolo to zvláštne ale nejakým spôsobom som s nimi súcitil Nerobili predsa nič zlé, len sa snažili prežiť. A na to bola potrebná krv ľudí. Je... je možné piť krv ľudí a pritom ich neobrať o život alebo im nejakým iným spôsobom neublížiť? Spýtal som sa zvedavo a pozrel som sa na Yaresu, ktorá teraz pokojne ležala na zemi ako keby sa jej nikdy nič nestalo. Diery po guľkách boli preč, popáleniny, ktoré jej spôsobil výbuch taktiež. Bolo to fascinujúce.
Fakt, že som sa eštelen teraz dozvedel, že mi rozkazovali vlkolaci, som prijal v celku pokojne. Bolo to síce prekvapenie, no po tomto rozhovore mi už začínalo zapínať. Takže... som pešiak. Mal som tu zomrieť a oni to mali pozorovať z diaľky. Ako je možné, že o Vás vedeli? Spýtal som sa a bolo na mne vidieť, že som z toho všetkého dosť naštvaný. Čo teraz?

"Upíri sú taký ako sa o nich hovorí v legendách a rozprávkach. Teda aspoň tí ktorý neuznávajú túto dobu. Väčšina z nich je však dávno pod zemou." Yagami si len polohlasne povzdychol. Bolo jasné, že mu už Zennonove otázky trocha vadia no snažil sa ešte udržať v kľude. Skoro všetky jeho otázky odignoroval až na tri. "Vlkodlaci nepotrebujú ľudí pre prežitie... démoni áno. Démon kontroluje človeka ktorý spolupracuje s vlkodlakom. Aj keby chceli tak ich zabiť nemôžu pretože démon je stále silnejší než akýkoľvek vlkodlak." Keď dohovoril túto vetu tak sa postavil opäť pevne na nohy a svoje kroky nasmeroval priamo k Zennonovy. "Sú isté spôsoby ak ozískať krv bez toho aby sme zabíjali ľudí. Napríklad klony. Neveril by si koľko krvi dokáže vyprodukovať bežný klon a ako dlho vydrží." Ďalej však už nevysvetľoval. Zastavil až asi pol metra od Zennona hladiac mu priamo do očí. Chlad ktorý vytvárala Yagamiho telo bol miestami až neuveriteľný no stále sa to dalo nejak vydržať. Nastalo ticho. Yagami stále uprene hľadel do Zennonových očí a len sa mierne usmieval. "Niesi pešiak ale živá korisť. Poslali ťa sem na istú smrť. Nie vlkodlaci ... ten kto ťa poslal bol zrejme démon. Znižovanie stavov alebo si sa im jednoducho nepáčil. Tak sa to v tejto dobe jednoducho robí." Po tejto vete natiahol ruku k jeho tvári. Zennon mohol okamžite pocítiť ako sa ho chlad doslova zmocnil a znemožnil mu v akomkoľvek pohybe. "Prepáč, že niesom taký teplý ako Yaresa no moja krv je chladná a otrávená." Ochromený mrazom mohol Zennon len pozorovať ako sa k jeho pravému oku približujú tri prsty. Náhle nastal príval ostrej bolesti. Prsty mu doslova schmatli oko a jedným rýchlim trhnutím sa oko oddelilo od zvyšku hlavy. Yagami sa len pobavene zasmial a začal si ono oko prezerať. "Zabudol som ti niečo povedať chlapče. Cena za informácie aké si práve dostal je vysoká. Prvú splátku som si zobral teraz." Zennonovy sa práve naskytol pohľad o akom každý človek nemôže len tak rozprávať. Pozerať sa na vlastné oko. Yagami si ho v rýchlosti schoval do vrecka aby sa s ním náhodou niečo nestalo. "Po ďalšie splátky si prídem v ten správny čas." Akonáhle to dopovedal otočil sa späť na Yaresu ku ktorej si kľakol a začal niečo rozprávať. Zennon nemohol počuť všetko no mohol si domyslieť celý text v hlave pokiaľ dokázal nejak prekonať bolesť z vytrhnutého oka. Keď Yagami dopovedal svoje opäť vstal a po jednoduchom mávnutí rukou na Zenona sa rozišiel smerom preč z arény. Hneď ako Yagami zmizol Yaresa sa opäť začala hýbať. Zhlboka sa nadýchla a začala kašlať. Krv ktorú jej Yagami dal začala zrejme účinkovať. V tú istú dobu prestala pôsobiť na Zennona Yagamiho chladná aura ktorá ho držala na mieste bez pohybu. Zdalo sa, že Yaresa sa nechystá pokračovať v kaličení Zennona no len naň vystrašene hľadí pričom jej Yagamiho slová stále rezonovali v hlave.

Stál som tam a pozoroval som ich, rozmýšľal som nad jeho slovami a pomaličky som si triedil myšlienky v hlave. Momentálne som dostal do hlavy poriadny nával informácii a popravde, nevedel som, čo si s nimi počať. Moja situácia bola biedna a to, čo som sa dozvedel mi v nej ani náhodou nepomohlo, skôr naopak. Potom začal znova rozprávať, teraz sa do jeho reči priplietli aj démoni, na čo som nastražil uši a počúval som ho. Keď prišla reč na démonov konečne som aspoň pri jednej veci rozumel, čo hovorí. Fakt, že som bol napoly démon znamenal aj to, že som vedel čo to aj o démonoch. No fakt, že démon je silnejší ako vlkolak bol pre mňa novinkou, ktorá sa mi celkom zapáčila. Bolo to aspoň trochu v môj prospech.
Keď sa Yagami postavil a urobil pár krokov ku mne som spozornel ešte viac, zbraň som pevne zovrel v mojej ruke a čakal som, čo urobí. Ešte padlo pár slov o klonoch, čomu som ja už vôbec nerozumel, avšak teraz som to neriešil. Teraz sa ku mne blížil a jeho výraz nevypadal na to, že by si so mnou chcel iba priateľsky potriasť rukou. Keď prišiel až ku mne usmial sa a začal znova hovoriť. To je oveľa príjemnejšie zistenie. Povedal som ironicky na to, čo mi oznámil, že ma sem poslali kvôli tomu, že sa im nepáčim a že ma poslal démon. Ak by ma poslal démon tak mi bolo jasné, že sa im nepáčim, keďže som im ako hybrid musel prísť odporný. Ale čo, oni prišli odporný aj mne. Vo chvíli, keď pred moju tvár natiahol ruku okamžite som inštinktívne reagoval a ruku som zdvihol aby som mu zbraňou namieril rovno do tváre. Avšak to sa mi nejak nepodarilo. Ruka sa zastavila asi v 45% uhle. Moje oči mi okamžite prezradili príčinu tohto všetkého. Na mojom tele som cítil chlad. Avšak nie obyčajný chlad, nebolo to to štípanie od zimy, bolo to niečo úplne iné, tento chlad bol veľmi odlišný od obyčajného chladu. Nevedel som si ani vysvetliť, čo to bol za pocit. Avšak príčinu toho všetkého som vedel. Okolo Yagamiho sa objavila tmavo červená aura. Túto auru som ešte v živote nevidel, čo sa dalo čakať, keďže som upírsku mágiu ešte nikdy nevidel. Bolo mi však jasné, že práve na mňa nejakú mágiu použil a ja som sa tomu všetkému nedokázal vzpierať. Vypadalo to naozaj zle, pravdepodobne sa chystal dokončiť Yaresinu námahu a zabiť ma. Na jeho skonštatovanie, že jeho krv je otrávená a chladná som ešte chcel ironicky odpovedať no momentálne mi to nejak nešlo, aj napriek tomu, že by mi to malo ísť. Čistokrvný a otrávená krv... Pomyslel som si a ticho som čakal, čo príde. Jeho ruka smerovala k môjmu oku, orgánu, ktorý bol pre mňa pravdepodobne najdôležitejší. Yaresa predtým nespomenula oči keď spomínala orgány, ktoré si najviac cením. Yagami však pravdepodobne vedel, čo to je, bez nejakých otázok a nepotreboval k tomu ani čítanie myšlienok. Ostrá bolesť prešla celým mojim telom, zbraň mi padla z ruky a z úst vyšiel beznádejný výkrik bolesti.
Keď spomenul vysokú cenu som rozmýšľal nad tým, či mi tie informácie stáli za to. Momentálne som však usúdil, že áno. Avšak keď spomenul, že toto je prvá splátka vedel som, že niečo ešte bude nasledovať. Potom prišiel k Yarese a povedal jej báseň, ktorú som síce nepoznal ale aj tak mi niečo pripomenula. O chvíľu na to ju zobral a odišiel. Videl som ešte, že Yaresa sa prebrala a videl som jej pohľad, aj keď to bolo len na jedno oko, jej pohľad určite nezabudnem. Po pár sekúnd Yagamiho aura prestala pôsobiť a ja som padol na kolená. Ľavou rukou som si chytil dieru po oku, ktoré práve prišlo o svoju buľvu a syčal som od bolesti. Ešte... sa stretneme... Yagami. Povedal som, pričom som narážal na jeho posledné slová smerované mne. Z diery po oku mi začal vytekať menší prúd krvi, ktorý mi stiekol po tvári a krv začala pomaly kvapkať na zem. Po malej chvíli, keď už bolesť aspoň čiastočne ustúpila som sa opäť postavil na nohy, zodvihol som zbraň zo zeme a strčil som ju do púzdra. Rukou som si znovu chytil dieru po oku a pomalým krokom som sa vydal k východu z arény. Žijem. To znamená, že som sklamal mojich nadriadených a znamená to aj to, že pre toho upíra mám nejakú hodnotu. Rozmýšľal som nahlas, no môj hlas bol veľmi tichý, čo mohlo byť spôsobené bolesťou ako oka tak aj ruky a stehna. Aj napriek tomu všetkému som sa musel zasmiať. Je to všetko čím ďalej tým horšie. Ako keby nestačilo peklo v Soule. Znova som rozprával sám pre seba a takto som si usporiadaval myšlienky v mojej hlave. Prišiel som až pri bránu z arény a čakal som, čo sa bude ďalej diať.

Chvíľu to trvalo no nakoniec sa brána od arény otvorili. Stáli v nich dvaja vojaci. Na ich tvárach bolo jasne vidieť prekvapenie z toho, že pri bráne stojí Zennon a nie Yaresa. Keď si všimi jeho stav ihneď zavolali ošetrovaciu jednotku ktorá Zennona vzala do menšej nemocnice kde ho ošetrili, teda aspoň provizórne aby nevykrvácal. Po niekoľkých hodinách odpočinku na lôžku prišliel za Zennonom muž ktorý mu oznámil, že najbližšia ponorka do Soulu odchádza o niekoľko minút a že ho odprevadí na ňu. Po nástupe do ponorky muž oznámil Zennonovy, že sa mádostaviť ku Generálovy ktorý mu vysvetlí celú situáciu pričom samozrejme očakáva hlásenie z arény. Po tom čo naň dohovoril sa dvere od ponorky zavreli a Zennona odviezli priamo do Starého Soulu.

+10 XP
- Mierne poranenie nohy
- Väčšie poranenie ruky
- Strata pravého oka
+ 0 Prekliatia