Vnútorná časť mesta

Vnútorná časť mesta je miesto v ktorom sa odohráva väčšina rozbrovjov medzi starým a novým mestom.Táto časť je podporovaná mnohými bojovými jednotkami oboch strán pričom streľba je na dennom poriadku. Keď sa však chce človek dostať do novej časti mesta musí cez toto územie prejsť a riskovať ujmu na zdraví alebo zatknutie špeciálnymi jednotkami ktoré túto oblasť prísne strážia.

Vnútorná časť:

"Nemyslím si" Byla jediná reakce Kayle a malinko se pousmála. Mikael sice mohl být rychlý nebo hbitý, ale ona sama byla dost důležitou osobou, které by nepřiřadili jen tak nějakou ochranku. Tohle byli totiž dvojčata Strikerovi.
Ventrue se dokázal vyhýbat většině kulek a ostatní buď netrefili nebo byli odraženy, což je dokazovala, že to párátko, jak jej Moon nazvala, nebyla nejspíše tak obyčejnou zbraní. Jeho rychlost mu ale v tuto chvíli byla naprosto zbytečná...
Už už se skoro přibližoval a připravoval se ke svému útoku, aby tak ukončil život jednoho z vojáků. Kolem obou dvou se ale náhle zvednu lehký vánek a v mžiku jakoby zmizeli a zbyl po nich jen rozvířený prach. Vzápětí se ale objevil o kus dál, každý na jedné straně a znovu začali pálit salvy střel . Pro tentokrát si však své pozice neudržovali a neustále rychle mizeli a znovu se objevovali o několik metrů dál. Kroužili kolem svého cíle jako supy kolem mršiny a snažili se jej neustále zasáhnout. Každému ale hned mohlo dojít, že to nebyl žádný druh teleportace. Nějakým způsobem totiž tihle ti dva dokázali své tělo zrychlit natolik, že překračovali rychlost, kterou dokázalo prosté oko zachytit. To u začínalo být skutečně nebezpečný.

"Tsch.." Kto vie, čo som si o nej myslel. Bola žena, bola človek.. aspoň som z nej nikoho ako démona necítil. Možno patrila k nejakej tejto pozemskej podradnej rase, no stále som ju bral ako mne podradenú. To by som však bral aj démona. Jej správanie sa mi popravde nepáčilo. Áno niektorým démonom mohlo prísť po chuti, no ja som nebol hocijakým démonom. Roztočil som kopiju pri boku a jeden z jej koncov som nakoniec zabodol do zeme. Ľudská ku*va ma nazvala príšerkou.. čo to vôbec znamená? Predsa len také pojmy som v pekle nikdy nepočul.. ani ich nikto nepoužíval. Rozhodol som sa však tiež prehovoriť. Konkrétne reagovať na niektoré z jej slov.
"Hnusíš sa mi.." Povedal som. Bolo ťažké popísať výraz v mojej tvári, keďže som nemal obočie. Pohodil som svojimi bielymi vlasmi a na chvíľku som z nej úplne odvrátil pohľad. ".. ale oboznámim ťa s jednou vecou.. no neočakávam že ju pochopíš." Znova nastala chvíľka ticha.
"Nie som najsilnejší, zatiaľ sám seba neberiem ani ako silného démona, pretože som na vlastné oći poznal monštrá ktoré na tento svet ešte ani nestúpili no.. Som Ventrue.." Zovrel som ruku v päsť. Aj keď som mal isté problémy s vyjadrovaním mimiky v tvári, mohla si všimnúť istého pocitu.. v mojich očiach, hnevu? Nie.. bola to skôr nadradenosť.. cítil som sa ako ten dominantný jedinec, a to malo jednoduché vysvetlenie. ".. bohužiaľ na tomto svete neexistuje až tak veľa čistokrvných démonov, nie zo starodávnych pokrvných línií, no ja jedným z nich som.." Kopiju som znova vyrval zo zeme a začal som k nej kráčať. "Človek ako ty to.. nepochopí. Nemá ako.. no poviem ti jednu, pomerne jednoduchú vec. Ja som Nesmrteľný. Naozaj nesmrteľný. Nehľadaj za tým nič viac a nič menej. Ak by si aj bola schopná poraziť moje momentálne ja. Budeš schopná spraviť to s tým ďalším? A tým potom? Nesmrteľnosť heh.. nechcete vy ľudia, práve to? úbohý.. slabý.. krehký.. ľudia." Bol som od nej už len na pár krokov, keď som kopiju znova roztočil.
"Nehovorím ti to pre to, že som si ťa obľúbil.. ale preto, lebo sa mi hnusíš... a pre to, že tvoju smrť využijem, na posilnenie mojich vlastných schopností.." V tom som znova zaútočil. Bol to rýchly výpad. V podstate "bodnutie" smerom do jej hrude na miesto, kde by mala srdce. Každopádne by ju to nezasiahlo úplne, pravdepodobne len poškriabalo.. no ak by to zanechalo i tú najmenšiu ranku, hrot kopije by sa od rukoväti odpojil a vsunul by sa do nej. Len pár centimetrov.. no každým pokusom o jeho odstránenie by sa zaryl hlbšie.. a hlbšie.

Uskočila, v podstate využila podobnú zbraň ako ja a následne rýchlo zaútočila. Jej snaha bola dobrá, rozhodne bola vo využívaní kopije lepšia no.. mňa nemohla poraziť, nie keď vyuźívala rovnakú zbraň, ako ja, ak teda nemala viditeľne väčšiu silu a rýchlosť. Myslí sa taká úroveň, ktorú by schopnosti a skúsenosti nedokázali dorovnať. Neostalo to len v jednom útoku, no v ďalších a rýchlych výpadoch. "Nenechaj sa zosmiešniť.. využívaš ju úplne zle.." Hovoril som úplne pokojným hlasom. Očividne som hovoril o kopiji. Ja som popravde momentálen stál na mieste, a oboma rukami som kopijou otáčal vo veĺkej rýchlosti a v sekvenciách, ktoré boli presne mierené ako obrana proti jej útokom. Nevytváral som však protiútok, čo jej spočiatku mohlo prísť divné. Hral som sa však s ňou, aspoň som si to zatiaľ myslel. Jej slová boli zaujímavé, naozaj vo mne vyvolali záujem. Bola pravda, Že som na tomto svete nie že niekedy, no nikdy nebol. Jej slová však neboli nićím tak úplne novým. Otec ma s týmito vecami oboznámil.
"Neporovnávaj ostatných démonov so mnou, bolo by to veľmi hlúpe.." V sekunde som prešiel do protiútoku. Bol rýchly, no pomerne ťažkopádny. V podstate sa jednalo o ohnanie kopijou okolo celej mojej osi a jej následné uchopenie do jednej z rúk, na čo som jej tupý koniec znova bodol do zeme.
"Ja nehovorím o ľudstve, ako o skupine.. ale ako o rase. Cháp to skôr ako.. prirodzenú selekciu." Navrhol som jej a prudko som k nej vykročil. Bol rad na mne. Nemaznal som sa s ňou. Do mojich výpadov som vkladal celú moju silu. Boli precízne mierené, jednalo sa o sekvencie v ktorých boli spojené ako bodnutia, tak aj seky, využívajúce obe konce kopije. V podstate som pri každom jej pokuse odvrátenia útoku zaútočil druhým koncom, snažil som sa prestrčiť cez jej obranu a zasadiť jej fatálny, aj keď zatiaľ nie smrteľný úder.
"Neprišiel som sem chápať niekoho úmysly.. prišiel som sem tento svet pokoriť. Bude mi to trvať desaťroćie? storočie? Milénium? Na tom nezáleží... "

"Hmmm.. to je vlastne celkom zaujímavá myšlienka." Pohodil som hlavou, popri čom som znova prečesal roztočenou kopijou v obrannom manévri ktorým som odklonil jej výpad od mojej hlavy mimo. Prerušil som náš boj, pretože som pomerne jednoducho odstúpil z jej útočnej zóny a presunul som sa mimo dosahu jej kopije, pri čom som ďalej nepokračoval v útokoch.
"Na jednu stranu chápem tvojim slovám. No na druhú viem, že máme o rôznych veciach dimenzionálne odlišné názory." Položil som si kopiju na rameno a pohodil som striebornými vlasmi.
"Povedz.. chceš sa stať démonom?" Pozrel som sa na ňu s pomerne povýšeneckým no vyzývavým úškrnom. Vedel som, že nie som schopný z niekoho démona spraviť, zatiaľ nie.. no taktiež som vedel, ako sa k týmto schopnostiam dostať.. že by som po pomerne naozaj malej návšteve znova išiel do pekla? Kto vie.. aj keď by otca sklamalo, keby že sa tam vrátim v podstate bez skúseností, s mojou súčasnou silou o ktorej som si uvedomoval, že nebola nič moc. Istým spôsobom ma táto žena oslovila, prinútila zamyslieť sa. No na druhú stranu to bol stále len človek, Ktorý démon by počúval človeka? vysmiali by sa mi moji vlastný, vysmial by sa mi otec, vysmiala by sa mi matka a v najhoršom prípade by mi bol odobraný môj dar, aj keď som si nemyslel, že niečo také bolo možné. Predsa len, koľko démonov bolo večných? Až tak veľa ich nebolo.. aspoň podľa mojich informácií.
"Nehovorím že by som to dokázal zariadiť teraz.. no príde mi to tak, že narážaš na to, aby som ťa prijal ako svojho miniona?" Pokrčil som ramenami.
"Muselo ti pri našom stretnutí dojsť že s rovnakou zbraňou proti mne nemáš šancu.. to proste nie je možné... a doteraz si ani poriadne nezaútočila..." Znova som sa odmlčal. "Tak hovor.. som zvedavý čo z teba vylezie teraz.." Dodal som ešte ku koncu a následne som len čakal na jej reakciu. Kopiju som si oprel o ramená a ruky som si cez jej rúčku prevesil. Bol to dosť.. nebojový postoj. Ako keby som sa svojmu okoliu vysmieval.