Pátranie po stopách - Katherine, Nomad

First topic message reminder :

Po kratšom oddychu a menších úpravách na Katherininom komunikačnom zariadení sa Nomad rozhodla na vlastnú päsť získať nejaké informácie o jej stratenom otcovi. Ponúkla Katherine možnosť podieľať sa na tejto úlohe s čím samozrejme súhlasila vzhľadom na jej vlastné momentálne problémy ohľadom choroby ktorá ju skľučovala. Cesta do Andrewovej starej laboratórie trvala niekoľko hodín vzhľadom na to, že miesto sa nachádzalo v Novom Soule kde sa však obe dokázali dostať celkom ľahko len za pomoci kapucní a prechodu cez neutrálnu zónu. Okolie laboratórie vyzeralo nestrážené a vnútro opustene. Ktovie čo sa však mohlo skrývať vo vnútri onej budovy.

Cieľ misie: získať nejaké informácie o zmiznutí Andrewa Sarajeva.
Skryté udalosti: ???
Skúsenosti za splnenie misie: 0xp - ???

"Musíš sa naučiť sledovať viacero objektov naraz ináč čoskoro zomrieš v takýchto podmienkach." Prehodil v rýchlosti po tom čo mu povedala o svojej schopnosti vidieť v tme a cez materiály. Ten fakt, že sa plne venovala mužovi, ktorý na ňu mieril znamenal len to, že pokiaľ by sa za ňou objavil niekto iný než Andrew tak by bola zrejme už podrezaná niekde na zemi čakajúca kým stratí dostatočne veľa krvi aby proste zatvorila oči a umrela. "Nepodceňujem schopnosti nikoho a ničoho mladá. Len vidím realitu narozdiel od vás bláhových ľudí ktorý preceňujú svoje schopnosti." Hneď potom ako toto dohovoril si začal trieť obe ruky o seba aby si ich zahrial aspoň trocha. "Rok v Kryokomore ... keby ma toto dievča nenašlo tak by to zrejme spravili títo chlapi. Ktovie pre koho pracujú a kde by som skončil." Tieto myšlienky mu preleteli mysľou skoro okamžite keď si spätne uvedomil čo za situáciu sa vlastne deje naokolo. "Možno dokážeš ľahko spôsobiť menší výpadok elektroniky. Polka Soulu ? Nehrozí." Andrew sa s tým jednoducho nehral. Vyzeralo to tak, že vždy povie to čo má na srdci a ako to vlastne vidí čo by niekto mohol považovať za dobrú vlastnosť no občas dokázala niekomu liezť riadne na nervy. Na jej otázku ohľadom utajenia najprv nijak nereagoval no potom si len povzdychol a spustil. "Pozri Katherine ... aj keby som ti chcel akokoľvek pomôcť tak či už Arthur alebo Adella ma isto nájdu nech sa budem snažiť sebeviac skryť." Katherine tieto mená zrejme nikdy nepočula no Andrew zrejme počítal s tým, že ich nejako poznať bude. "Nový Soul ... Starý Soul ... obe časti chcú nakoniec to isté a keď sa mýlim tak mi to objasni ty tvojim čerstvým pohľadom." Na moment sa zastavil aby sa mohol zhlboka nadýchnuť a následne pokračovať. "Nomad ma nemôže vidieť ... nieje na to ešte pripravená, tak isto ako Nanami. Vidíš čo spravila len keď ma uvidela ? Nechala ťa tu na pospal ostatným bez toho aby sa čo i len otočila a uistila, že si v poriadku. Myslíš, že sa po teba vráti v najbližšej dobe ? Zabudni na to." Takýmto spôsobom objasnil čo môže Katherine od Nomad očakávať pokiaľ sa jedná o Andrewa. Na ostatné otázky a vety ktoré vyšli z jej úst už nijak nereagoval. Miesto toho sa učupil k zemi na čo položil palec, ukazovák a prostredník k zemi ako keby niečo zisťoval. "Nepomôžem ti nájsť ani jednu z mojich dcér ... nie že by si tú druhú chcela nájsť pokiaľ som správne pochopil." Andrew začínal byť v pohode. Krv v jeho tele začala prúdiť rýchlejšie, uvažovanie sa dostalo na prijateľnú úroveň, chuť na cigarety ustúpila ... alebo skôr musela byť potlačená kvôli nedostatku cigariet a celkové telo sa dostatočne ohrielo aby bolo prevádzkyschopné. "Môžem ti pomôcť dostať sa z tejto diery. Pokiaľ chceš tak ich môžem zdržať kým neutečieš von a potom sa sám vyparím. Prípadne ich môžeme dostať spoločne no musela by si si dávať pozor na elektrinu." Katherien sa takto naskytla príležitosť ako by sa mohla celkom rýchlo dostať späť za Nomad ktorá pobehovala zrejme niekde vonku za cenu toho, že stratí Andrewa a možno sa k nemu už ani nedostane v najbližšej dobe.

"Yeah I know, thanks mom." Zabrblala som si skôr len popod nos a pretočila očami, no vzhľadom na to, že sme boli od seba len kúsok, isto to musel počuť. Moje detinské ja sa dosť často dostávalo na povrch od kedy som v Soule, no to čo som povedala som nemyslela nijako zle. Skôr som si s toho len spravila srandu, no aj napriek tomu som vedela, že to myslí dobre a fakt má pravdu. Bola som dosť sloppy, čo sa týkalo pozornosti od kedy tu niekto zhasol, ale hodlala som si už dávať viac bacha na svoje okolie. Keď mi Andy vyčítal, že je vlastne realista a na rozdiel od nás "bláhových" ľudí nepreceňuje svoje schopnosti, povzdychla som si a nesúhlasne pokývala hlavou. "Ja svoje schopnosti nepreceňujem. Nemôžem si to totiž to ani dovoliť." Dodala som veľmi potichu a pozrela som smerom dole odkiaľ som počula "trecí" zvuk. "Nedivím sa, že mu je zima. Boh vie ako dlho bol v tej komore." Napadlo ma v ten moment, no nahlas som k tomu nedodala ani slovko. "Tak to ani netvrdím, že by som niečo také zvládla. Celý Soul je trochu nad moje sily." Pošepla som s jemne ironickým podtónom a pousmiala sa. "Arthur? Adella?" Zarazila som sa, keďže tieto mená mi fakt nič nehovorili. "Mohol by to byť Generál a Diktátorka? Hmm.. who knows." Zamyslela som sa nad tým, no skôr som čakala na odpoveď Andrewa. "Ja sama môžem povedať len pohľad zo Starého Soulu, keďže v Novom som teraz vlastne po prvý krát, takže neviem ako to tu chodí." Odpovedala som mu, no nie to, čo chcel počuť. Keď mi ale povedal o tom, že Nomad ani Nanami nie sú pripravené na to ho vidieť, sklopila som mierne pohľad a počúvala ho ďalej. V moment čo ale povedal, že či vidím čo Nomad spravila keď ho len videla, že ma tu len tak vlastne nechala na pospas ostatným bez toho aby sa vôbec uistila, či som v poriadku, mierne som sa zamračila. "Ja to s časti chápem. Môj otec bol síce poriadny A-hole, ale to neznamená, že každý je taký a pokiaľ by som po svojom otcovi pátrala tak dlho a uvidela by som ho na vlastné oči, určite by som si ho nenechala len tak prekĺznuť medzi prstami. Okrem toho Nomad vie čo som bola zač, takže nepochybujem o tom, že mi verí v tom, že sa odtiaľto dokážem dostať." Vysvetlila som mu vážne a pozrela na neho, i keď som ho skoro ani nevidela. Po chvíli sa ale jeho hlas ozval bližšie k zemi, čo zrejme znamenalo, že si čupol, alebo sadol. "Je pravda, že Nanami zrovna moc nehľadám, keďže tá by ma asi zabila po tom čo kvôli mne prehrala súboj s Nomad." Poškriabala som sa na spánku pri tej spomienke a presunula som pohľad zhruba na úroveň kde bol Andrew. "Zaujímavá ponuka musím uznať, ale nemáte tu stále cenné veci? Tým chcem povedať, že by som Vám to tu kľudne pomohla aspoň tak vyčistiť, že by som mala čistý východ a vás by už nijako neohrozili." Pousmiala som sa, no zároveň s tým som aj vedela, že hľadanie Nomad sa mi niekoľkonásobne sťaží. Vedela som, že s tým, že sa Andrew potom vyparí už zrejme nič neurobím, takže som sa zamerala len na Nomad i keď tá ma asi zožerie aj s botami za to a pravdepodobne si odnesiem aj niekoľko šokov s tým. Posadila som sa na zem a skúsila som ešte raz sluchátko či nebude fungovať. "Nomad.. si tam?" Šepla som veľmi potichu po tom čo som ho skúsila opäť zapnúť a pozrela som si na ruku, kde som mala pripevnený ten jej prístroj.

Jej prvé vety si síce vypočul, no ignoroval ich. Keď však priznala, že vyhodiť skoro celý Soul by bolo aj nad jej sily musel sa pre seba pousmiať. "Za svoj život som zažil niekoľko výpadkov Soul ... samozrejme v tej dobe ešte neboli žiadne boje, Ruionosa a robotika bola len v začiatkoch. Je vidieť, že moc rýchli pokrok tomu zvyšku ľudstva značne uškodil." Keď však dopovedal ozvala sa z jej úst otázka smerovaná na dve mená, ktoré predtým povedal. "Oh ... ty ich asi poznáš pod menom Generál a Diktátorka, že ? Arthur a Adella Remington ... to sú ich mená pokiaľ ťa to zaujíma." Katherine po dlhšom zamyslení poznamenala, že sa celý čas nachádzala v Starom Soule na čo nemôže povedať svoj pohľad na situáciu zo strany toho nového. "Pokiaľ sa spýtam túto otázku keď budeš poznať celú pravdu ... sľúbiš mi, že mi odpovieš čo možno najúprimnejšou odpoveďou ?" V Andrewovom hlase boli počuť isté pochybnosti, strach a ešte niečo, čo sa však nedalo popísať lepšie než zatrpklosť. "Tie dve si na svojich vlastných rodičov nespomínajú vďaka trvalej strate pamäti ktorú utrpeli približne v dobe keď som ich našiel. Kiež by som niečo také mohol povedať aj ja ..." Keď si Katherine vedľa neho sadla len priložil ruku na jej predlaktie, kde mala pripnuté komunikačné zariadenie ktoré sa ihneď nato rozsvietilo slabým svetlom aby neprilákalo žiadnu pozornosť. "Vieš Katherine ... môj otec bol na tom podobne ako tvoj. Teda neviem aký bol tvoj otec ale ten môj bol riadna sviňa. Vždy hrdo prehlasoval, že v sebe máme krv lovcov, určenú na ochranu rovnováhy sveta a toho dobrého v ňom. Umrel tesne po tom čo sa môjmu tímu podarilo vyvinúť samo-učiacu umelú inteligenciu. Zrovna sme pracovali v meste ktoré bolo vďaka robotike označené ako mesto robotov ... my sme tomu hovorili proste Robotiaid. Keď sme spustili tú umelú inteligenciu niečo sa pokazilo. Nemyslím to tak, že by to nefungovalo no práve naopak. Všetky robotické veci ktoré sa nachádzali v meste náhle zošaleli a začali nás napádať, väčšina môjho tímu to neprežila. Trvalo to asi tri alebo štyri dni, kým nás prišla zachrániť skupina ktorú mal viesť môj otec." Keď konečne pustil Katherininu ruku a vypočul si ako zašeptla bezúspešne na Nomad, prešiel rukou k jej uchu s čím taktiež spustil slúchatko, ktoré začalo slabo šušťať. "Po ceste ho zabil jeden z prvých piatich robotov ... roztrhal ho na štyri časti, vymaľoval z jeho vnútornosťami celú ulicu a to čo zostalo pohádzal na kopu ako nejaké smeti. Iný zasa stihol zabiť iného člena tejto skupiny, nejakú ženu na ktorú padla jedna celá stena budovy, neostal po nej ani krvavý fľak." Andrew sa zhlboka nadýchol na čo sa úplne odmlčal. Vedel, že Katherine niečo povedala no chcel najprv dokončiť to čo už začal rozprávať. "Od tej doby som prestal skúmať robotiku a začal sa venovať iný, viac prospešným veciam ... teda myslel som si to ešte pred niekoľkými rokmi." Rukou prešiel opäť k jej ruke, pevne ju zovrel, pritiahol k sebe a priložil si Katherininé prsty ku kľúčnej kosti na pravej strane. To čo mohla Katherine pocítiť bola celkom hlboká jazva, ktorá sa už len na dotyk tiahla ešte celkom ďaleko. "Neveril som na upírov, vlkodlakov, anjelov a ani démonov až kým sa ma jeden démon ... moja zamestnávateľka ... nepokúsil zabiť." Hneď po týchto slovách pustil jej ruku, napravil si košeľu a potichu si odkašľal. "Ale dosť už o mojom živote, hmm ? Pýtala si sa na cenné veci, že ? Nič také tu nieje ako som už povedal. Jediná cenná vec na tejto laboratórií som snáď len ja a ty, keď nepočítam týchto ľudí, ktorý sa predali za peniaze." S tou trochou svetla mohla Katherine zazrieť ako sa Andrew usmieval na čo palcom ukazoval smerom na východ. "Keď tak nad tým premýšľam, možno utečiem s tebou a nechám ich tu ešte pátrať po nejakých blbostiach ktoré by sa im mohli páčiť ... aj tak som chcel vyhodiť nejaký šrot s čím mi iste pomôžu." Ihneď po tomto kratšom preslove vzal Katherine opäť za ruku no teraz prudko vstal a začal ju ťahať smerom von k východu. "Dúfam len, že som nespravil chybu v tom, že ti dôverujem ..." Prešlo mu hlavou hneď po tom, čo vyšiel z dverí kryokomory všímajúc si ostatných ľudí, ktorý sa snažili nájsť jeden druhého, svetlo alebo Katherine ktorú predtým zaznamenali.

Po tom ako povedal, že za svoj život zažil niekoľko výpadkov v Soule a že to bolo ešte v dobe keď neboli žiadne boje, Ruinosa a robotika bola len v začiatkoch, prekvapene som podvihla obočie. "Tak to tu musel byť naozaj rýchly pokrok, keďže vy nevyzeráte ani na tridsať." šepla som prekvapene, no s úsmevom na perách. Keď mi vysvetlil, že Arthur a Adella, sú vlastne Generál a Diktátorka, kývla som súhlasne hlavou na to, že rozumiem, ale keď som si spätne uvedomila ich priezvisko, zarazila som sa. "Wait a sec.. oni sú súrodenci?" Vychŕlila som zo seba šokovane, no stále dostatočne potichu aby ma nepočuli tí pandrláčikovia pred dverami. Na jeho ďalšiu otázku som súhlasne kývla hlavou i keď znel dosť pochybne a možno trochu vystrašne, no až potom mi došlo, že to moje kývnutie hlavy vlastne nemohol vidieť. "Sľubujem." Šepla som vážne, na čo som ho počúvala aj ďalej. "Neviete čo sa im stalo, že utrpeli tú stratu pamäti vlastne?" Opýtala som sa ho len tak pomimo a pozrela som na svoje predlaktie v moment čo som ucítila jeho ruku na ňom, na čo sa po jeho dotyku zariadenie rozsvietilo. Pre istotu som sa rozhliadla či to nikto nezazrel, ale bolo to tak slabé svetlo, že to by len tak nezahliadli pri tom ako sme boli ešte na zemi. V tom, že na tom boli naši otcovia podobne som mohla len čiastočne súhlasiť, keďže môj otec nebol žiaden lovec, len obyčajný chumaj, ktorý v sebe nemal štipku zodpovednosti aby ostal s mamou a pomohol jej s výchovou.. teda to mi aspoň bolo povedané, ale vzhľadom na to, že som ho osobne nepoznala a nemohla som si vypočuť jeho stranu, verila som len tomu čo mi povedala mama a tým pádom som ho tak aj mala fixnutého v mysli. "Takže to Andrew prišiel s umelou inteligenciou, vážne?" Zarazila som sa, no nechcela som ho prerušovať, tak som ho počúvala mlčky ďalej. Ako spomenul nejaké mesto Robotiaid, zamyslela som sa nad tým, no nič mi to nehovorilo. "To ma mrzí Andrew." Povedala som potichšie než som teraz hovorila a mierne som sklopila pohľad. V tú chvíľku som ale ucítila ako mi pustil ruku a prešiel k ňou k môjmu pravému uchu kde som mala sluchátko, ktoré po jeho dotyku začalo mierne šušťať. Zdvihla som na neho svoj prekvapený pohľad, no v tom pokračoval v príbehu. Popri tom ako popisoval jednotlivé úmrtia členov teamu jeho otca som sa mierne zamračila, no nerobilo to so mnou zase tak moc veľa, keďže som mala predsa len trochu silnejší žalúdok, no pokiaľ by som to videla, asi by mi moc dobre nebolo. "Tak v tomto sú teda naši otcovia rozdielny. Ten môj je alebo bol.. netuším či žije vedec a tiež vraj robil niečo podobné čo vy, ale to je všetko čo viem. Inak to bol len obyčajný chumaj, čo nechal moju mamu samú keď ho potrebovala najviac." Pri poslednej vete bolo už počuť, že som sa snažila skryť v sebe hnev, no radšej som chcela obrátiť pozornosť späť na Andrewa. "Ak sa môžem opýtať, v čom presne bol Váš otec zlý, že ste na neho tak naštvaný? Predsa len sa obetoval pre Vás." Spýtala som sa ho zo smutným pohľadom, keď som videla ako sa po tom čo dohovoril odmlčal. Keď ale dopovedal ešte poslednú vetu, opäť mi chytil ruku, no tento krát pevnejšie a pritiahol mi ju k nemu, na čo si odhrnul trochu košeľu a priložil mi prsty na jeho kľúčnu kosť, kde som okamžite ucítila dosť hlbokú jazvu, ktorá sa zrejme tiahla ešte dosť ďaleko. "What ha.." Nestihla som ani dopovedať, keďže Andrew ako by mi prečítal myšlienky a začal vysvetľovať ako k nej prišiel. "Tak v tom sme boli ako vidím rovnakí. Moja prvá takáto bytosť bola vlkodlačka menom Sarah. Tiež sa ma pokúsila zabiť, no ja som skončila našťastie len s pár podliatinami s toho ako ma omlátila o zem a kompletne rozmláteným nosom.. za ktorý som si ale mohla sama." Mierne som sa presunula myšlienkami do momentu, kde som skoro zabila Sarah, no bola som rada, že som sa nakoniec ovládla, keďže by som toho teraz ľutovala. Keď mi pustil ruku, napravil si košeľu a odkašľal si, stiahla som si ju k telu a skúsila som ešte raz sluchátko. "Nomad, si tam?" Nemyslela som si, že by to fungovalo, ale musela som to skúsiť. "Som ale rada, že neuspela. Musel to byť škaredý boj." Poznamenala som ešte k jeho príhode. "To moja jazva sa tej vašej nemôže rovnať." Dodala som s menším úsmevom a pozrela si na pravú ruku kde som mala čiernu pásku. "To je v poriadku. Ja sa rada dozviem niečo o Vás, predsa len.. you're somebody. I am nobody compared to you." Usmiala som sa a potichu sa zasmiala nad jeho poznámkou o tom, že jediné cenné veci tu sme my. Keď sa usmieval, hneď vyzeral omnoho príjemnejšie než s tým kamenným výrazom. Všimla som si toho ako ukazoval palcom na východ, na čo som pozrela tým smerom a potom späť na neho, keďže opäť prehovoril. Dosť ma prekvapil tým čo povedal, keďže skôr by som čakala, že sa bude chcieť držať ďalej odo mňa po tom čo som ho tak narýchlo zobudila a ešte sa mu vyhrážala, že ho nepustím z dohľadu. Hneď ale ako dopovedal bez toho aby mi vôbec dal možnosť reagovať ma opäť vzal za ruku a začal so mnou utekať von k východu. V moment ale čo sme vstali som si rýchlo vypla to komunikačné zariadenie nech na nás neupozorňujem a nechala sa viesť Andym. Nevidela som kam ideme, ale vedela som, že on sa tu vyzná lepšie než ktokoľvek iný, tak som proste len utekala za ním, keďže som vlastne ani nemala moc na výber vzhľadom na to, že ma ťahal za ruku. Po tom ako sme vybehli s kryokomory, z rôznych smerov som počula len rôzne kroky a všelijaké zvuky, ktoré robili zrejme tí po zuby ozbrojený chlapíci. Moc som sa nimi nerozptyľovala, keďže som sa snažila len nezakopnúť o nič, vzhľadom na to, že pre mňa nebol problém držať krok s Andrewom. "Dúfam, že si v poriadku Nomad." Zamračila som sa nad myšlienkou a už som sa plne sústredila na beh, keďže som nechcela byť len zbytočnou záťažou, ktorú by musel za sebou ťahať.

Keď Andrew pocítil, že prestal Katherine ťahať ale že už uteká zarovno s ním, pustil jej ruku, spomalil a následne do nej silnejšie strčil. "Neotáčaj sa." Odsekol polohlasne na čo prudko zastavil, otočil sa a spravil niečo čo Katherine mohla zaznamenať len ako ostré prskanie elektriny po ktorom nastal obrovský výboj znejúci ako naozaj silná rana normálneho blesku. Prúd bol tak silný, že asi na sekundu osvetlil úplne celú miestnosť čím dal Katherine čas zorientovať sa po miestnosti aspoň trocha. Po tom čo však tá Show skončila sa len začal ozývať krik vojakov ktorý začali svojvoľne strieľať všade naokolo. Celé to trvalo asi len päť sekúnd no Katherine mohla už počuť ako ju Andrew pomaly dobieha. Akonáhle vybehli z laboratória, začal Andrew spomaľovať na čo sa nakoniec úplne zastavil a padol na kolená. "Schopnosti už niesu to čo bývali ... človek použije trocha viac sily než chce ... a už to jeho telo nezvláda ..." Prehlásil znavene na čo začal hlasne predýchavať celú túto akciu. "Čo sa im stalo, že stratili pamäť ? Netuším. Snažil som sa na to prísť niekoľko rokov no môj posledný test, ktorým som skončil jasne povedal, že tie dve jednoducho v hlave tie spomienky nemajú ... proste tam bolo prázdno ako keby tie spomienky niekto násilne z ich hláv vytrhol a zničil." Po tak dlhom preslove sa skrčil ešte viac k zemi na čo si chytil pravý bok spoločne s čím bolestne zasyčal. Katherine to mohla zahliadnuť ako väčší krvaví fľak vychádzajúci z jeho boku no guľka ktorá sním prešla bola dostatočne silná aby pri svojom putovaní dokázala vyjsť von z jeho tela. "Nemá ťa čo mrzieť. Môj tím nebol so mnou nijak spriaznený. Ja som ich viedol, oni ma počúvali ... vo voľnom čase sme sa vôbec nepoznali." Odsekol o niečo tichšie na čo sa kolenami začal odsúvať smerom k stene u ktorej sa konečne posadil aby sa mohol oprieť o stenu. "Obyčajný chumaj, hmm ? Ako mohol niekto obyčajný dať život niekomu tak ... neobyčajnému ako si ty ?" Táto otázka znela celkom vážne. Pokiaľ Katherine bola zvláštna alebo ako sa hovorí v tomto svete "zo schopnosťou", ako je možné, že má oboch rodičov normálnych. "Keď ma moje dcéry potrebujú najviac tak pri nich tiež nestojím. Verím v to, že si dokážu poradiť aj bezo mňa čím im dávam istú lekciu do života vzhľadom na to, že tiež tu nebudem môcť pre ne byť večne." Pravú ruku si pritlačil k priestrelu na čo naň mierne zatlačil. Oči silne zovrel, vyceril zuby na čo vypľul bokom menšiu dávku slín a zhlboka sa nadýchol. Tou druhou rukou siahol do vrecka z ktorého vytiahol cigaretu ktorá si to ihneď namierila do jeho úst. "V čom bol môj otec zlý ? Možno v tom, že sa neobetoval pre mňa ... obetoval sa pre umelú inteligenciu. Po tom čo zvyšok môjho tímu previezli späť do Soulu som sa dozvedel, že spoločnosti šlo vlastne celý čas len o dáta ktoré boli zapísané v hlavnej riadiacej miestnosti pre AI. Otec sa tam vydal aj napriek prosbám zvyšku jeho tímu ktorý ho žiadali ... nie oni doslovne škemrali aby nás mohli ísť zachrániť pred istou smrťou v útrobách mesta." Ruku opäť stiahol dole aby si tentoraz vytiahol zapaľovač z vrecka a následne si zapálil cigaretu. "Nemal som pre svojho otca väčšiu hodnotu než hlúpe dáta, ktoré sa dali snova simulovať, zapísať, prepočítať a vytvoriť." Zrejme Katherine teraz mohlo dôjsť, že Andrewov otec možno vyzeral ako dobrý muž no v skutočnosti mu záležalo len na sebe, svojej sláve a svojej úlohe. Niečo ako slovo syn poznal len vtedy, keď práve niečo potreboval, ako napríklad zbrane, roboty alebo iné veci, ktoré sám nedokázal postaviť. "Uh ... Sarah ... Greenwitch ?" Andrewova reakcia bola viac než prekvapujúca. Jeho prekvapený výraz by sa dal prirovnať k dieťaťu, ktoré práve objavilo správnu formáciu logických hračiek. "To je viac než ... zaujímavé. Nepovedal by som, že zrovna obvykle racionálne uvažujúca Sarah bude iniciátorkou boja s niekym, kto je schopný spraviť nemalé škody." Hneď ako to dohovoril si potiahol a vypočul si ako mu Katherine povedala, že je rada, že ten démon neuspel a že to musel byť škaredý boj. Andrew sa na to len kyslo pousmial. Spomienka na onen boj ho moc netešila, o to menej ho tešil fakt, že tá jazva sa s ním ponesie až do hrobu. "Nebol to škaredý boj. Najprv zabila sekretárku, jednoducho jej jazykom odtrhla hlavu a telo pohodila bokom ešte kým sa v nej jej posledné nervy snažili bojovať o holý život. Potom som mal byť na rade ja. Jej prvý útok ma minul, druhý skoro zabil." Všetko to čo hovoril ešte zdokumentoval jemným ťahom prstom od kľúčnej kosti až po rozkrok. "Nespraviť krok vzad, dnes by som tu nestál a boli by zo mňa dvaja." Na okamih prešiel pohľadom na Katherine aby zistil, či dáva pozor na to čo hovorí alebo nie. "Vieš kto ma prišiel zachrániť ? Nebol to môj otec, Sarah, robot, Nomad či Nanami ... prišla ma zachrániť Adella." Pri vyslovení toho slova len mierne skrčil pery v ľahostajnú grimasu na znak niečoho podobného ako keď sa ľudia tvária keď sa im stane niečo trápne alebo niečo, čo si neželajú aby ostatný vedeli. "Myslím, že som si vždy rozumel s ňou viac než s Arthurom." Dodal len tak mimo toho všetkého čo hovoril. "Nebol som bojovník, ani dnes ním niesom. Neprúdi vo mne krv nejakých lovcov alebo ako tomu otec hovoril. Som len vedec, ktorému zachránila život žena, ktorú teraz nenávidí celý Soul za údajné vypustenie Ruionosy, zničenie Starého Soulu a všetko ostatné zlé, čo len dokážeš vidieť." Nad týmto si už ale povzdychol. Cigaretu, ktorú mal v ústach chytil a pohodil ju z istou nechuťou bokom. "Ľudia sú hlúpy. Stačí im aj ten najmenší racionálny dôvod v iracionálnej veci a hneď sa dokážu ... otočiť proti sebe ..." V strede vety sa náhle zasekol, ako keby mu niečo došlo. Jeho oči ostalo tvorené najviac ako mohli na čo sa len slabo kmitali zo strany na stranu ako keby si Andrew niečo prehrával pred očami. "Katherine ... utekaj prosím nájsť Nomad. O mňa sa nestaraj, prežijem to ... hlavne nájdi moju dcéru, presvedč ju, že si spravila všetko čo si mohla aby si ma zastavila ale že to jednoducho niešlo a hlavne ..." Opäť sa zastavil v rozprávaní na čo sa mu oči prestali pohybovať zo strany na stranu. Ruku, ktorú mal položenú na rane posunul bokom aby mohol vstať na nohy. Divné bolo však to, že okrem diery v oblečení nemal na seba žiadnu viditeľnú ranu. "Never nikomu a nenechaj sa zlákať sľubmi iných ľudí." Po tom čo dokončil tieto slová sa pomalým krokom vydal smerom k východu ako keby sa nič nestalo. "Nezabudni, keď sa stretneme znova chcem poznať tvoju odpoveď ... pokiaľ ešte bude na čo odpovedať." Poslednú časť onej vety povedal síce nahlas, no bol už tak ďaleko, že Katherine tomu mohla len sotva rozumieť.

Už to pomaly vyzeralo, že sa za chvíľku dostaneme von, no v tom Andrew spomalil, strčil do mňa a povedal aby som sa neotáčala. Ako inak, moja zvedavosť mi nedala a otočila som sa, na čo sa mi naskytol pohľad na menšie výboje elektriny, takže mi bolo hneď jasné čo sa bude diať, keďže som s týmto bola až veľmi dobre oboznámená. Rýchlo som skočila bokom, pri čom som narazila do nejakej pevnejšej krabice, za ktorú som v moment zaliezla a len mierne vystrčila hlavu. V tom momente sa ožiarila úplne celá miestnosť spoločne v sprievode s fakt silnou ranou. Ten malý moment mi dal možnosť si prehliadnuť miestnosť a aj strážcov, ktorých Andrew zasiahol, no v moment čo svetlo zhaslo sa okamžite ozval krik a bezhlavá streľba. Rýchlo som sa postavila a pribehla som k dverám von z laboratória, kde som čakala na Andrewa, ktorý sa za mnou pomaly blížil. Keď ma dobehol, obaja sme odtiaľ vybehli, no on začal po chvíľke spomaľovať až nakoniec úplne zastavil a padol na kolená. "Ste v poriadku?" Spýtala som sa ho ustarane a pribehla som k nemu, no miesto toho aby mi odpovedal na to ako mu je, mi začal odpovedať na moju predošlú otázku ohľadom toho prečo stratili pamäť. V tom momente ako dohovoril sa ešte viac skolil k zemi s bolestným syčaním. Nevedela som čo sa mu stalo, tak som si lepšie prehliadla miesto kde mal ruku, na čo sa mi naskytol pohľad na krvavý fľak pod ňou. "Oh god.. oni ho predsa len trafili." Sykla som pre zmenu ja v mysli a mierne som si kusla do pery, na čo som si k nemu čupla. "Ale stále to bol predsa Váš team. Museli ste k nim aspoň niečo cítiť nie?" Odpovedala som mu, na čo sa začal pomaly posúvať smerom k stene. Postavila som sa, podchytila som mu rameno z opačnej strany než bola rana a trochu som ho posunula nech sa môže skôr oprieť, na čo som si vedľa neho kľakla a začala sa rozhliadať či by som niečo nenašla, no tu som mala asi fakt smolu. To čo ale povedal potom ma na malý moment zarazilo, čo bolo na mne jasne vidieť. "Ehm.." Musela som uznať, že ma naozaj zaskočil tak, že som nevedela ani čo povedať, no našťastie na to opäť prehovoril, takže som ho mohla len počúvať. "To síce hej, ale oni neboli novorodeniatka a ich mama nebola zadĺžená až po uši." Zamračila som sa popri tom a mierne odklonila hlavu bokom, na čo si len silno zatlačil na ranu a následne na to si vybral cigaretu, ktorú si dal do úst. "Pardon, to som nevedela.." Odpovedala som potichšie a pretočila pohľad opäť na neho, v čom si vybral zapaľovať a zapálil si cigaretu v ústach. "V tomto majú možno naši otcovia predsa len niečo spoločné. Obaja mysleli na seba." Dodala som tak isto potichšie ako pred tým a stisla som pravú ruku v päsť. Už len tá samotná myšlienka na to ma priháňala do zúrivosti a to som ani poriadne nevedela prečo. Ako prekvapene spomenul meno a priezvisko Sarah, súhlasne som kývla. "Áno, to je ona." Tento krát som to už dodala pokojne a dokonca s menším úsmevom na perách. Bol to síce bolestivý boj, ale našťastie to odniesli len "those bad guys, that no one cared about". To čo ale dodal ma opäť dosť zarazilo. "Nie nie nie. To sa zase mýlite. Je pravda, že pokiaľ by mi nepreplo asi by ma zabila ona miesto toho čo som ju skoro zabila ja, ale tak keď po Vás skočí vlkodlak, ktorého vidíte prvý krát v živote a ešte do toho dostanete darček od Nomad v podobe kusanca, vaše možnosti sa fakt zúžia." Celé som to povedala vlastne dosť ironicky, i keď vtedy to nebolo ani trochu ironické. "Okrem toho, Sarah o mne nevedela ani ťuk, takže sa nedivím, že si vyskočila a ešte tak štýlovo v kožuchu." Zasmiala som sa a pozrela som na jeho ranu, ktorá mu isto spôsobovala dosť veľkú bolesť. Keď mi ale povedal, že to nebol škaredý boj, ale vlastne veľmi jednostranný a rýchli boj, na čo ešte prstom naznačil odkiaľ sa mu tiahne jazva, odpútal tým moju pozornosť od jeho rany na seba. Chvíľku som vyzerala mierne neprítomne, no opak bol pravdou, keďže som dávala stále pozor ako na neho, tak aj na okolie, či sa náhodou niekto s tých vojakov nemieni prísť pozdraviť. "What?! Diktátorka? Ale prečo?" Spýtala som sa ho fakt prekvapene, keďže Diktátorka by bola asi posledný človek ktorého by som čakala i keď nie, že by som ich mala moc na výber. Na chvíľku som sa nad tým celým pozastavila, ale v tom Andrew opäť prehovoril. "Hovoríte to tak, ako by to ani nemala na svedomí.." Dodala som len tak by the way skôr pre seba. Ako ale poznamenal, že ľudia sú stupid a pri najmenšom náznaku sa otočia proti sebe, sklopila som pohľad ku zemi a potichu si povzdychla. "V tomto má pravdu." Zatla som tento krát obe päste pri spomienke na to ako sa môj prvý priateľ vlastne otočil proti mne po tom čo videl, že dokážem niečo výnimočné a ani mi len nedal šancu to akokoľvek vysvetliť a poštval proti mne celú našu parkour group. To, že si Andrew zrejme na niečo spomenul mi úplne kvôli mojim vlastným myšlienkam uniklo. Prebral ma z nich až jeho hlas, ktorému som opäť začala venovať pozornosť po tom čo som si opäť uvoľnila ruky. To čo ale povedal ma dosť zmiatlo, keďže z ničoho nič tu na mňa len tak vychŕlil takú prosbu. "Wait a.. sec.." Povedala som prerušovane a mlčky na neho už len pozerala, keďže vyzeral ako by práve videl ducha, na čo si dal len ruku z rany preč a postavil sa ako by sa nechumelilo. Postavila som sa teda rýchlo aj ja kývla som na súhlas, že rozumiem a sledovala ho, ako sa pomaly rozišiel preč. "What the f*ck just happened?! Nemal tam náhodou priestrel?" Maximálne zmätene som na neho len pozerala a snažila sa vôbec pochopiť čo sa to tu deje. "Roger that." Pousmiala som sa a radšej to pustila z hlavy, keďže teraz fakt nemalo zmysel sa niečím takým zapodievať. Mal pravdu, musela som nájsť čo najskôr Nomad, keďže nie len, že tam bola sama, ešte aj bola poranená. "Nomad, si tam? Prosím ozvi sa." Vyskúšala som ešte raz či sa náhodou spojenie nejako neobnovilo medzi tým čo som sa rozprávala s Andrewom. Rozhliadla som sa teda po stopách krvi, keďže niečo tu po sebe predsa len musela zanechať. Ako som skúšala svoje schopnosti, stále ten istý výsledok, ako keby som sa nachádzala v nejakom silovom poli, ktoré mi zabraňovalo používať schopnosti. "Buď v poriadku Nomad, prosím." Dúfala som a pustila sa teda do hľadania. Najhoršia vec bola tá, že som sa nachádzala v meste, kde som ešte nikdy v živote nebola, takže som sa ani len nemohla vrátiť na nejaké miesta, kde by pravdepodobne mohla byť. Rukou som si pre istotu skontrolovala či mám v brašni stále Andyho denník a zapla som ju ešte pevnejšie nech mi pri behu nevypadne, na čo som sa vybrala k východu a vyšla z jeho laborky. Stopy boli teraz pre mňa kľúčové pri hľadaní Nomad, takže som už nechcela strácať viac času než bolo nutné a vyrazila som.

+ 10xp (Splnenie eventu "Andrew")
+ Adrewova dôvera
- Nomadina dôvera