Odstránenie robotov - Zennon, Lucy

First topic message reminder :

Nomad predala informácie o tom, že sa niekde v starej časti Soulu nachádza niekoľko robotov ktorý sa snažia vzbúriť občanov k boju. Podľa hliadky, ktorá týchto robotov objavila sa jedná o staršie no i tak výkonné stroje ktoré dokážu byť obzvlášť nebezpečné pre tých, ktorý sa nemôžu nijakým spôsobom brániť.

Cieľ misie: Odstránenie všetkých robotov zo starej časti Soulu
Skryté udalosti: Áno
Skúsenosti za splnenie misie: 5xp - 15xp

"Nebolo to len tak ..." Muž bol síce zranený a mierne pochrámaný no stále mal dosť sily na odvrávanie. "Volám sa ... James ... poslal ma sem David ako tvoje krytie. Môžeš ma ale volať aj Bait keď chceš." Následne ale Zennon prehlásila, že má ostať ležať na zemi čo ho trocha nakoplo no nič nepovedal. Keď sa mu Zennon stratil z dohľadu jednoducho vstal, oprášil sa, pozrel sa na dieru vo svojom žalúdku a hlasne si povzdychol. "Dávaj na seba pozor, bude tam Project III, si na to sám ... jasné. Tie blbé roboty bez mozgu narobia viac škody než ten superinteligentný debil." Naštvane si odfrkol po čom zistil, že pri sebe nemá svoju snajperku čo mohlo znamenať len jedno. Nachádza sa o poschodie vyššie presne na mieste kde si to namieril Zennon. V rýchlosti sa rozbehol po schodoch, obehol Zennona popri čom mu narazil do ramena aby si spravil väčší priestor v behu a jednoducho skočil do miestnosti kde bolo rozbité okno spoločne z jeho snajperkou ležiacou na zemi. V lete natiahol pred seba pravú ruku a keď dopadol pevne ju schmatol a pritiahol si ju k sebe ignorujúc ten fakt, že skočil do miestnosti kde sa nachádzal ešte jeden robot čakajúci na jeho príchod. "Doriti ..." To boli jeho jediné slová keď si všimol, že onen robot mu zbraňou mieri presne na hlavu.
Project III si pozorne vypočul všetko čo Lucy povedala no nijak na to nereagoval. Na okamih sa dokonca zdalo, že uvažuje nad tým čo vlastne povedala no jeho následná akcia túto mienku úplne zničila. Zbraňou si to namieril presne na Lucy. "Posledné varovanie, dvojka. Choď preč ešte kým máš možnosť bezpečne odísť. Diktátor si želá túto časť pre seba a my, my jej ju dodáme presne ako si želá." Hneď ako to dopovedal začal bez varovania strieľať po Lucy väčšie množstvo nábojov ktoré mali fialový nádych. Strely neleteli moc rýchlo no už z diaľky šlo vidieť, že tie ktoré sú pri sebe moc blízko sa navzájom zelektrizovali.

Po ceste po schodoch som sa pripravil na to, že na tomto poschodí už môžem stretnúť robotov, preto som pištoľou namieril pred seba a čakal som, či sa tam nejaký robot objaví. Robil som celkom pomalé kroky, popri čom som počúval toho muža, čo ležal podo mnou. David? Krytie? Kto je zas do pekla David? Žeby? Ako som kráčal zrazu som začul rýchle kroky za mnou. Skôr ako som sa stihol vôbec otočiť som ucítil ranu na rameno, po čom som pred sebou už videl toho Jamesa ako vyletel na druhé poschodie. On si tú hlavu asi drbol riadne, že? Zakrútil som nad ním hlavou a rozbehol som sa hneď za ním. Po pár krokoch som už videl robota, ktorý mu mieril na hlavu zbraňou. Okamžite som zbraňou namieril na robotovu zbraň a niekoľkokrát som vystrelil s cieľom znefunkčniť jeho zbraň. Nevedel som však, či sa mi to podarí a nechcel som nič riskovať, takže som popri tom aj skočil pred Jamesa aby robot namiesto neho zasiahol mňa a vyhol sa tak smrteľnému zraneniu Jamesa výmenou za moje, snáď nesmrteľné zranenie. Ty si sa už úplne pomiatol hodiť sa sem pred robota so zbraňou bez rozmyslu? Ty chceš skapať alebo mi pomôcť?! Neodpustil som si a pekne som mu vynadal. V túto chvíľu mi to prišlo ako keby tu pri mne bol nejaký psychicky chorý jedinec. Doteraz som si však nevšimol, že v rukách drží nejakú zbraň.

"Diktátor?!" Zopakovala Lucy s jistým, neksrývaným podezřením v hlase. Než by se ale člověk mohl nějak rozhodnout, začal Projekt III střílet. "Na to, že máš být lepší než já, jsi moc rozumu nepobral co?" Uchechtla se nad tím a pokusila se vyhnout všem ležícím projektilům, které k ní mířily. Při tom jak se jednou otočila dokola raději znovu vytáhla svůj řetěz i když se nezdálo, že by ho chtěla jen tak použít. Velice brzy si našla krytí za jednou betonovou nástavbou na střeše. "Kdo je ten diktátor?!" Křikla na ten kus plechu tam dole. Její hlas ale nezněl tak, že by měla strach nebo nějaké obavy, jen jako kdyby chtěla nějaké informace. Je docela možné, že někdo tyhle modely prostě ukradl a pomocí trojky je najednou přeprogramoval. Dostat se do hlavy toho plechu sice není snadné ale taky ne nemožné. Uvažovala Lucy trochu zrychleně a na chvílí jenom přivřela oči. Nebo to je práce někoho, kdo k nim už měl přístup? Lucy přemýšlela o tom všem trochu zrychleně ale to neznamenalo, že by přestala dávat pozor co se děje v jejím okolí. Brala hlavně na vědomí to, že je mnohem menší než trojka a tak se mohla mnohem lépe schovat. Věděla jaké byly původní systémy toho prototypu ale tím si nemohla být už tak jistá. Protože ten kdo se rozhodl poslat to na tomhle místo si klidně se systémy mohl pohrát stejně tak jako se zbraněmi i když to nebylo nijak snadné. Nakonec ale docela schopný technik by to dovedl."Nah, bavím se tu s kusem železa. Asi už blázním." Pronesla pro sebe tiše a zakroutila si nad tím hlavou. Na chvíli se trochu zarazila a pohledem padla na budovu kde viděla Zennona naposledy. Upřímně doufala, že se bude snažit nechat se zabít co nejméně. V tuto chvíli neměla čas na to aby mu stála za zády. Ale pokud si nepohne, ten barák mu nejspíš spadne na hlavu.

Keď sa Zennon postavil pred Jamesa a začal bezhlavo strieľať na robotovu zbraň sa musel James prekvapiť. Ihneď však vytiahol snajperku spod seba, prestrčil ju pod Zennonove nohy, behom pár sekúnd namieril a ihneď vystrelil. Guľka prešla priamo cez robotovu hlavu, teda presnejšie cez miesto kde sa nachádzal robotov dýchací prístroj. Robot samotný už predtým upustil zbraň vďaka Zennonovmu strieľaniu no keď mu guľka prešla cez hlavu spravil niekoľko krokov vzad, natočil hlavu aby sa pozrel na krvaví fľak ktorý vznikol práve z neho. "To by sme mali. Potrvá ešte nejakých pár sekúnd než mu dôjde, že je mŕtvy no nakoniec jednoducho padne." S týmito slovami vstal James zo zeme, oprášil sa a silne buchol párkrát Zennonovy po ramenách. "Nabudúce mi ale nestoj v práci, jasné ? Nenávidím civilistov ktorý sa mi postavia do práce." Každým krokom, ktorý James spravil cestou ku schodom na vyššie poschodie za sebou zanechával krvavú stopu ktorá vychádzala z jeho žalúdka. Sám James však nevyzeral na to, že by cítil nejakú bolesť alebo že by si z toho robil niečo viac než nejakého povrchového zranenia.
Project III na okamih prestal strieľať aby si mohol pozorne vypočuť čo má Lucy na srdci no na jej otázku o tom, kto je diktátor neodpovedal. Ľavou rukou opäť prepol zbraň pričom sa tá pre zmenu celá sfarbila na čierno. Lucy mohlo dôjsť, že látka ktorá sa nachádza v zbrani nieje žiaden jed alebo niečo čo by jej ublížilo no jedná sa skôr o istú formu čierneho lepidla ktoré sa pri prvom kontakte prilepí o akýkoľvek povrch bez možnosti odlepiť sa bez fatálnych zranení. Project III ihneď po tom čo zmenil zásobník začal strieľať smerom po Lucy tak, aby pri prvom pohybe ktorý by musela spraviť z krytia ostala bez možnosti na útek. "Diktátor je diktátor. Je pánom robotov, pravý pánom Soulu a novým vládcom sveta."

Chvíľu som čakal, ako robot zareaguje, no moje reflexy boli očividne rýchlejšie ako signály v jeho obvodoch. Po pár ranách sa mi podarilo docieliť to, aby robot pustil zbraň, čím som mu vlastne zamedzil v zabití Jamesa. To, čo prišlo potom ma ale dosť prekvapilo. Spod mojich nôh som začul výstrel. Následne som uvidel, že robotovi cez hlavu prešla guľka, ktorá za ním vytvorila krvavý fľak z tej odpornej smradľavej krvi. Hneď, ako som to uvidel som pozrel pod seba a uvidel som hlaveň Jamesovej snajperky. What? Nechápavo som sa pozrel na Jamesa, ktorý teraz v ruke držal snajperku. V prvú chvíľu mi to nedopínalo, no potom som pochopil, že to bola práve snajperka, ktorú chcel James zachrániť pri svojom vrhu pod robota. Čo viac, keď som uvidel jeho zbraň dopla mi aj druhá vec. Opäť som sa otočil na robota, aby som sa uistil, že som videl správne. Potom som sa otočil naspäť na Jamesa, na čo sa mi na tvári objavil nechápavý výraz. To čo..? Spýtal som sa, no nepokračoval som, keďže James už stál a búchal ma po ramenách. Civilista? Spýtal som sa hneď, ako dopovedal a ukázal som mečom na moju snajperku na chrbte. Neviem, či to myslel vážne alebo to povedal ako urážku ale týpek, ktorý má v ruke zbraň, meč a na chrbáte so sebou vláči snajperku podľa mňa moc ako civilista vypadať nemohol. Tak ja ti stojím v práci? Ty skočíš pod ozbrojeného robota ako keby si... ách. Podráždene som si potichu zanadával a pozrel som sa na Jamesa, ktorý si to už mašíroval preč, popri čom krvácal z rany v bruchu. Vypadal celkom v pohode na to, že mal v bruchu dieru, no momentálne som to nemal čas riešiť. Dobehol som k nemu a chytil som ho za rameno. Počuj, James, nemáme čas. Povedal som mu, po čom som začal kráčať hore schodmi celkom rýchlim tempom. Máme asi 4 minúty, kým nám táto budova padne na hlavu. Dole je nejaká kyselina, ktorá už stihla rozožrať podlahu prvého poschodia. Si zranený, ja tých dvoch zvládnem. Musíš mi povedať, ako si sa sem do boha dostal a zistiť kadiaľ sa dostaneme rýchlo von! Musíme dostať všetkých z tohto baráku preč, jasné!? Celú dobu som naňho kričal, pri čom som už ja bežal hore schodmi nájsť zostávajúcich robotov a civilistov.

Lucy zůstávala ve své skrýši a zvažovala svoje možnosti. "No tak fajn, jak chceš. Nebudu ti křížit cestu." Zvolala na Projekt III. Nakonec nikdo neřekl, že si to časem nemůžu rozmyslet ne? Nad tou myšlenkou se vnitřně uchechtla. Neměla jen tak v plánu opouštět svoje místo. Ten Diktátor mě ale zajímá. Kdo by chtěl mít pod palcem všechny roboty? Ptala se sama sebe ale nebyla si jistá, jestli chce znát odpověď. Snad byla i ráda, že nebyla jako ostatní protože teď by sloužila kdo ví komu a dostávala kdo ví jaké rozkazy. "Víš, je docela škoda, že mi nedokážeš říct jeho jméno. Kdo ví, kdybych se mu rozhodla někdy pomoci..." Nadhodila v naději, že se přeci jen něco doví i když moc velké šance tomu nedávala. Měla pocit, že ani Projekt III. netuší, kdo to vlastně je. Nejspíš toho člověka měli znát jenom jako Diktátora, nic víc. "Nebo ještě líp, mohl by jsi mi říct, kde ho najdu." Dodala po chvíli jen tak dodatečně a koukla se do pravé strany, jako kdyby se jenom ujišťovala, že budova z které skočila na tuto střechu ještě stojí. Co tomu klukovi tak dlouho trvá? Neříkejte mi, že se chce nechat zasypat sutinami. Je vážně tak blbej nebo co? Napadlo jí ale měla pocit, že ten člověk má ještě dost velký pud sebezáchovy na něco takového.

James si najprv vypočul všetko čo mal Zennon na srdci no skôr než stihol odpovedať na akúkoľvek otázku mu stihol Zennon utiecť smerom na schody. "Každý kto sa mi postaví pred prácu mi stojí v práci ... logicky." Odfrkol naštvane keď konečne pridal trocha do kroku až do takého tempa v ktorom skákal po dvoch schodoch aby zvládol dobehnúť Zennona. "Som síce zranený ale je to len povrchové zranenie, ver mi. Ohľadom toho ako som sa sem dostal ... to je trocha zložitejšie ale skočil som z okna vedľajšej budovy a tak nejak som nevychytal správne poschodie. Chcel som sa dostať na štvrté." Snajperku držal stále pevne v ruke pripravený kedykoľvek strieľať. "Štyri minúty ? To si trocha fandíš nie ? Touto dobou je celé prvé poschodie rozožraté do základov. Stačil by jeden jediný náboj ktorý by dopadol na podlahu a letíme všetci k zemi." James sa v tom zrejme vyznal, teda aspoň trochu. Na druhú stranu on si s tým osobne moc hlavu nelámal ale skôr uvažoval o tých civilistoch a robotoch. "Musíme sumdať Insect-bota ako prvého. Ten hmyz by dokázal túto budovu jednoducho zhodiť popri čom by po nás hádzal civilistov. Na druhú stranu Lizard Soldier ... Project II je stroj ktorý je schopný vyčistiť niekoľko poschodí kým sa budeme mlátiť z Insect-botom." James si hlase povzdychol po čom trocha spomalil v behu. "Rozdeliť sa nemôžeme ani keby sme čo chceli. Sám Insect-bota nezvládnem a Project II dokáže taktiež uškodiť keď je proti nemu len jeden človek." Takýmto spôsobom nechal James rozhodnutie na Zennonovy ohľadom ich ďalšieho putovania.
Keď Lucy prehlásia, že už nebude Projectu III krížiť cestu prestal v strelbe a zbraň na okamih sklonil. "V tom prípade môžeš odísť." Hneď ako to dopovedal ihneď prepol zbraň späť na oranžovú farbu po čom si to namieril priamo na vrch budovy kde sa nachádzal Zennon. "Diktátor je diktátor, vždy ním bol. Tak nám to bolo povedané." Po týchto slovách vystrelil robot na najvyššie poschodie budovy toxický náboj ktorý začal rozožierať budovu zvrchu. "V Novom Soule, sedí na svojom železnom tróne ako vždy." Dodal nakoniec k jej prosbe.

Ako som bežal po schodoch počúval som všetko, čo hovorí James, no na prvý pohľad to vypadalo tak, že ho nevnímam a len neprítomne hľadím pred seba. Snažil som sa spomenúť si ako vypadala táto budova a jej okolie z vonka, no moc sa mi to nedarilo, keďže viac ako na budovy som sa zameriaval na cesty a robotov. Zlom nastal až vtedy, keď zmienil pád budovy a to, že 4 minúty sú pravdepodobne na túto budovu veľa. Výšková budova len tak ľahko nepadne. Železobetónové nosné body to ešte chvíľu udržia, plynu chvíľu trvalo než sa rozliezol, preto 4 minúty. V tú chvíľu som začul výstrel z vonku, presne ten istý ako predtým na prízemí. Bol som si istý, že vystrelil robot a práve ten istý náboj ako predtým. 2 a pól minúty. Povedal som a zamračil som sa. Vypočul som si aj ďalšie slová Jamesa, popri čom som sa znova vypadal ako keby som bol duchom inde. Nemáme čas s nimi bojovať. To by tu na nás skôr padlo. Povedal som a meč som rýchlo zastrčil do pochvy, vytiahol som jeden zo zásobníkov na mojom opasku a prebil som ho do zbrane, ktorú som držal v ruke. Nemusíme ich poraziť. Oznámil som mu a zbraň som si hodil do pravej ruky. Stačí, ak ho zabavíš dostatočne dlho na to, aby som ako "civilista" robil to čo mám. Zničím project II a evakulujem všetkých ľudí z tohto poondiateho domu. Povedal som a prudko som zastavil, na čo som ľavú ruku vystrčil pred Jamesa, aby som ho zastavil tiež. Tentoraz traf správne okno, jasné? 3..2..1 ideme! Odpočítal som čas, na čo som ho potiahol za tričko aby sa rozbehol spolu so mnou, na čo som sa ja okamžite rozbehol na schody na vyššie poschodie nájsť project II, zničiť ho a ejakulovať celú budovu.

Po chvíli co se ještě skrývala na svém místě přeci jen vykoukla. Její pohled se ihned nasměroval na místo, kam vystřelil Projekt III. Upřímně doufám, že už z té budovy vypadl, jestli ne, moc času mu nezbývá. Proletělo jí v hlavě, zatímco se tvářila stále tak dost neutrálně. Nakonec si konečky prstů oddělala pramen vlasů z tváře a podívala se znovu na ulici. To hrobové tichi, které na chvíli nastalo nevěstilo nic dobrého i když to mohlo být hned během vteřiny přerušeno."Nový Soul hmm? A na trůně. Koho mi to asi připomíná?!" Pronesla s tichým výdechem a podle toho, jakým tónem to pronesla, moc se jí to nelíbilo. "A to jste dostali za úkol prostě ty lidi povraždit? Bez nějakého důvodu?" Optala se skepticky, jenom jako kdyby si dávala všechno možné dohromady. Nakonec ale nebylo nad čím dlouze přemýšlet. Musela hlavně vymyslet způsob, jak dostat  Zennona pryč, nebo ho najít a při tom proti sobě nepoštvat Projekt III. Skutečně se jí nechtělo bojovat proti něčemu takovému. Nehledě na fakt, že takový boj by nejspíš nějakou chvíli zabral.

"Je síce pekné, že si myslíš, že budova bude rozožratá tak skoro, práve však podceňuješ najúčinnejšiu plynovú kyselinu ktorá bola kedy vytvorená v Novom Soule." Náhle však začul výstrel ktorý mieril na vrchné poschodie budovy. Keď sa Zennon opravil s časom len súhlasne kývol po čom uchopil svoju zbraň ešte pevnejšie. Pozorne si vypočul čo má Zennon na srdci na čo musel opäť len súhlasne kývnuť. Naozaj nemuseli robotov poraziť no bez nich by mali čistý priechod bez problémov. Menej sa mu už páčil nápad ktorý hovoril, že práve James má bojovať proti Insect-botovy. V tejto chvíli však nebol čas na žiadne námietky takže musel jednoducho súhlasiť. Na Zennonove vystrčenie ruky nijak nereagoval až do doby kým na ňu nenarazil. "Hej, pozor." Jamesov varovný tón bol dosť jasný na to aby samotnému Zennonovy naznačil, že to už nikdy nemá opakovať. Hneď na to sa ale Zennon rozbehol vpred pri čom ho potiahol za tričko aby sa taktiež rozbehol. Na tento akt však už naštvane zavrčal, trhol sebou aby sa dostal z jeho zovretia a rozbehol sa smerom kde si myslel, že sa Insect-bot nachádzal. "Dávaj si pozor, Project II dokáže byť nebezpečnejší než sa zdá!"
"Rozkazy sú jasné. Kto nieje z Novým Soulom je proti nemu. Nepriateľ musí byť zneškodnený skôr než prerastie do priamej hrozby pre nové impérium." Robot veľmi jednoducho Lucy oznámil, že títo ľudia sú jednoducho potencionálna hrozba aj napriek tomu, že mnoho z nich nedokáže v rukách poriadne držať ani zbraň. "Project II musí pokračovať, na to sú potrebné ľudské telá ktoré majú v sebe ruionosu. Na svete už aj tak nieje dostatok ľudí na obnovenie tejto nižšej rasy a preto by mali byť jednoducho vyhľadený."

Na Jamesove slová som nereagoval. Všimol som si ešte, že sa niekam rozbehol a počul som, ako mi hovorí, že si mám dávať pozor, na čo som sa už len musel potichu zasmiať. Bolo mi viac než jasné, že títo roboti sú dostatočne silný na to, aby porazilo viacero vojakov nie len jedného. Horšie bolo však, že na jeho nájdenie a porazenie som mal veľmi málo času, ktorý som chcel využiť čo najefektívnejšie. Pištoľ, ktorú som držal v ruke. Toto bude hop alebo trop. Ak ho nedokážem zničiť prvou ranou druhú šancu asi tak ľahko nedostanem. Rozmýšľal som popri tom ako som bežal po schodoch. Každým krokom som cítil tep môjho srdca, ako mi krv pretekala žilami cítil som, ako moje unavené telo zapĺňa adrenalín, tak ako tom už bolo mnohokrát pri bojoch. Tentokrát som však cítil zvláštny. Niečo s mojím telom nebolo v poriadku. Všetko som to však pripisoval k nedostatku spánku a bolesti, ktorá sužovala moje telo od chvíle, kedy som si ľahol do toho pekelného stroja. Taktiež som nezabudol na to, že mi Nomad vypla srdce, čo mohlo mať dopad aj na mnoho iných vecí. Teraz však nebol čas rozmýšľať nad tým, čo je s mojím telom v neporiadku. Mal som naozaj len pár sekúnd na to, aby som všetkých dostal z tejto spráchnivej budovy preč. Vybehol som po schodoch, kde som začul ľudský krik. Okamžite som sa pozrel smerom, kde som ho začul a rozbehol som sa tam so zbraňou namierenou pred seba. Tu si, ty plechovo-mäsová potvora!

To jsou přeci jen poněkud radikální myšlenky na rozkazy. Ten kdo tahá za nitky, musí být dost velký svok a nebo musí mít génius. Pravda, lidí už moc nezbývá ale udělat z nich Projekt II. ? Kdo je tu větší blázen? Napadlo Lucy, zatímco koutkem oka sledovala Projekt III.  a poočku sledovala, kde se oběví Zennon. Nedávala mu už mnoho času. Většina z nich zemře dřív, než stačí udělat jediný krok. Pro koho jsou asi tihle lidé hrozbou? Heh, bývali jsme kdysy hrozbou jenom sami pro sebe a teď? Nah, pro jeden den a příliš mnoho komplikací. Ale nechce se mi zrovna postavit se proti tomuhle. Rozhodně ne okamžitě. Vrhnout se proti němu by byla zatím blbost. Musím získat mnohem více informací. Soudila v duchu ale příliš se jí nelíbilo, co její mladší sourozenec prováděl. Avšak, dokud proti němu nic nepodnikne, zjevně jí nechá napokoji. Toho by měla patřičně využít. Předpokládám, že tohle jste nikdy nezamýšlel. Teď se schováváte ale vidíte vůbec, co se tady děje?! Lucy s touto myšlenkou lehce semkla ruku v pěst avčak tak, že si toho Projekt III mohl sotva povšimnout. Na první pohled se ale tvářila stále stejně, jako kdyby vlastně o nic nešlo a celé dění jí nechávalo klidnou, jako kdyby se jí to ani nedotýkalo.

Trvalo to možno pár sekúnd no nakoniec sa James úplne stratil zo Zennonovho dohľadu. Samotný Zennon si vybral druhú cestu v ktorej dúfal, že nájde Project II. Opak bol však pravdou. Vo chvíli keď dobehol do miestnosti a namieril zbraň pred seba nastalo prvé nebezpečenstvo. Naproti Zennonovy letela utrhnutá hlava nejakého nebožtíka. Možno čakal, že našiel Project II no nakoniec narazil na Insect-bota, ktorý sa správe napojil na ďalšieho človeka ktorého však zatiaľ ešte plne neovládol. Zrejme si takýmto spôsobom chcel zaistiť istú ochranu pred Zennonom. "Prosím ... zabi ma .... AAARGH!" Muž evidentne prežíval obrovskú bolesť no zatiaľ bol plne pri vedomí snažiac sa bojovať aspoň tou silou čo mu ešte ostala proti Insec-botovy. Spoločne s tým však prišiel ďalší problém v podobe mnohých výstrelov ktoré sa začali ozývať z druhej strany bytov. To mohlo značiť len jedno, Jamesovy sa tak nejak úplne nepodarilo bojovať proti Projectu II. To práve nechalo Zennonovy vybrať si z dvoch možností. Buďto sa pokúsi vyriadiť toho Insect-bota aj cez toho muža čím zachráni mnoho civilistov, alebo sa otočí na pomoc Jamesovy čím však zníži šancu prežitia civilistov o viac než polovicu.

Project III sa otočil späť na Lucy hneď po tom čo dostrielal na onen dom. "Povedz, sestra. Ten človek ktorý je vo vnútri, stojí ti za záchranu ?" Jeho tón znel z veľkým záujmom i keď monotónne. "Diktátor ťa sleduje, nevie posúdiť či si s nami alebo proti nám." Celý čas čo rozprával na ňu však ani len pozrel ale pozoroval dom ktorý sa už pomaly začal rúcať od vrchných poschodí.

V momente, keď som nabehol do izby sa v mojom zornom poli objavila hlava nejakého muža. Moje reflexy na seba nenechali dlho čakať, čo spôsobilo to, že moja ľavá ruka vyletela smerom sprava doľava, pričom zasiahla hlavu, ktorá padla k zemi za mňou. Pri tom, ako som ju však trafil moja tvár dostala červenú sprchu z krku hlavy, čo bolo spôsobené tým, že hlava bola oddelená od tela len pred malou chvíľou. Krv samotná mi nevadila, čo bolo horšie však bolo to, že krv sa mi dostala aj do očí, na čo som okamžite zavrel svoje ľavé oko, pričom som si práve uvedomil výhodu prostetického oka, ktoré ležalo v mojej pravej očnej jamke. Takže aspoň niečo keď už nič. Pomyslel som si a ľavou rukou som si začal pretierať ľavé oko, pričom som sa rozhliadol po miestnosti. Netrvalo dlho a uvidel som muža, do ktorého sa práve napájal insect-bot. Zamračil som sa a zaťal som zuby. Ľavú ruku som priložil na moju pravú, v ktorej som držal zbraň namierenú na toho muža, pričom som už otvoril aj svoje ľavé oko. Boha.. Potichu som okomentoval túto veľmi nepríjemnú a takmer bezvýchodiskovú situáciu. Ak raz nájdem toho, kto tieto odporné potvory vymyslel nielen, že mu oddelím hlavu od tela tak, ako to robia títo zmrdi ale ešte mu po malých kúskoch budem rezať všetky končatiny a prsty! Z môjho rozmýšľania nad zbytočnosťami ma ale zobudili výstreli, ktoré sa ozývali za mnou. Krista! Zanadával som v mysli a pozrel som sa na muža predo mnou, ktorý pravdepodobne prežíval naozaj peklo, keďže v tejto chvíli sa doňho insect-bot napájal. Nemôžem ísť pomôcť Jamesovi kým nedám dole tento kovošrot. Ak by som mu potom šiel na pomoc, budova by nás zabila. Popri tom, ako som rozmýšľal nad najlepším východiskom z tejto beznádejnej situácie som stále mieril zbraňou na muža, ktorý na sebe mal insect-bota. Z ničoho nič nastal výstrel. Prepáč. Povedal som potichu po tom, čo som vystrelil guľku mierenú mužovi do srdca. Ak by sa jednalo o normálnu situáciu pravdepodobne by som sa snažil buď dostať za muža a zasiahnuť iba insect-bota alebo jednoducho guľkami minúť mužove vitálne miesta. Teraz však bola situácia iná. V hlavni mojej zbrane bol nabitý náboj s deravou špičkou, ktorý sa nespráva ako obyčajný náboj. Ak by som sa snažil vyhnúť mužovým vitálnym miestam zabil by som ho tak či tak, s tým rozdielom, že by som mu spôsobil ešte väčšiu bolesť ako insect-bot doteraz. Moja prvá rana bola mierená na srdce nie pre to, aby som tak zasiahol insect-bota ale preto, aby muž okamžite zomrel a tak nemusel pociťovať bolesť z mojich ďalších výstrelov. Tento milosrdný zásah však hral aj proti mne. V momente, keď muž umrie nad ním insect-bot získa plnú kontrolu. Preto som hneď po tom, ako som vystrelil prvú ranu začal strieľať ďalšie a ďalšie guľky mierené na mužovo telo, tento krát iba s jediným cieľom, vyradiť insect-bota. Keďže som už predtým insect-bota videl uvedomoval som si, že zo spodku je jeho telo omnoho menej chránené ako jeho vrchná časť. Túto časť mal momentálne na mužovom chrbte. Moja prvá rana smerovala na mužov krk, po čom nasledovala ďalšia rana, ktorá už mierila tesne pod mužovu hrudnú kosť, ďalšia zasa do brucha. Po týchto výstreloch som namieril na mužove končatiny s úmyslom zničiť robotove končatiny aby prišiel o možnosť ujsť a brániť sa a taktiež aj preto, aby nemal možnosť zaútočiť s mužovým telom. Prvé dva výstreli som namieril vedľa mužových ramien do oboch rúk, potom zasa dve rany do mužových stehien.

Lucy si jenom tiše odfrkla, když padla ona otázka s jejím takzvaným zařazením. Na kterou stranu vlastně patřila? Na stranu těch lidí ačkoliv sama člověkem tak úplně nebyla, nebo na stranu strojů, i když jím sama byla jenom z části? Měla přeci jen vlastní úkoly a na rozdíl od Projektu III ona si mohla dovolit neuposlechnout nějaký příkaz a tudíž jednala na svoje vlastní uvážení a zodpovědnost.
"Ten člověk-" Pronesla první slova a musela se trochu pro sebe pousmát. "-Zennon, je velice zajímavý druh člověka i když nejspíš trochu unáhlený-" Pokrčila nad tím rameny, zatímco svůj pohled na chvíli otočila k budově, která podléhala zkáze jejího mladšího sourozence.
"Potřebuji ho, prozatím." Usoudila nakonec a koukla se znovu zpátky, jako kdyby o nic nešlo. "Nejsem na ničí straně, jestli tě zajímá tohle, alespoň prozatím." Usoudila nakonec a zakroutila nad tím hlavou. Nakonec, pokud jí ten diktátor skutečně sledoval, neviděla důvod proč mu něco oznamovat i když přes prostředníka.

Zennonova rana z milosti bola zrejme na mieste. Tak či tak Insect-bot získal nad mužom úplnú kontrolu po nad telom čo mu prišlo vhod. Nesnažil sa vyhnúť ani jednej z jeho rán ale práve naopak ich doslovne prijímal ako keby mu to vyhovovalo. Rany mu očividne ubližovali dostatočne na to aby sa poškodil no stále čakal až do chvíle kým Zennon nezačal strieľať po rukách onoho nebožtíka. Akonáhle mal čo i len najmenšiu možnosť, utrhol mužovi obe už tak poničené ruky ktorými ihneď švihol tak, aby krv vystriekla smerom na Zennona, hlavu utrhol svojimi menšími rukami po čom ju hodil priamo na Zennona tak ako tú prvú. Zvyšok tela jednoducho padol na zem keďže sa bot ešte plne nespojil s mužom až na nohy ktorých sa stále pevne držal. Takto sa insect-bot plne odhalil Zennonovy no zároveň si odľahčil prácu keďže obe ruky po švihu pustil aby sa mohol zaprieť o zem a pokúsiť sa utiecť. V tom mu však zabránil fakt, že náboje ktoré po ňom boli vystrelené boli zrejme lepšie než sa na prvý pohľad zdalo. Z prvým rýchlim skokom smerom k oknu sa botovy podlomili predné nohy po čom narazil hlavou do zeme kde na okamih stratil orientáciu. Predné nohy boli nadobro vyradené. Až teraz si začal insect-bot uvedomovať aký zlý ťah vlastne spravil tým, že nechal do seba nechal len tak strieľať. Zennon však nemohol dlho otáľať keďže do miestnosti náhle vrazil Project II ktorý bol od hlavy až po "päty" celý od krvi ktorá zrejme patrila Jamesovy. Jediné čo očividne po chudákovi Jamesovy zostalo bola ruka zovretá v päsť ktorá bola len pred pár sekundami utrhnutá od tela. Project II len letmo skontroloval Insect-bota, ktorý sa stále snažil odplaziť k oknu z ktorého by zrejme utiekol. Hneď ako sa uistil, že bot je ako-tak v poriadku, namieril svoju zbraň priamo na Zennona a čakal. Bolo to divné keďže doteraz Project II vždy strieľal no teraz to bolo iné ako keby čakal na nejaké rozkazy.

Project III si pozorne vypočul čo mu Lucy povedala no nijak na to nereagoval. Chvíľu to vyzeralo ako keby bol zamyslený no Lucy mohla vedieť, že komunikuje z niekym na druhej strane, niekým kto mu rozdával úlohy. Robot sa náhle pohol smerom od Nového Soulu. "Diktátora zaujíma tvoj vzťah k tomuto človeku. Tvoja nestrannosť je vítaná a tvoje rozhodnutie rešpektované. Slobodná vôľa je niečo nie moc obvyklé u našej rasy." Keď bol Project III už skoro preč otočil sa späť na Lucy ako keby ju ešte na moment skontroloval. Nakoniec však kývol hlavou po čom sa úplne vytratil z bojového poľa ako keby sa nič nedialo.

Ty odporná špina! Vyšlo z mojich úst keď po mne insect-bot hodil ruky, ktoré moju tvár zasa sfarbili na svetlo červenú. Tentokrát, po tom, čo už po mne hlavu hodil som to mohol čakať, práve preto som len pred seba dal ruku, ktorou som odrazil ruky. Tentokrát som však zatvoril moje ľavé oko, aby sa mi doňho nedostala krv, po čom som uvidel, že po mne už letí mužova odtrhnutá hlava, do ktorej som len udrel rukoväťou zbrane, čím som ju uzemnil a zbraň som opäť namieril na ten kovošrot, ktorý sa práve pokúsil skočiť, po čom ale na moje šťastie padol na zem. Musel som sa pousmiať, pretože táto situácia ma naozaj hriala pri srdci. Robot, ktorý by mal bez akýchkoľvek emócii zabíjať vojakov a civilistov sa práve teraz správal ako jeden z nich. Plazil sa z miestnosti k oknu, cez ktoré chcel pravdepodobne vyskočiť von. Vypadalo to naozaj úboho a vyvolávalo to vo mne obrovskú chuť tohto odporného robota zničiť na totálku. Aj napriek tomu, že som už dávno mohol strieľať neurobil som tak, no namiesto toho som vytiahol rapier. Skôr, ako som s tým mohol niečo spraviť do miestnosti nabehol Project II. Okamžite som sa otočil a namieril som špičku rapieru na hlaveň zbrane Projectu II a pištoľ na jeho hrudník. Všimol som si, že robot je celý od krvi a následne aj ruku, ktorá vypadala ako Jamesova. Dúfam, že si zo mňa robíš prdel, James.. Náhle som si však uvedomil, že Project II nestrieľa. Nehodlal som strácať už tak drahocenný čas a okamžite som reagoval. Veľmi rýchlo som mykol ramenom, po čom mi z ramena padla snajperka a ja som skočil oproti Projectu II. Ešte pred tým, ako som po ňom skočil som použil magnetizmus, opäť na jeho nohy, s účelom podlomiť mu ich, aby po mne nemohol vystreliť. Zároveň som použil magnetizmus aj na jeho zbraň tak, aby mierila vyššie a aby som mu už úplne znemožnil ma zasiahnuť. Pokúsil som sa ho zložiť k zemi, po čom som vystrelil do jeho ľavého zápästia a do pravého som udrel rukoväťou zbrane aby ju pustil. Nezabudol som však ani na insect-bota. Rapier, ktorý som pustil som nepustil len tak. Hneď po tom, ako som vyštartoval po Projcte II sa rapier zdvihol zo zeme a zaútočil na insect-bota s tým, že ho doslova prišpendlí k zemi, aby nemohol ujsť. Ak by sa to nepodarilo tak pre prípad na zemi ešte ležala moja snajperka, ktorú by som v prípade núdze použil.

Neříkala nic. Jen s klidným výrazem ve tváři sledovala, jak Projekt III. mizel až zmizel naprosto. Nakonec se jenom hluboce nadechla a na malý moment se zahleděla na oblohu, jako kdyby o něčem přemýšlela. Rozhodně měla o čem přemýšlet. Po nějaké chvíli přeci jen přešla na okraj střechy a pohlédla na budovu v které měl být Zennon. Nějak mu to moc dlouho trvá. Zauvažovala a stále jako kdyby hypnotizovala budovu v jistém zamyšlení. Nebyla si moc jistá, jestli má jít dovnitř a tam jej hledat. Měla za to, že by se ten člověk měl o sebe postarat sám. Nemůže ho neustále jenom hlídat, jako nějaký pes. Bylo jí ale také jasné, že dřív nebo později ta budova skutečně spadne. Otázkou bylo jestli to bude s ním uvnitř či nikoliv. 
No tak člověče, koukej s sebou pohnout. Na tuhle misi nemáme celý den. Jsou tu důležitější věci na práci, než se prát s tímhle odpadem. Pronesla si v mysli trochu nespokojeně ale zdálo se, že prozatím nemá v plánu se přesunout na jiné místo.

Project II sa na okamih zapotácal keď Zennon použil magnetizmus no nie až tak moc aby padol na zem. V moment ako mu vystrelil po ruke z rukou v ruke, upustil ruku na zem pričom sa mu jeho vlastná ruka tak nejak utrhla a padla na zem vedľa tej druhej ruky. Magnetizmus zaúčinkoval aj na zbraň ktorá sa odklonila do stropu. Robot však vôbec nestrieľal no nechal sa jednoducho trafiť aj päsťou na čo upustil zbraň a konečne stratil rovnováhu do takej miery aby vedel padnúť na zem. Po tomto dopade sa Project II už vôbec nesnažil postaviť no len sledoval Zennona a čakal na jeho ďalšie počínanie. Insect-bot sa medzi tým snažil utiecť najlepšie ako mu to len šlo. Zennonov rapier ho síce prebodol no toto prebodnutie nebolo dostatočne silné na to aby prešlo druhým pancierom a prišpendlilo ho to k zemi. Robot sa jednoducho podoprel svojimi menšími rukami na čo sa začal znova celkom rýchlo presúvať k oknu z ktorého sa snažil vyskočiť.
Náhle sa začalo ozývať hlasné praskanie po čom sa celá budova začala hlasne otriasať. Čas vypršal. V túto chvíľu ostávalo Zennonovy dosť času na to aby vyradil Isect-bota, skontroloval či je naozaj mimo prevádzky alebo ho nechal utiecť a pokúsil sa dať ľuďom ktorý boli o poschodie nad ním aspoň vedieť, že majú utiecť skôr než sa rozbehnú kvôli panike zo zrútenia budovy rozbehnú na prízemie kde by ich zabila kyselina alebo jasný pád budovy. Samozrejme sa Zennon mohol pokúsiť o oboje no to by mu zrejme nedalo dosť času na útek čím by sa vystavil ešte väčšiemu nebezpečenstvu než bol teraz.

Lucyne pozorovanie padajúcej budovy mohlo zachytiť, že budova sa začala rozpadávať od základov čomu dopomáhalo aj to, že z vrchu budovy začali padať časti všetkého možného. Spoločne s tým sa však začali všetci White Wingovia začali presúvať smerom kde zmizol Project III. Bolo to zvláštne no White Wingovia vyzerali ako najsilnejšie eso ktoré mohol Nový Soul využiť čím by isto zabil Zennona a zajal Lucy no ako to tak vyzeralo tak niekto z Nového Soulu mal vlastné plány s týmto párom vojakov.

Môj útok na Project II bol úspešný. Niečo mi však prišlo naozaj divné. Robot sa nesnažil nijak odporovať, teda aspoň mne to tak prišlo. Všimol som si, ako som mu výstrelom oddelil dlaň od zvyšku ruky, na čo som sa len znechutene zamračil. Robot však stále nevypadal tak, že by chcel klásť za odpor. Nemal som však čas na rozmýšľanie nad tým, čo to vlastne spôsobilo. Otočil som sa smerom na insect-bota, ktorý mal v sebe zapichnutý môj rapier a stále sa snažil zdrhnúť a vyskočiť von oknom. Postavil som sa z robota, no v tej chvíli som začul zvuk, ktorý mi oznámil, že budova to už veľmi dlho nevydrží. Rozbehol som sa k insect-botovi, popri čom na neho namierila moja snajperka a vystrelila priamo na jeho odpornú hlavu. Zostávalo mi len dúfať, že táto rana stačila na to, aby to insect-bota vyradilo, pretože okamžite, ako som k nemu prišiel som ho chytil za pancier, popri čom som ho nadľahčil magnetizmom a doslova som ho vrhol von oknom ako kopu šrotu, čo vlastne aj bol. Ak by tá guľka nestačila dúfal som, že pád z takej výšky ho vyradí. Stále bolo ale otázne, či ho nezničia trosky budovy.
Neunúval som sa pozrieť ani von oknom ako ten kovošrot dopadol, no hneď som sa rozbehol ku schodom, ignorujúc Project II. Prišiel som k zábradliu a pištoľou som začal strieľať do zábradlia na miestach, ktoré ho spájali so schodiskom. Keď som prestrelil všetky tieto časti zábradlie som schmatol do rúk, pri čom som na zem pustil aj zbraň, ktorú som mal pred chvíľou v rukách. Prišiel som k prvému oknu a to som rozrazil zábradlím, po čom som zábradlie následne hodil cez okno tak, aby zostalo držať na okne a zároveň bolo na streche druhej budovy. Okamžite všetci zlezte sem a vylezte cez to okno, inak vás to tu všetkých pochová! To je rozkaz! Zakričal som hore schodmi, pri čom som len dúfal, že ma všetci civilisti počuli a taktiež, že mi dobre rozumeli a budú poslúchať to, čo hovorím.

Budova již byla na pokraji své stability a tak bylo jenom otázkou času, kdy se jednoduše zhroutí a promění se v hromadu suti. A rozhodně by se nikoho netázala, jestli v tu chvíli může a jestli svým sesuvem někoho nezabije. Stěny hlasitě praskaly a strop se pomalým tempem propadal. Bylo jasné, že Zennon musí okamžitě vypadnout, jestli nechce skončit jako ti chudáci, kteří již neměli žádnou šanci. Bylo totiž zjevné, že všichni se odtamtud prostě nedostanou. A tak měl Zennon možná dvě možnosti. Zachránit si svůj život, nebo se pokusit zachránit zbytek civilistů, ale za jakou cenu? Nakonec rozhodnutí bylo jen a jen na něm. 
Lucy stále jen hleděla na rozpadající se budovu a na ulici, která k ní byla nejblíže aby zjistila, jestli se ten člověk už konečně rozhodl vypadnout nebo jestli skutečně stále pokouší svoje štěstí. Nepotřebovala si nic nalhávat protože věděla, že budova vydrží stát ještě jen několik málo vteřin, než padne k zemi bez života. Ne že by budovy měly nějaký život. Nohou se zapřela o okraj střechy a o pokrčenou nohu si zapřela svoje ruce. Na její tváři hrál poněkud znuděný výraz, což mohlo naznačovat, že se nudí. Ale hlavou jí létalo mnoho myšlenek. A většina z nich se týkala onoho posledního rozhovoru,. který měla. Bylo na tom nejspíš něco, co se jí příliš nezamlouvalo ale na jejím vzhledu se to neprojevovalo.

Okamžite, keď som povedal, aby sa civilisti evakuovali cez okno som sa zvrtol na päte s úmyslom ísť za Jamesom. V tom ma ale zastavil náhly zátras budovy a hlasný zvuk praskania betónu. Musel som sa zastaviť. Začínal som chápať, že môj čas vypršal. Stuhol som na mieste, pričom som čakal na to, že civilisti začnú okamžite vybiehať oknom, no namiesto toho sa ich tu objavilo iba pár. Skapem tu... skapem tu spolu s týmito ľuďmi. Pomyslel som si a nahlas som si povzdychol. Každú chvíľu zvuk praskania silnel. Do prdele. Zanadával som a kusol som si do spodnej pery pri tom, ako som premýšľal nad tým, čo mám teraz v tejto beznádejnej situácii robiť. Ak okamžite nevypadnem zavalí ma to tu. Ako vojak by som však mal zachrániť čo najviac ľudí... Z pery mi pomaly začal tiecť tenký prúd krvi, keďže moje ostré, démonské zuby sa mi zarili až do mäsa bez toho, aby som si to vôbec uvedomil. V mojom vnútri prebiehal boj. Nie, nemal by som tu zomrieť... títo ľudia sú aj tak nakazený ruionosou a čoskoro, v lepšom prípade, zomrú a v tom horšom sa stanú robotmi. Moje myšlienky sa náhle zmenili. Nestojí mi to za to tu zomierať. Môj život stojí za viac ako život týchto ľudí. Nikdy predtým som neporovnával môj život so životom niekoho iného. Teraz to bolo po prvý krát. Taktiež som nikdy nepovažoval ľudí s ruionosou za niečo menej, no teraz som si začal uvedomovať aj iné skúsenosti. Ako sa hovorí, bolesť tvorí charakter.
Nečakal som už ani sekundu a jednoducho som vyskočil von oknom na strechu druhej budovy, kde sa nachádzala aj Lucy, ktorá znudene sledovala posledné sekundy budovy. Vyskočil som asi práve na čas, keďže budove zostávalo už iba pár sekúnd a po tom, ako som vyskočil sa jednoducho celá zrútila k zemi.
Narýchlo som sa rozhliadol okolo po námestí a zistil som, že tu nikde nie je ten veľký robot. Netušil som, kam sa mohol vypariť no momentálne mi to bolo výstostne jedno. Zahrabal som vo vačku a vytiahol som balík cigariet, z ktorého som si jednu vytiahol. Cigaretu som si potom otrel o bradu, po čom sa na cigarete vytvoril červený pásik. Cigaretu som si následne zapálil a následne som vyfúkol veľký kúdoľ dymu. Pomalým tempom som prišiel pri Lucy a mávol som jej rukou. Tak ako, nudíš sa? Spýtal som sa jej celkom podráždeným tónom, no nakoniec som si iba nahlas povzdychol. Kde je ten veľký robot?

Zennon skutečně vyskočil jen tak tak, neboť jakmile tak učinil budova se začala hroutit ještě než vůbec dopadl na druhou střechu. Lucy to celou dobu sledovala se znuděným pohledem, jako kdyby s ní pohled na řítící se budovu s lidmi uvnitř vůbec ani nehnul. Byla by ale hluchá, kdyby neslyšela ten křik, který se najednou ozval ale s pádem budovy zase utichl, jako kdyby se nikdy nic neozvalo. Jen nepřítomně sledovala prach, který se rozvířil na ulici, na což po pár vteřinách zavřela svoje oči. Skoro to mohlo vypadat, jako kdyby byla unavená ale jen ona znala tu pravdu, která se v ní odehrávala.  I když věděla, že Zennon stojí kousek od ní, nepohnula se ani o milimetr. Nenatočila ani hlavu jeho směrem, spíš ještě na několik vteřin připomínala sochu, kterou někdo ve vtipu postavil na střechu. Nemrkla ve chvíli, kdy jí Zennon zamával rukou před obličejem. Jeho podrážděný tón jí nechával naprosto klidnou. Mohla mu pomoci, to skutečně mohla ale nakonec k tomu neviděla žádný důvod. Nemohla mu dělat chůvu a tohle byl krásný příklad toho, jak se o sebe musí prostě postarat sám.  "Nudit se? Skoro už ani nevím co to je." Pronesla s naprosto klidným tónem a konečně se pohnula. Jen se maličko natočila na jeho stranu a prohlédla si jej. Nakonec možná čekala, že bude vypadat o něco hůře. "Přežil jsi, to je hlavní. Nebo máš snad něco na srdci?" Zeptala se jej trochu nezáživně. "Projekt III?" Optala se, jako kdyby se ujišťovala, že mluví o tom samém, velkém robotu. "Odešel, po tom co jsme spolu měli ne příliš záživnou konverzaci." Pokrčila nad tím trochu rameny. Kdyby se na ní podíval, mohlo mu dojít, že rozhodně nebojovala takže zůstalo jen u slov. Proč na ní ale Projekt III nezaútočil, nebo se jí nepokusil zabít, to byla skutečně dobrá otázka na kterou znala odpověď jen ona. Zennon si přeci jen hrál uvnitř toho domu na hrdinu. "Netvař se tak. Lidé prostě umírají, jestli sis toho ještě nevšiml. Vítej v reálném světě." Zakroutila nad svými slovy maličko hlavou a potom si začala rovnat rukávy na svém saku, jako kdyby to bylo kdo ví jak důležité.

Keď budova padla zdvihol sa aj prach, ktorý sa na mne usádzal, po čom som vypadal ako keby som sa váľal v prachu celý deň. Bolo mi to však výsostne jedno. Výkrik, ktorý bolo počuť z budovy som sa pokúsil ignorovať mi však vyvolal mrazenie na šiji, pričom sa mi tam postavil každý malý chĺpik.
Pokojne som fajčil pri Lucy aj napriek tomu, čo sa pred chvíľou stalo. Vypadalo to tak, že so mnou nie je niečo v poriadku. Nebolo sa ale čomu čudovať. Mal som za sebou pár bojov, niekoľko lietajúcich hláv a končatín sprevádzané červenou sprchou a veľmi veľa prebdených hodín. Bol som naozaj unavený, znechutený a hlavne podráždený, čo sa značne odrážalo aj na mojom správaní.
Potichu som si vypočul to, čo Lucy povedala. Veľmi rýchlo som fajčil, po čom som cigaretu jednoducho vypľul na zem. V okamihu som sa otočil na Lucy a moja ruka vystrelila na jej krk, kde som ju schmatol za golier, po čom som ju trochu zdvihol, aby mala oči vo výške mojich, čiže mohla stáť tak na špičkách a pritiahol ju k sebe na toľko, že sa naše nosy takmer dotýkali. Pár sekúnd som sa jej mlčky pozeral do očí, potom na nos a potom na ústa. Ako je do boha možné, že vypadáš tak, že by si nemala žiadne emócie? Neskutočne ma to serie. Povedal som jej, po čom som ju pustil a vytiahol si ďalšiu cigaretu, ktorú som si zapálil. Bolo na mne vidieť, že toho mám už dosť a že by som sa už chcel najesť teplého jedla, osprchovať sa a konečne sa poriadne vyspať. Prepáč.. Ospravedlnil som sa jej po malej chvíli, po čom som si pretrel unavené oko, ktorého bielko bolo posiate červenými žilkami. Hovorila si, že ste mali pokec? Ono to veľké hovado vie aj rozprávať? O čom ste sa to rozprávali? Spýtal som sa jej už s pokojnejším tónom, pričom som zo svojich pľúc vypustil tenký pásik dymu, ktorý sa neskôr sformoval do malého mráčiku. Mimochodom... nevidela si náhodou vyskakovať nejakého týpka so snajperkou? Spýtal som sa jej aj na Jamesa, ktorý to možno nakoniec zvládol, no ja som mu moc šancí nedával. Pravdepodobne ho zabil ten robot, ktorého som pred pádom budovy zložil. Vtedy ma vlastne napadlo, že ten robot sa nebránila ani na mňa nevystrelil keď mal možnosť. Povedz mi, ako tie Projecty II vlastne fungujú?

Jakmile jí chytl za límec a prakticky přitáhl k sobě, jen zvedla líně obočí s mez mrknutí oka mu hleděla do očí, jako kdyby ani tohle jeho chování na ní nemělo žádný vliv. Žádné reakce, žádná zloba, která by normálního člověk v tu chvíli popadla nad jeho chováním. Nechala jej však domluvit a jakmile jí pustil, ještě chvíli mu naslouchala s ledovým klidem. Když se ale odmlčel a ona si všimla, jak se podíval někam jinam, popadla jednu jeho ruku a nepříjemně jí zkroutila za jeho zády. Netrvalo to snad ani sekundu, než mu rychle podkopla nohy, což mohlo mít za následek, že tvrdě narazil obličejem na tvrdou, betonovou střechu. Aby se nemohu tak snadno uvolnit, prostě si na něj klekla, až zaslechla jak klouby v jeho ruce tiše zakřupaly. Mohlo to být nepříjemné, nejspíš i bolestivé ale rozhodně mu to ruku nemohlo zlomit. "Tak teď mě dobře poslouchej! Nevíš o mě vůbec nic, nic rozumíš?!" Pronesla k němu dosti chladně ale nebylo to tak, že by nějak vrčela naštváním. "Myslíš si, že se mnou hne pár mrtvol navíc?! Pár těchhle lidí?! Viděla jsem umírat desítky, stovky jako byli oni. Viděla jsem, jak poumírala celá moje rodina, všichni moji přátelé, známí, lidé které jsem znala. Trpěli, byli zmasakrovaní kvůli egu nějakejch kreténů. Mučili mě, skoro zabili. Mám právo na to nereagovat! A víš co?! Jsou mi ukradení, protože ta trocha krve navíc, mě už ze spaní rozhodně budit nebude!" Upozornila jej. Stále si ponechávala ten naprosto chladný tón, když na něm klečela a jednotlivá slova mu sdělovala skoro přímo do ucha s neskrývaným důrazem na každičké slovo. "Myslíš si, že jsi lepší než já?! Protože jsi co?! Člověk?! My oba dva víme moc dobře, že člověk nejsi, ne čistý člověk!" Upozornila jej."Život je boj Zennone, a svět? Svět je jedno hnusný zk*rvený bojiště." Dokončila a svoje sevření povolila. Postavila se naprosto normálně. S klidným svědomím ke s Zennonovi otočila zády a sledovala budovy, které se rozkládaly kam oko dohlédlo. "Projekt III by jsi neměl podceňovat. Je vyspělejší, než si myslíš." Upozornila jej a její hlas byl zase klidný a skoro až přátelský, jako kdyby se před malou chvilkou vůbec nic nestalo. "V Soulu je někde diktátor, který je nejspíš všechny ovládá." Vysvětlila mu a ohlédla se na něj přes rameno. "Jak funguje Projekt II? To je téma na dlouhé zimní večery." Nad tím se maličko zašklebila.