Sídlo Diktátora

Síldo vodcu je jednou z najviac chránených miest ktoré kedy existovali. Sídlo samotné nieje na zemy ale lieta vo vzduchu nad centrom mesta a nieje nijak možné sa doň dostať bez pozvania samotného diktátora. Každý však môže použiť hologramový projektor ktorý ktorý sa nachádza všade po meste. Takýmto spôsobom si člove môže požiadať o misiu alebo o spoločníka ktorý ho bude nasledovať.

Záchranný modul v ktorom bola Saya spoločne v Eele mal jednu krásnu funkciu - vedel lietať. To si však mohli obe uvedomiť ž keď onen modul vyletel do vzduchu spoločne s čím s mu zapli trysky za pomoci ktorých odleteli do Nového Soulu. Cesta bola pomerne krátka no zato o to nepríjemnejšia vzhľadom na turbulencie ktoré pohadzovali z Eelinim žalúdkom do takej miery, že počas cesty pomenila jej tvár všetky farby dúhy. Keď modul pristál mohli si obe ženy všimnúť, že niesú na zemi ale vo vzdušnej základni ktorá je neuveriteľne vysoko nad Novým Soulom. Celý tento komplex pirpomínal nejakú bojovú základńu no pri lepšom pohľade si Saya mohla uvedomiť, že sa jednalo o ten istý tip lode ktorá bola vyvíjaná ešte počas jej upírskeho života. Čas na rozmýšľanie jej však dlho neostával keďže sa dvere od kokpitu náhle rozrazili čím odleteli niekoľko metrov vzad. Prvé čo ich uvítalo bol čerstvý vzduch. Druhou vecou však bola žena ktorá sedela na starej stoličke z opierkou tak, aby bola opierka natočená smerom k obom ženám a ona sama si opierala hlavu o opierku. "Tak ste sa predsa chytili do mojej okatej pasce." Prehovorila žena až neuveriteľne sladkým hlasom. Jej strieborné vlasy zakrývali komplet celý chrbát, tričko jej ladilo k neuveriteľne bielej tvári pričom jediným kontrastom boli čierne nohavice spoločne z nohavicami. Jej šedé oči však boli zrejme to jediné čo stálo za zmienku, boli totižto dosť podobné tým hadím čo len znásobovalo jej ostrý pohľad. "Vítam vás v mojom vzdušnom sídle. Volám sa Adella a od tejto chvíle som vašou paní."

Trochu mne překvapilo, když modul, v kterém jsem s Eele seděla najednou vzlétnul. S mým žaludkem ony turbulence vůbec nic nedělaly. Vcelku mě to nechávalo klidnou. Všimla jsem si, kam že to přistáváme. Byla to skutečně vysoká budova, která hodně připomínala nějakou vojenskou základnu. To mě vedlo k neskrývanému zamračení. Neměla jsem z toho moc dobrý pocit. Očekávala jsem spíš problémy, než že klidně vystoupíme. Všimla jsem si i lodě, která mi byla hodně povědomá. Takže to nakonec skutečně postavili? Zajímavé. Ještě nějaké novinky?! Pronesla jsem si pro sebe ne příliš nadšeně. Když jsme konečně přistály a modul se naprosto zastavil, ani jsem se nepohnula, když se dveře od kokpitu rozletěly a odletěly někam do dálky, směrem dozadu. Bylo víc než jasné, že jim někdo pomohl. Někdo s dost velkou silou. Naslouchala jsem hlasu ženy, aniž bych otočila pohled. Tušila jsem, že to nebude jen tak. Bylo očividné, že ten modul tam neleží jen proto, že někoho zabili. Ah, jako kdyby se jednou nemohlo něco dít v klidu. Zahudrovala jsem si pro sebe a konečně jsem se na ní podívala. Její vzhled se mnou ani trochu nehnul, takže jsem se celou dobu tvářila dost neutrálně, jako kdyby na mě ani projev té ženy neudělal kdo ví jaký dojem. Čekala snad, že se tu začnu klepat a klít, jakou to musím mít smůlu, že jsem se chytla do pasti? Na to mohla předem zapomenout. Něco takového se rozhodně nestane. Jakmile ale řekla, že od této chvíle je z ní naše paní, přeci jen mě donutila změnit výraz v obličeji. Jen líně jsem povytáhla svoje obočí v nechápavém gestu. Na chvíli jsem se podívala na Eele, které během letu turbulence moc nesvědčily."Tak paní hmm?"  Zakroutila jsem nad tím krapet hlavou, jako kdybych si s ní dovolila nesouhlasit. "A nechtěli by jste se už všichni postavit do řady? Jako kdyby se předpokládalo, že si od někoho nechám rozkazovat." Nespokojeně jsem mlaskla a podívala se na svojí katanu, kterou jsem držela v levé ruce."Na tohle začínám být už vážně stará." Usoudila jsem a znovu se podívala na tu ženu. Jestli si myslela, že mě tím svým pohledem probodne, měla se na omylu."Koukám, že někdo tu hračku skutečně postavil. Osobně si pamatuji, když byla ještě rozestavěná." Zakroutila jsem nad tím znovu hlavou a na malou chvíli se zahleděla na nebe. Nemohl jsi mě na to upozornit? Když jsi se už ráčil vnutit? Nečekala jsem, že by mi někdo tam shora odpověděl ale neodolala jsem pokušení si rýpnout. Ať z toho taky něco má, když mě již poctil svojí drahocennou návštěvou.

Na jej otázku ohľadom postavenia sa do rady reagovala len mierne zarazeným pohľadom. Čakala, že Saya bude vzdorovať, ale že sa do nej pustí ako keby bola malé dieťa fakt nečakala. "Um .. ty ... toto všetko ... ani trocha to tebou nehlo ?" Rukou hodila bokom aby naznačila veľkoleposť jej plánu na chytenie kohokoľvek kto by do toho modulu nastúpil, čo bola na nešťastie Saya, ktorá mala už až príliš veľa zamestnávateľov momentálne. Náhle znova spustila o tom, že si osobne pamätá keď tú hračku v ktorej momentálne sú ešte len stavali. "H-h-h-h-h-hračku ?! Ty nazývaš ..." Adelle náhle úplne vypadol hlas na čo sa len silne chytila za srdce a začala zhlboka dýchať. "Najväčšia bojová loď v histórií Soulu ... najväčšia možná palebná sila z celého sveta ... najväčšie ... všetko ..." S touto ženou bolo niečo v neporiadku. V prvú chvíľu skoro až rozkazuje Sayi a hovorí jej, že je jej paní no v druhej chvíli skoro leží na zemi a plače kvôli tomu, že bola zvozená ako malé dieťa a jej bojová loď bola označená za hračku. "Som Adella ... od tejto chvíle ste mojimi hosťami na tejto útulnej lodi. Prosím ... cíťte sa ako doma ... alebo v hračkárstve ..." Hlavu sklesle položila na operadlo stoličky tak, aby jej Saya nevidela do tváre. "Ako ma môže armáda považovať za Diktátora Soulu keď mi len tak niekto povie toto ... ? Asi by som si mala nájsť náhradu a pridať sa k odboju ..."

Trochu udiveně jsem pozvedla obočí, když jsem viděla její reakce a to jak vlastně začala mluvit. "Proč by to se mnou mělo hnout?" Zeptala jsem se zcela logicky a podívala se kolem sebe v jistém, nechápavém gestu. Jestli se snažila o to, aby mě vyvedla z míry, tak se měla snažit trochu víc. V minulosti jsem přeci jen zažila i horší přivítání, mnohem hrozivější, takže tohle mi připadalo jenom jako chabý pokus. Když rozebírala tu loď, znovu jsem se na ní podívala a naklonila hlavu trochu na stranu, jako kdybych si jí chtěla lépe prohlédnout. "Když jsem jí viděla naposledy, připomínala spíš kus šrotu." Pokrčila jsem nad tím nezáživně rameny. "Mám pocit, že do té věci vkládáte až moc naděje." Usoudila jsem trochu polohlasněji a koutkem oka se podívala zpět na Eele. Zdála se mi naprosto v klidu i když u ní jsem si nebyla moc jistá.
Ruce jsem si založila na hrudníku a pomalým pohledem si prohlédla všechny ty lidi. Chvilkově jsem si říkala, že jejich srdce bijí až moc hlasitě. Nebyl to nepříjemný zvuk, pro někoho jako jsem byla já ale na druhou stranu já měla svoje priority a musela jsem myslet na to, co jsem slíbila, že nikdy neudělám. Jak dlouho jsem už vlastně bez krve? To by v budoucnu mohl být problém. Ah, jak já tuhle svojí polovinu nemám ráda. "Mám raději, když se mnou lidé jednají na rovinu. Takže o co tady jde?!" Zeptala jsem se zpříma. "Diktátorství se přeceňuje." Pozvedla jsem trochu obočí a povzdychla si. Nejspíš jsem na tohle všechno začínala být skutečně stará. Připadala jsem si, jako kdybych se tu objevila z naprosto jiného světa, což nakonec byla i pravda. Minulost se mi zdála být mnohem temnější než byla přítomnost. To, co se dělo venku nyní, mi připomínalo rozepři malých dětí.

"Kus šrotu je to stále ... až na to, že dokáže ničiť viac než je normálne." Odvetila jej kľudným hlasom. Hlavu mierne nadvihla aby videla na Sayu a Eele ktorá stále sedela v kokpite. Rukou kývla na stráže aby si dali pohov a šli niekam preč čo ihneď vykonali. "Páčiš sa mi." Oznámila spokojným tónom na Sayu pričom sa opäť pritiahla k stoličke. "Chceš vedieť všetko na rovinu, bez okolkov ... to je to čo potrebujem mať po svojom boku." Aj napriek tomu, že Saya spoločne s Eele boli v jej nechcenom zajatí, Adella sa s ňou rozprávala skôr ako z naozajstným hosťom. Možno to bola pretvárka, možno nie. V tejto chvíli mohlo byť jasné len to, že Adella má rada Sayu a má s ňou nejaké plány do budúcna. "Byť Diktátorom je celkom zaujímavé. Ľudia ťa milujú, nenávidia, oslavujú, snažia sa ťa zabiť ... pritom sami nevedia prečo to vlastne chcú." Na prvý pohľad to znelo nebezpečne no ona si s tým očividne nelámala hlavu čo dokazovala táto obrovská vec na oblohe z ktorej komandovala všetko pod sebou. "Ale ty si iná, mám pravdu ?" Náhle sa začala zdvíhať pri čom odsunula stoličku bokom. Po tom čo sa tak stalo sa vybrala priamo oproti Sayi. "Ani človek ... ani démon ... málo anjel ... veľa upír ..." Tieto slová si tak nejak pospevovala pri ceste k Sayi aby to bolo jasne počuť. Keď bola asi dva metre od nej náhle zastavila a slušne sa uklonila na znak pozdravu. Hneď potom sa opäť narovnala, letmo skontrolovala Eele ktorá na ňu nenávistne hľadela a následne sa len opäť pousmiala. "Možno som to trocha prehnala s tým, že som vašou paní. ide skôr o to, že ťa ... vás pardon ... budem poverovať nejakými úlohami ktoré môžeš splniť hneď alebo až o nejakú dobu. Na oplátku ti poskytnem čokoľvek po čom tvoje prázdne srdiečko túži, platí ?" Obe ruky natiahla pred seba, spojila ich a dlaňami vytvorila znak srdca nasmerovaného priamo na Sayu.

Když někdo o někom poví, že se mu líbí, většina lidí na to nějak reaguje. Ať už překvapeně, nebo i trochu povýšeně. Ale to nebyl můj případ. Spíš jsem na to nereagovala nijak. Nejspíš za to mohly ty roky, že jsem ignorovala takové maličkosti, které lidi dělaly lidmi. "Všichni něco potřebují." Usoudila jsem nakonec a podívala se spíš k obloze, jako kdyby mi v tu chvíli připadalo, že je tam něco zajímavého. Možná jsem tě měla tehdy nechat, aby jsi mne rovnou zabil Yagami. Alespoň bych se nemusela potýkat s takovou situací. "Lidé nikdy neví, co vlastně chtějí. Dokud nepřijde někdo, nebo něco a nesebere jim to. Ale potom, je už pozdě. Lidé jsou stále tak moc upjatí k zbytečnostem. Jako třeba nadvláda." Pokrčila jsem nad tím nezávisle rameny a přivřela oči. Když mluvila o mě, stále jsem hleděla spíše k obloze, takže se mohlo zdát, že jí nevnímám. Kolik toho o mě ví? A hlavně od koho? Kdo byl takový kecal?! Když domluvila a postavila se tak dva metry přede mě, teprve potom jsem se na ní znovu podívala. Možná trochu více chladně, než jsem zamýšlela ale používat emoce, to bylo něco, co jsem nemusela dělat nějakou dobu. "Nevíš o mě vůbec nic." Ujistila jsem jí. Bylo mi jedno, kdo jí toho tolik napovídal. "Hmm-" Zamručela jsem tiše a znovu se podívala na Eele."-zní to zajímavě ale tyhle dohody mají vždy nějaké ale." Zakroutila jsem hlavou a udělala několik kroků od ní abych si mohla prohlédnout okolí. "Co když mezi úkoly bude něco, co nebudu chtít udělat? Nebo s čím nebudu souhlasit? Myslím, že některé fakty bychom si měly vyříkat hned." Upozornila jsem jí a zastavila se tak pět metrů od ní, po její levé straně. Měla jsem tak dobrý výhled jak na ní, tak na Eele, na kterou jsem jen lehce kývla hlavou na znamení, že je všechno v naprostém pořádku. Zdá se, že nakonec budu muset souhlasit, abych vyhověla všem stranám. Ne že by tahle žena byla důvodem proč bych se znepokojovala. Jsou tu jiní, kteří by mi mohli dělat vrásky na čele. Napadlo mě. Nebyla jsem si jistá, co bylo větší zlo. Jestli Gabriel nebo Yagami. Nakonec ale pomoci Yagamimu, mi zase tak moc nevadilo i když bych to nahlas nepřiznala.

Adella si spokojne vypočula Sayinu vetu o tom, že všetci niečo potrebujú a len súhlasne kývla. Ruky zložila opäť k telu na čo mala na tvári už úplne bežný ľudský výraz. "Každý niečo potrebuje. Potreba vlastniť niečo existuje už od dávnych čias. Ľudí robí ľudmi a beštie beštiami." Odvetila jej na oplátku. Keď však započula, že ľudia nikdy nevedia čo vlastne chcú len nesúhlasne zavrtela hlavou. "Mýliš si dojmi zlatíčko. Nadvláda nieje zbytočnosť ... na druhú stranu nieje ani potrebná. Jediné o čo sa ja snažím je urovnanie starých záležitostí na pravú mieru. Vlastnenie Soulu alebo sveta ? Pche ... nebuď blázon. Po tom čo dostanem to čo potrebujem sa môžu tieto kusy dobytka kľudne zabiť navzájom." Všetky tie slová ktoré vyšli z jej úst zneli ako keby ju to vlastne ani nezaujímalo. Celá vojna, životy ľudí alebo čokoľvek iné čo sa tu v Soule odohrávalo. Aj napriek tomu všetkému čo povedala však nikdy Nový Soul neregistroval ani jednu stratu na živote. Keď si bola istá, že sa jej nič nestane, spravila ešte jeden krok smerom k Sayi takže sa jej mohla vlastne dotknúť. "Máš pravdu. Neviem o tebe skoro vôbec nič ... avšak aj to málo je dosť na to aby som vedela, že moju ponuku neodmietneš." Nakoniec predsa len natiahla ľavú ruku smerom k Sayi na čo jej jemne prešla po tvári a venovala menší úsmev. "Každá dohod má svoje ale, iste. Toto ale však nieje tak zlé aby si sa tomu musela vyhýbať. Pokiaľ však bude niečo čo nebudeš chcieť spraviť tak mi to proste povieš. Každá úloha ktorou ťa poverím bude mať svoju hodnotu ... tak isto ako informácie o ktoré budeš chcieť pre seba. Čím dôležitejšie úlohy pre mňa budeš robiť ... tým viac ti poskytnem informácií. Férové, nemyslíš ?" V tejto chvíli stáli Saya zarovno s Adellou. Pre niekoho to mohlo byť ako normálny rozhovor, pre iných neprišlo vhodné sa ani len na Diktátorku pozrieť. Adella však tento Sayin postoj k nej považovala za miernu výzvu a naznačovanie toho, že sa jej ani náhodou nebojí ... čo ju istým spôsobom priťahovalo. Keď konečne dala ruku zo Saynej tváre dole prešla pohľadom na Eele. "A čo sa týka tej amazonky. Nepôjde späť do arény pokiaľ budeš súhlasiť. Aj tak sa tam dostala ako dieťa úplnou náhodou ..."

Pomalým krokom som sa prechádzal po ulicami nového Soulu a pozoroval som slabé náznaky šialenstva, ktoré pred pár chvíľami vypuklo. Nebola to náhoda, že som si to všimol aj ja. V celej časti Nového Soulu náhle prestali fungovať všetky stroje, čo mi prišlo dosť zvláštne. Táto situácia sa nemohla opísať slovom "zlyhanie", pretože mi bolo hneď jasné, že nešlo o žiadnu ľudskú chybu a v takomto veľkom merítku nemohlo ísť ani o žiadny atentát na tieto prístroje. Jediné rozumné vysvetlenie, ktoré mi v tomto čase prišlo na um bolo to, že vlastne žiadne nebolo. Práve preto ľudia pobehovali po uliciach ako splašený a snažili sa zistiť, čo sa to vlastne deje. Aby toho nebolo málo, vyradenie všetkých robotv nebola jediná divná vec, ktorá sa tu stala. Okrem tohto sa vo vzduchu vznášalo aj niečo veľmi zvláštne, niečo, čo som ešte nemal tú česť zažiť.
Pri tejto prechádzke som narazil na mnoho zvláštnych vecí, od ľudí, ktorý kvôli tomuto stavu šaleli a báli sa o holé životy až po rozbité veci. Po pár minútach som však narazil na niečo ďalšie. Našiel som nejaký zvláštny stroj, ktorý bol len tak zabudnutý v tme. Nedalo mi to a okamžite som k nemu prišiel bližśie. Čo to je za bullshit? Začal som rozmýšľať nahlas a prechádzať sa okolo valcovitého stroja, pri čom som ho pozorne skúmal očami. Mohlo by to fungovať aj napriek tomu výpadku? Vypadá to na nejaký modul... Raketa? Spýtal som sa náhle sám seba, no po pár sekundách som sa schuti zasmial na tom, čo som práve povedal. Iba som nad tým pokýval plecami a nastúpil som do vnútra toho stroja. Netrvalo dlho kým sa moja ruka dostala na tlačítko, ktoré spustilo reťazec reakcií. Ako prvé sa náhle zatvorili masívne dvere, ktoré ma uväznili v tomto stroji, po čom sa následne ozval hluk zvonka. Stroj sa náhle odtrhol od zeme a vyletel do výšin. Modul... Skonštatoval som nakoniec a povzdychol som si. V tú chvíľu mi bolo jasné, že sa odtiaľ len tak nedostanem a zostávalo mi dúfať, že tomu zrazu nedôjde palivo a ja neskončím ako sardinka v plechovke rozdrtená parným valcom. Po pár minútach som už pravdepodobne bol na mieste, kde mal tento stroj nastavenú konečnú destináciu. Let prebehol celkom ľahko, no pristátie na plošine lietajúcej lode bolo niečo úplne iné. Keď už sa modul chystal pristáť náhle ma zvrtlo a keďže ma ani nenapadlo pripútať sa tak som si udrel hlavu o niečo, čo mi prišlo do cesty. Následne však nastalo niečo horšie. Modul pristál, no nebolo to iba pristátie, modul taktiež narazil do modulu, ktorý tam už bol a v ktorom sa práve nachádzala Eele. Tento náraz spôsobil to, že ma odhodilo na opačú stenu modulu, pri čom sa mi rozbila jedna z ampuliek, ktorú som mal pripnutú na opasku. Ale no tak... Ktorá to bol... Nestihol som dopovedať keď som si všimol dym, ktorý začal stúpať z rozbitej ampulky na zemi. Celkom pokojne som urobil ktok ku dverám modulu, ktoré som sa pokúsil otvoriť. Nebolo by to ale ono ak by sa niečo nepokazilo. Dvere modulu boli zdeformované nárazom na toľko, že sa proste zasekli a nechceli sa otvoriť za žiadnu cenu. Nebol čas na premýšľanie, keďže sa fialový dym náhle rozšíril po celom module. Rýchlo som rukou schmatol kravatu a priložil som si ju k ústam a nosu tak, aby som sa tejto látky nadýchal čo najmenej. To však ale nijak nemenilo fakt, že sa z tohto modulu tak ľahko nedostanem. Aj napriek tomu, čo sa tu odohrávalo som zostával v pokoji. Látka, ktorá sa rozbila v tomto module bol veľmi agresívny chemický jed, ktorý už po pár vdychoch spôsobuje obrovské škody v organizme. Náhle som zadržal dych a pravou rukou som sa chytil dverí, ako keby som dúfal v to, že sa tentokrát otvoria. Nemal som šancu dostať sa von hrubou silou, preto mi ostávala iba jediná možnosť. Zrazu si Diktátorka ako aj Saya mohli všimnúť žiarivé modré svetlo, ktoré sa objavilo pred dverami. Z tohto svetla som zrazu vyskočil ja s kravatou na tvári a s mierne podráždeným výrazom. Bez toho, aby som na tieto osoby reagoval som pustil kravatu a otočil som sa na modul. Modul určite nebol vzduchotesný a tak bola len otázka času kedy sa z neho jedovatý plyn dostane. Modré svetlo náhle zhaslo a vystriedalo ho biele, ktoré sa objavilo pod modulom. Modul sa prepadol do svetla, ktoré zažiarilo na fialovo. Fialovú farbu náhle pohltila žltá farba, ktorú veľmi rýchlo vystriedala zasa zelená. Po tejto svetelnej šou svetlo náhle zaniklo tak rýchlo ako sa aj objavilo. Po module neostala ani stopa, ani jediná známka jeho existencie, ako keby vlastne vôbec neexistoval. Tak tomu teraz aj bolo, no rovnako tak to tak aj nebolo. Po tom, ako modul zmizol som sa otočil na dve osoby, ktoré tam stáli a neprítomným pohľadom som si to tu prehliadol. Uvedomil som si, že asi ruším, preto som zatiaľ len mlčky pozoroval, čo sa na palube deje. Dalo by sa ale povedať, že skôr ako tie dve ženy ma zaujímala táto loď, na ktorej som sa ocitol. Po pár sekundách som však prestal pohľadom blúdiť kade tade a moje oči sa zamerali na tie dve. Bez toho, aby som povedal jediné slovo som sa iba veľmi zdvorilo a hlboko poklonil, pri čom som si pravou rukou držal kravatu pri tele. Po tomto zdvorilostnom geste som však zostal stáť a iba som hľadel na to, čo sa tu odohráva. Nepotreboval som žiadne vysvetlenie situácie, jasne som vedel, že predo mnou pravdepodobne stojí vysoko postavená žena, pretože obyčajný smrteľník by sa na takejto lodi asi len tak neprechádzal. Dokonca som aj vedel odhadnúť ktorá z týchto dvoch žien je tá, s vysokým postavením. Výraz tváre a držanie tela diktátorky priam nasvedčovali tomu, že jej to tu patrí a že ona je tá, ktorá vyžaduje rešpekt. Dalo by sa povedať, že z nej vyžarovala istá forma... nadradenosti, ktorá nadobúdala silu práve z jej hadích očí.

Jednu jedinou věc jsem té ženské musela nechat. Vyjednávat rozhodně uměla. Pravda byla taková, že by se mi informace skutečně hodily, a tak když mi sáhla na obličej neudělala jsem ani jediný pohyb tělem, jako kdyby se na mě v ten malý moment stala prostě socha, která tu jen tak postávala."Hmm-" Zamručela jsem. "- tak dobrá, ale měla by jsi vědět, že nesnáším podrazy." Upozornila jsem jí maličko a pohled stočila na Eele. "A co se Eele týče, zůstane se mnou, ať se to někomu líbí nebo ne, jasné?" Upozornila jsem jí. Nechtěla jsem, aby se jí něco stalo. Měla jsem ale čas přemýšlet o tom, do jaké situace jsem se to vůbec dostala. Špehovat pro Yagamiho, nakonec i pro Gabriela a teď? Teď tu byla tahle žena, s jejímiž názory jsem tak úplně nesouhlasila. Jen jsem se otočila na patě a přešla na okraj střehy a unuděným pohledem pohlédla z té výšky dolů. Když jsem byla v tomhle městě naposledy, mohla jsem říci, že vzkvétalo. V ulicích bývala hromada lidí, všude se něco dělo. Nyní jsem ale měla pocit, že se koukám spíš na nějaké trosky. Svět se naprosto zblázdnil a já se zasekla někde uprostřed. Bylo mi ale jasné, že další chybu už neudělám. Už mě ani nenapadne, přátelit se tak s lidmi, nakonec život byl tak pomíjiví a křehký. Nechtěla jsem zažít znovu ten pocit ztráty. Ně tentokrát už skutečně ne.

Na Sayine slová len súhlasne kývla hlavou. Skôr než však stihla niečo povedať sa na pristávaciu plochu vyrútil nejaký blázon, ktorý narazil do kokpitu kde stále sedela Eele. Tá na šťastie stihla vziať svoju kópiu pevne do ruky a vyskočiť z kokpitu niekoľko metrov za Sayou no samotný kokpit sa šúchal serom ku koncu platformy z ktorej sa následne prevážil a začal padať smerom na zem. "Idiot ..." Odsekla Adella na čo natiahla pravú ruku pred seba ako keby sa snažila chytiť kokpit pred pádom i keď bolo už neskoro. "Žiadne podrazy, žiadne komplikácie. Budeš dostávať jednoduché a ľahké úlohy, ktoré budeš jednoducho a ľahko plniť..." Svoj pohľad zamerala na Eele, ktorú si skúmavo prezrela. "... a tvojou nie moc ľudskou priateľkou." Dodala o niečo tichšie po čom konečne prestala hladiť Sayu po tvári. Pre zmenu sa zamerala na muža, ktorý sa rozhodol jej zbombardovať pristávaciu plochu. "Návštevu som čakala oveľa neskôr po pravde. Kto si a čo tu chceš ?" Spýtala sa chladne na čo sa spoza Zeraha začal ozývať praskavé zvuky železa. Nemohol to byť kokpit ktorým priletel. Vo vzduchu za ním poletoval kokpit, ktorý Zerah zhodil smerom na mesto no Adelle sa ho podarilo zachytiť pomocou telekynézy a čo začala samotný kokpit zmršťovať do seba až z neho spravila dokonale hladkú guličku nie väčšiu než ľudská dlaň. "Ničiť Nový Soul je zakázané. Nevieš, že ťa za to môže postihnúť najvyšší trest ?" Takto pokračovala vo svojom chladom monológu na čo sa jej hadie oči ešte o niečo zúžili. Krokom sa začala presúvať pred Zeraha no jeho neskúmala ako Sayu alebo Eele, jednoducho s mu pozerala priamo do očí. "Saya. Môžete ísť dnu. Onedlho vám poviem čo od vás budem potrebovať. Najprv ale musím vyriešiť iné záležitosti." Pri týchto slovách sa ani raz neotočila na Sayu no vyzeralo to ako keby celý čas hovorila na Zeraha. Nedalo sa vedieť či s ho bojí alebo ho len nechce pustiť z dohľadu skôr než zistí čo je vlastne zač.

Sledovala jsem to celé s jistým odstupem. To co ale ta žena udělala, na mě udělalo snad malý dojem. Takže telekinezie hmm? Zamrmlala jsem si v duchu sama pro sebe a více méně sledovala už jen Eele, jako kdyby ta žena pro mě ztratila veškerý význam. Možná jsem hodlala hrát tu její hru, ale jen do té doby, dokud se mi to bude hodit. Rozhodně jsem nehodlala dělat něco proti své vlastní vůli. Měla jsem vlastní plány a povinnosti. Hlavně nějaké povinnosti. Některé z nich mi nebyly ani trochu příjemné ale nakonec co jsem mohla dělat. Dostala jsem se do prekérní situace a také jsem se z ní musela nějak dostat.
"V pořádku Eele?" Zeptala jsem se jí s klidným a možná trochu tišším hlasem. Ať už si ta žena myslela co chtěla, pokud by nepřijala moji podmínku o Eele, nebyla by o žádné dohodě řeč ani v nejmenším. Nejspíš by bylo jednodušší, kdyby mě nešpehoval nikdo shora. Hodně věcí by se tím usnadnilo. Usoudila jsem jen tak mimoděk a jen letmo jsem se zahleděla na oblohu, než jsem svojí plnou pozornost opět věnovala Eele. Nějak jsem nevnímala tu novou tvář, která se objevila. Ačkoliv nástup to byl skutečně výtečný. Nakonec ale, chtěla jsem se co nejvíce vyhnout nějakému bratříčkování s kýmkoliv. Alespoň jsem se tak mohla klidně vyhnout dalším nečekaným úmrtím. Skoro jsem se sama sebe ptala čím to je, že kolem mě mají lidé tendenci umírat, ač se to už nějakou dobu nestalo. Neměla jsem ani náladu o tom přemýšlet nějak více do hloubky. Jen co jsem se ujistila, že je Eele v pořádku, nepociťovala jsem žádný další důvod dále setrvávat na tom místě.

Až príliš neskoro som si uvedomil, že kokpit, ktorým som priletel nenarazil do nejakej konštrukcie ale do druhého kokpitu, ktorý sa zrazu zrútil z plošiny dole. Mlčky som ho pozoroval bez toho, aby som na to nejak reagoval. Následne som sa však opäť otočil na ženu, ktorá sa načahovala po padajúcom kokpite. To bolo asi niečo drahé.. Pomyslel som si, no nedalo sa nič robiť, čo sa stalo, stalo sa, koniec koncov, nebola to moja vina. Keď sa ku mne priblížila ona žena čakal som, kedy prehovorí prvá. Keď prehovorila opäť som sa mierne uklonil. Ospravedlňujem sa za vyrušenie... Kým som však stihol pokračovať začul som za sebou nejaký zvuk. Otočil som sa a uvidel som kokpit, ktorý mal dávno dopadnúť na zem. Miesto toho sa však zdeformoval do malej gule. Bolo to veľmi zaujímavé predstavenie. Nevedel som si predstaviť aká sila by musela byť potrebná aby sa toľko železa zmrštilo do takej malej guličky, nehovoriac o tej precíznosti s ktorou bola gulička sformovaná. Takáto guľa mala nehorázne veľkú hmotnosť a nechcel som si ani predstaviť, čo by sa mohlo stať keby bola náhle vystrelená na nejakú prekážku. Fascinujúce. Poznamenal som a otočil som sa na Diktátorku. Zerah Argyros, m'lady. Prišla ďalšia otázka, po ktorej som len mierne pozdvihol ľavé obočie. Najradšej by som jej na túto otázku odpovedal otázkou, no to by nebolo na mieste. So všetkou úctou, m'lady... Odsekol som sa a zahľadel som sa jej do očí. Jej oči ma istým spôsobom priťahovali, aj napriek tomu, že vďaka nim mala žena predo mnou vo svojom okolí chladnú auru. Máte úžasné oči. Slová, ktoré vyšli z mojich úst boli veľmi tiché, no Diktátorka ich mohla zreteľne počuť. Mohla si ale taktiež všimnúť, že som bol mysľou úplne inde a slová zo mňa vyšli automaticky, bez akéhokoľvek premýšľania. Ehm.. ospravedlňte ma. Veľmi dobre si uvedomujem, aké následky môže mať to, čo sa stalo. Na moju obranu, ten modul som neovládal, náraz som nečakal, prekvapil aj mňa. Pokiaľ ide o ten modul, ktorým som sa sem dostal. Myslím, že by to bolo horšie ak by sa tu niekto otrávil, alebo ak by sa, dokonca, otrávila sama Diktátorka, nemám pravdu? Vy ste tá Diktátorka, ktorá vládne v Novom Soule, mýlim sa snáď?   Ženu som si znova celú prezrel a by som pokýval hlavou. Takže toto je žena, ktorá je známa svojou krutosťou? Na otázku čo tu chcem... Prepáčte, avšak odpoveď by som rád vedel aj ja. Moje úctivé vystupovanie nebolo spôsobené tým, že by som chcel urobiť dojem alebo tým, že by som sa diktátorky bál. Práve naopak, bola veľmi zaujímavá, hlavne jej hadie oči, ktoré získali moju plnú pozornosť.

"Môžeš nechať moje oči na pokoji ?" Spýtala sa naozaj ostro na čo sa jej oči jednoducho zmenili na normálne ľudské i keď si ponechali šedú farbu. Keď jej povedal, že si uvedomuje následky a že neovládal náraz, jednoducho si povzdychla, pustila ruku a nechala guličku nech sa rozpadne na prach, ktorý sa rozletel všade do okolia. "Spomínam si, že niekto vyslal moduly na zem aby zohnali čo najviac schopných vojakov." Adella sa zhlboka nadýchla, natočila hlavu mierne k Sayi a spustila. "Počkaj Saya... bude ťa hneď potreba. Viem, že to je hneď zhurta ale potrebujem aby si sa vydala do podzemia. Onedlho vás tam zavediem, len čo to doriešim z ostatnými." Hlavu opäť natočila na Zeraha no pohľadom nesledovala jeho ale okolie za ním. "WABABARI !! POĎ SEM A PRINES AJ NANAMI !" Zhúkla z plných pľúc smerom von z platformy. Pár sekúnd sa nič nedialo no potom sa začali ozývať náhle zvuky sekania, ktoré snažili len to, že sa niekto škrábe po stene Adellinho sídla rovno na platformu. Asi o desať sekúnd sekanie úplne prestalo no ozva lsa zvuk skoku a vytrhnutia niečoho zo steny. "Haaayaaaa !!" Ozvalo sa spoza Zeraha na čo by si mohol všimnúť, keby sa otočil, že z ničoho nič na platformu doskočila ľahko obrnená žena z mačacími ušami, očami... teda presnejšie okom keďže druhé oko mala zakryté páskou a špeciálnou kosou, ktorá bola špeciálne upravená. "Áno Adell ? Potrebuješ ma ? Potrebuješ ? Potrebuješ ?" Pýtala sa opakovane mladá žena načo doslovne priskočila k Adelle, ignorujúc Zeraha, Sayu i Eele a jednoducho sa k nej začala trieť a líškať. "Wababari ... prestaň ..." Prehlásila Adella sucho na čo jej priložila ruku na hlavu a v jednoduchosti ju odtlačila dosť ďaleko od seba aby sa o ňu nemohla líškať. "Ale... ale... Adell...?" Wababari sa smutne pozrela na Adelle na čo prešla rýchlo pohľadom od Sayi, cez Eele až k Zerahovy na ktorom jej pohľad zastal. "Je to kvôli nemu. Že ? Že ? ŽE ?!" Spýtala sa žiarlivo na čo natiahla ruku s kosou tak, aby boli čepele len niekoľko centimetrov od jeho krku, pripravené mu kedykoľvek utnúť hlavu. Popri tom všetko sa však na platformu z toho istého smeru ako Wababari dokázala dostať aj Nanami, ktorá čepeľ slabo chytila ukazováčikom a palcom, aby ho mohla mierne odkloniť a následne prejsť na druhú stranu Adelle tak, aby na jednej strane stála Wababari a a druhej Nanami. "Prečo si nás zháňala paní ?" Spýtala sa sucho na čo si len mierne upravila plynovú masku aby jej sedela na tvári. Adella si len hlasne povzdychla a voľnou rukou si pretrela obe oči. "Potrebujem... niekoho normálneho... kto by dokázal pre mňa spraviť jednoduchú vec. Nejedná sa o zabíjanie ani o vyhadzovanie vecí do vzduchu, ani o pokus o zabitie vlastnej sestry a dokonca ani o zničenie skladu surovín pre starý Soul. Potrebujem aby mi niekto zohnal loď, ktorá nás dovezie pred vchod do Starého Kráľovstva čo možno najrýchlejšie a najpohodlnejšie. Arthur tam už zrejme bude vzhľadom na to, že sa mu podarilo nejakým spôsobom uniesť Liaru s pazúrov piatich najlepších strážcov. To je ale jedno... proste... Wababari.. bež mi zohnať lietadlo." Poprosila rezignovane svojho "domáceho maznáčika" ktorý len súhlasne kývol pri čom niekoľkokrát hlasne zavrčala a rozbehla sa preč z platformy smerom do sdíla. "Dobre, Zerah. Prejdeme si to znova, fajn ? Si očarovaný mojimi očami, to som už napravila vzhľadom na to, že som zabudla na to že využívam túto schodnosť. Rada by som vedela čo robíš v Soule a prečo si sem prišiel pravé teraz keď sa začali diať všetky tie divnosti. Nijak ti neublížim, nezabijem ťa a dokonca ťa ani neprinútim aby si mi to povedal vzhľadom na to, že sa posledné dni naozaj nemám silu používať moje schopnosti na obyčajné veci. Pokiaľ sa mi tvoja odpoveď bude páčiť..." Pohľadom zablúdila smerom na Nanami, ktor vyzerala celkom nezaujato, ponorená vo svojich myšlienkach. "...dám ti túto mladú pannu na znak vďačnosti." Palcom namierila na Nanami ktorú si mohol Zerah kľudne prezrieť ako len chcel vzhľadom na to, že bola úplne mimo tohto sveta.

Keď po mne Diktátorka štekla iba som pokýval hlavou na znak súhlasu bez toho, aby som vôbec niečo povedal. Následne som si mohol prezrieť premenu jej očí z hadích na normálne, po čom som sa len zamyslene pousmial. Naozaj fascinujúce. Povedal som si pre seba potichu po čom sa mi úsmev z tváre vytratil tak rýchlo ako sa tam objavil. Môj údiv však nekončil, keďže som si všimol, ako sa guľa premenila na obyčajný prášok, čo už bolo naozaj niečo vzhľadom na to, že pred chvíľou to bola guľa železa a pred tým masívny, železný modul. Keď však Diktátorka povedala, že "niekto" vyslal moduly musel som pozdvihnúť obočie. Nič som k tomu však nehovoril a čakal som, čo sa bude diať. Keď som si všimol, že Diktátorka pozerá smerom za mňa otočil som sa, čo nebol zrovna najlepší nápad, keďže hneď na to mi Diktátorka zrevala do ucha, po čom mi v ňom začalo chvíľu nepríjemne pišťať. Nahlas som si povzdychol, pričom som začul ďalší zvláštny zvuk. Túto kakofóniu zvukov, ktoré zneli ako nejaké sekanie zavŕšil dopad mačacej ženy na platformu. Táto žena hneď priskočila k Diktátorke, pričom sa o ňu začala trieť. Hmm, a toto je čo? Spýtal som sa skôr sám seba bez toho, aby som očakával nejakú odpoveď. Po pár slovách, ktoré si tie dve povedali sa pri mojom krku náhle ocitla kosa tej mačacej ženy. Nepohol som sa ani o centimeter, miesto toho sa mi však na tvári objavil úsmev. Aké milé, domáci maznáčik žiarli? To mi síce lichotí, no pre druhú stranu to môže byť... potupné? Chvíľu som hľadal to správne slovo, no nakoniec som ho našiel. Kosa, ktorá mi každú chvíľku mohla spôsobiť nepekné zranenie vypadala naozaj ľahko. Nebol som si však istý, či to bol zámer alebo proste iba chyba výrobcu. To, ako s ňou však narábala mačacia žena bolo však dostatočné na to, aby táto zbraň bola v boji efektívna. Či by však obstála v boji proti palebnej sile mi bolo záhadou. Po chvíli okolo mňa prešla ďalšia žena, ktorá sa postavila vedľa Diktátorky. Svojim správaním dokonale vyvažovala hyperaktívne predstavenie mačacej ženy.
Vypočul som si ďalšie slová Diktátorky, po čom som musel znova pozdvihnúť obočie. Niečo sa naozaj dialo a vypadalo to tak, že to nebude len tak "niečo", keď si to vyžadovalo pozornosť ženy s najvyšším postavením široko ďaleko. Nebolo sa ale čomu čudovať, keďže tento nešťastný výpadok pripravil Nový Soul o značnú bojovú silu. Keď ma opäť Diktátorka oslovila musel som sa pozrieť na Nanami a mlčky si ju prehliadnuť. Oslovenie "mladá panna" vo mne nevyvolalo zrovna dobré pocity, keďže to bolo ako keby sa s ňou malo zachádzať ako s kusom mäsa. Čo sa týkalo Diktátorky, neprekvapilo ma, že o mne vedela zhola nič a myslela si, že som sem prišiel iba nedávno. Vypadalo to tak, že väčšinu času trávi tu hore, na svojej lodi než keby mala byť dole a starať sa o svojich ľudí. No to by malo byť každému jasné už len vďaka titulu, ktorý Adella nosila. V skutočnosti, Ma'am, som tu už nejaký ten čas. Keď som povedal túto vetu znova som sa pozrel na Nanami a následne na Diktátorku. Naozaj vypadám ako... ach, to je jedno. Rozprávať Vám čo všetko tu robím by bolo na dlho. V skutočnosti, oficiálne nie som ani vojak, nieto schopný, ktorých by ste teraz očakávala. Chvíľu som bol ticho, pri čom som sa pozrel do zeme a pravou rukou som si pretrel tvár, po čom som sa následne prostredníkom a ukazovákom dotkol svojho čela. Slová by boli stratou môjho i vášho drahocenného času. Ruku som náhle natiahol ku Diktátorke. Dovolte mi ukázať Vám... Moja ruka mierila ku Adellinmu lícu. Pri prvom dotyku prostredníka a ukazováka mohla Diktátorka pocítiť v hlave slabé pálenie, ktoré však okamžite ustúpilo pred návalom nových informácií. Moja ruka sa však pri prvom dotyku nezastavila, no pokračovala, pričom sa celá dlaň dostala na jej líce. Diktátorka vtedy absorbovala celý balík mojich spomienok, ktoré veľmi rýchlo a stručne vysvetľovali to, čo tu robím. Samozrejme, informácie boli naozaj stručné a neobsahovali žiadne zbytočné informácie. Adella zistila ako som sa sem dostal, ako som prišiel k laboratóriu a čo som v ňom vyrábal, či už išlo o rôzne látky, kovy, experimenty, či dokonca a môj najväčší úspech, nanobotie brnenie Æthelweard. Nič viac, nič menej. Ma'am. Moja ruka skĺzla z jej líca, pričom som ju vlastne pohladil, moje oči sa popri tom strácali v tých jej, čo bolo pravdepodobne dosť trúfalé. Nie som si istý, či sa Vám bude takáto odpoveď páčiť, no som si istý, že bude dostatočná.

"Hmmm ? Potupné ?" Spýtala sa Adella celkom nechápavo. Áno, táto situácia mohla byť potupná pre niekoho ale nie zrovna pre ňu. "Wababari je špeciálna. Tolerujem jej správanie len preto, že je schopná bojovníčka ktorá počúva každé moje slovo do posledného písmena... a taktiež to, že jej pôvod nieje zo Soulu ale mimo neho." Adella nad tým pohodila rukou ako keby tieto veci boli na bežnom poriadku. Keď v tom náhle začal Zerah hovorí o tom, že je v Soule už nejaký čas, len neveriacky pokrútila hlavou no nijak na to neodpovedala. Následne prišla odpoveď v ktorej Zerah oznámil, že nieje ani vojak a ani schopný na čo ešte zareagovala celkom kľudne vzhľadom na to, že moduly sa naozaj povaľovali všade po Novom Soule a akékoľvek pako doň mohlo nastúpiť bez problémov. Potom však povedal, že slová by boli stratou ako jeho, tak jej časo. "Nemyslím si že-" Adella nestihla dohovoriť ani vetu na čo jej Zerah prešiel rukou po líci. Na moment privrela oči aby mohla vstrebať všetky tie informácie ktoré sa jej dostali do hlavy a tak vytvorili značnú bolesť samotného mozgu. Potom však oči otvorila na čo v nich mala opäť hadie zreničky. "A jaj..." Nanami sa dostala späť do reality na čo zahliadla len to ako Zerah prešiel rukou po Adellinom líci. Spravila krok bokom na čo pohľad stočila preč od nich dvoch. "Zlá voľba chlapče." Usúdila polohlasne na čo si len hlasne oddýchla a pre zmenu ona privrela oči. Adella medzi tým celý čas pozerala Zerahovy priamo do očí na čo ani na moment nežmurkla, skoro ako keby ho hypnotizovala. "Vysvetlíme si teraz pár vecí... dobre ?" Po tejto otázke nastala hlasná rana praskajúcich kostí. Zerahov prostredník spoločne z ukazovákom sa naraz zlomili vo všetkých článkoch čím doslovne pretočili jeho prsty od dlane. "Zničenie jedného modulu a môj nutný zásah nad druhým... prijateľné. Vyrušenie z pojednávania z novým členom tímu, stále prijateľné. Nikdy... nikdy sa ma ale nedotýkaj znova bez môjho zvolenia." Ihneď po tom čo to dohovorila nastalo ďalšie praskanie kostí. Každá jedna kosť, každý článoček v Zerahovej ruke sa zlomil na polovicu úplne v tú istú sekundu pričom samotná Adella stále ani len nežmurkla očami. Pre zmenu natiahla ruku ona smerom k nemu aby mu ju mohla následne položiť na rameno tak, aby sa palcom mohla dotknúť jeho krku. V moment čo sa tak stalo si mohol Zerah všimnúť, že sa z Adelliných úst vysunuli dva ostré horné tesáky. Rýchlim pohybom hlavy ho zakúsa do krku na čo doň začala vpúšťať jed, ktorý postupne zabraňoval samotnému Zerahovy v dýchaní no zároveň mu spôsoboval trpkú bolesť svalov. Keď sa Adella konečne od neho odtiahla len sa milo pousmiala a začala znova rozprávať. "Som zástancom starej metódy predávania správ. Keď však trváš na tvojej metóde... tak ti informácie budem oplácať tou istou kartou, jasné ?" Keď si bola istá, že je Zerah dostatočne modrý na to, aby pochopil závažnosť jej slov len jednoducho lúskla prstami na čo sa Zerah mohol ocitnúť späť v realite kde mohol dýchať, jeho kosti neboli zlomené a Adella mu jednoducho len zovierala ruku od svojej hlavy na čo samotná Nanami mierila Adelle pištoľou na hlavu. "Oh... pardon. Nechala som sa trocha uniesť." Adella tentoraz nepozerala na Zeraha no miesto toho pozorovala hlaveň pištole, ktorá jej mohla kedykoľvek vystreliť mozog. "Oh... už ste späť..." Prehlásila Nanami nezaujato na čo zbraň zaistila a vložila si ju späť pod mikinu. "Presne ako ste požadovala. Pokiaľ to na základni zájde moc ďaleko mám právo to spraviť..." Dodala znudene na čo sa jednoducho posadila na zem kde sa opäť zahrabala do svojich myšlienok.

Náhle som zakrútil hlavou na znak nesúhlasu. Nemyslel som to tak, Ma'am. Keď však nad tím Adella mávla rukou zostal som už ticho. Keď však pokrútila hlavou nad tým, že tu som už nejaký čas musel som sa pousmiať. Keď som jej však položil ruku na líce a ona opäť otvorila oči a ja som uvidel hadie zerničky myslel som si, že je so mnou zle a že ma pravdepodobne bez toho aby sa ma dotkla hodí dole z lode. V tom ma utvrdila aj odpoveď malej Nanami. Keď mi povedala, že si niečo vysvetlíme pozdvihol som obočie a čakal som, čo mi povie. Skôr, ako však povedala ďalšiu vetu sa ozvalo prasknutie a ja som pocítili nepríjemnú bolesť. Moja jediná reakcia však bolo iba zasyčanie od bolesti. Bolesť bola síce nepríjemná, no vôbec nebola hrozná. Horšie však malo eštelen prísť. Keď mi oznámila, že sa jej láskavo nemám dotýkať náhle sa mi celá ruka kompletne dolámala v každej jednej časti. Znova som iba bolestivo zasyčal, no skôr ako bolesť ma zaujímali následky, ktoré toto zranenie bude mať. No teraz som mal iný problém, Adella mi priložila ruku na rameno, po čom som si mohol všimnúť jej tesáky, ktoré sa mi náhle zabodli do krku. Hneď som si uvedomil, že tie tesáky nebudú len tak pre parádu. Náhle som mal pocit ťažkosti v hrudy, ktorý sa okamžite rozšíril do celého tela. Jed mi paralyzoval svaly, čo mi spôsobilo, že som sa nedokázal nadýchnuť. Vedel som, že je to zlé, preto som ľavou rukou rýchlo siahol po ampulkách, ktoré mi viseli na opasku. Našťastie som žiadnu z nich nepotreboval, keďže po pár chvíľach som sa dokázal zhlboka nadýchnuť. Rýchlo som sa nadýchol a pozrel som sa na moju ruku, ktorá bola úplne v poriadku, až na to, že ju v ruke drží Adella. To bolo... úžasné. Povedal som si opäť sám pre seba a pousmial som sa. Niekomu by tento zážitok mohol prísť strašný, no mne prišiel fascinujúci. V tú chvíľu som si ale uvedomil, že Nanami drží zbraň pri Adellinej hlave. Vypočul som si to, čo obe povedali a zamračil som sa. Celé to tu je nejak... padnuté na hlavu? Spýtal som sa sám seba, no potom som radšej začal premýšľať o jede, ktorý v tej ilúzii prúdil mojimi žilami. Tak silný biotoxín, ktorý dokáže v okamihu paralyzovať svaly obete. Bolo to naozaj všetko iba... ilúzia alebo je to skutočné? Musel som sa spýtať, pretože niečo také, vyprodukované v tele človeka, úžasné, jednoducho úžasné. Chcem tým iba povedať... Ma'am. Kým som dokončil vetu som si najskôr uvoľnil kravatu, aby som mal ešte lepší komfort pri bezproblémovom dýchaní. Rozumiem. Prijmite moje ospravedlnenie. Bohužiaľ, bez dotyku by to nešlo. Teraz aspoň máte odpoveď na otázky, ktoré ste sa pýtali. Po tomto ospravedlnení som sa stále pozeral do jej očí, no potom som sa pozrel smerom na moju ruku, ktorú stále držala Adella vo svojej ruke. Iba som si potichu odkašľal a čakal som, či mi ruku pustí. Aj napriek tomu, že sa stalo to, čo sa stalo mi však titul "Diktátorka" na túto ženu nejak nesedela. To bol však iba môj skromný názor.

V moment keď Nanami schovala pištoľ si Adella spokojne oddýchla. To trvalo však len do doby čo sa Zerah začal pýtať ďalšie otázky. "Pokiaľ máš v sebe jed hada Taipana isto neprežiješ dlhšie než pár minút pri takom množstve, ktoré by sa ti dostalo do tela." Oznámila Adella už kľudným tónom. "Bola to hypnóza presnejšie. Ale môžeš to nazvať aj zlou predtuchou toho čo sa stane nabudúce." Na okamih prešla pohľadom na Nanami, ktorá bola mimo ako obvykle. Náhle položila ruku na jej hlavu, pevne ju schmatla za vlasy a jej hlavu natočila tak aby musela pozerať priamo na Zeraha. "Máš nového partnera Nanami. Pokús sa to nespackať, jasné ? Budem od teba vyžadovať pravidelné hlásenie o jeho pohybe, práci a všetkom čo by ma mohlo zaujímať okolo toho." Ako ju už držala za vlasy začala ťahať smerom hore aby ju donútila vstať na nohy. Nanami pri tomto všetko nevydala žiadne bolestné zvuky. Jednoducho tupo pozerala na Zeraha na čo čakal kým ju Adella pustí aby mohla prejsť na Zerahovu stranu. "Každý týždeň podám o tebe podrobné hlásenie o všetkom čo robíš. Nemusíš sa pokúšať ma zastaviť, nepodarí sa ti to." Oznámila Nanami vopred aby Zerahovy ujasnila, že naozaj bude podávať podrobné správy o všetkom čo bude robiť. Wababari popri tom všetkom stihla v tichosti pribehnúť k Adelle, podať jej kľúče a znova v tichosti odísť. "Dobre. Teraz pôjdeme všetci k jednému z vchodov to Starého Kráľovstva. Presnejšie k jedinému prístupnému vchodu v Novom Soule. Ostatné vchody som nechala buď zapečatiť alebo zničiť vzhľadom na bezpečnosť tohto sveta. Ostatné ale potom, teraz poďte za mnou." Adella mávla rukou na znak toho aby ju všetci nasledovali. Sama pritom prešla na koniec platformy z ktorej nál vyletelo menšie nákladné lietadlo. "Cesta do Starého Kráľovstva. Nikdy som nečakala, že sa tam vrátim znova a ešte ktomu nie dobrovoľne."

Chvíľu som len tak pozeral na celú situáciu, popri čom som stravoval to, čo sa stalo pred malou chvíľkou. Potom som sa však ale usmial a pozrel som sa na Adellu. Samozrejme, Ma'am. Pri správnom postupe však smrť môžeme vylúčiť. Poznamenal som, a potom som sa poškrabkal na hlave. Musel som sa však zasmiať. Môj postoj sa akoby náhle zmenil, no nebolo to tak. Toto proste patrilo k mojej osobnosti. Rýchle zmeny nálad boli u mňa na každodennom poriadku. Nabudúce radšej použijem slová, alebo radšej, papier. Povedal som jej s úsmevom na tvári po čom som sa otočil na Nanami. Vypočul som si to, čo povedala Adella Nanami a potom aj to, čo povedala Nanami mne. Stále s úsmevom na tvári som sa naklonil k Nanami a znova som si ju prehliadol. To ani nemám v pláne, mladá panna. Budeme predsa partneri. Len dúfam, že ti nevadí... ach, to je jedno. Nanami sa mohla tešiť na naozaj zvláštne skúsenosti, no z toho, ako vypadala som si bol istý, že to všetko bude považovať za nudnú skúsenosť. A možno nakoniec ani nie a bude nám to obom len na prospech. Staré kráľovstvo? Náhle som sa otočil na Adellu keď som začul tieto dve slová. Viac som sa však pýtať nemusel. Bolo by to zbytočné, keďže už čoskoro by som sa určite dozvedel viac. Moje zorničky sa náhle rozšírili v návale opojenia z toho, že sme mali namierené už so spomínaného "starého kráľovstva". Všetko, čo malo prívlastok "staré" mi stálo za to, nehovoriac o tom, že o starom kráľovstve som doteraz ešte nepočul. Bola to možnosť dozvedieť sa niečo nové. Následoval som teda kroky Diktátorky s nadšením a očakávaním.

Od chvíle, co jsem se tak vzdálila od té ženské, jsem stála u jedné stěny se zavřenýma očima a tak nějak přemýšlela. O čem? Bylo toho hodně k přemýšlení. Měla jsem několik otázek ale žádná z nich neměla svojí odpověď. Svůj meč jsem držela v jedné ruce, jak jsem měla ruce zkřížené na hrudníku. Tohle celé věci ještě více komplikuje. Ah, bylo by jednodušší, kdybych se sebrala a hledala odpovědi na vlastní pěst. Ale kdo ví, možná tahle žena dovede překvapit. Jeden nikdy neví, co mu zkříží cestu. Usoudila jsem. Zarazila jsem se ale protože jsem si uvědomila, že se trochu chovám jako Yagami. Ah, máš na mě špatný vliv, skutečně. Zahudrovala jsem vnitřně trochu nespokojeně. 
To co se ale kolem dělo mi připadalo jako domeček z karet. Nejdřív Yagami, potom Gabriel. Otázkou bylo, kdy komu dojde, že jednomu pomáhám tak nějak dobrovolně a tomu druhému z donucení. Když jsem si vzpomněla, čím mě to vydírá Gabriel na malou chvíli jsem pootevřela oči a koukla se na Eele, na což jsem oči zase zavřela. Přísahala jsem si, že se nenechám ovlivňovat těmi lidskými vlastnostmi ale ani jsem se nenadála a dělala jsem zase ty samé chyby. Možná jsem to byla prostě já, když mi bylo proti srsti nechat jí umřít. A proč vlastně? Protože ten pitomej anděl nahoře něco chtěl? Záda od stěny jsem odlepila ve chvíli, kdy jsem si byla vědoma, že diktátorka prošla kolem mě. Jakmile jsem otevřela oči jen s klidem jsem maličko kývla na Eele a rozešla se. Neříkala jsem vůbec nic. Nebylo to potřeba. I když jsem stála někde jinde, slyšela jsem je dost dobře na to, aby mi bylo jasné, kam se to vůbec jde. "Co tam vlastně chcete dělat?" Zeptala jsem se jen tak, abych si znovu urovnala myšlenky a měla aspoň trochu přehled.