Pátranie po stopách - Katherine, Nomad

Po kratšom oddychu a menších úpravách na Katherininom komunikačnom zariadení sa Nomad rozhodla na vlastnú päsť získať nejaké informácie o jej stratenom otcovi. Ponúkla Katherine možnosť podieľať sa na tejto úlohe s čím samozrejme súhlasila vzhľadom na jej vlastné momentálne problémy ohľadom choroby ktorá ju skľučovala. Cesta do Andrewovej starej laboratórie trvala niekoľko hodín vzhľadom na to, že miesto sa nachádzalo v Novom Soule kde sa však obe dokázali dostať celkom ľahko len za pomoci kapucní a prechodu cez neutrálnu zónu. Okolie laboratórie vyzeralo nestrážené a vnútro opustene. Ktovie čo sa však mohlo skrývať vo vnútri onej budovy.

Cieľ misie: získať nejaké informácie o zmiznutí Andrewa Sarajeva.
Skryté udalosti: ???
Skúsenosti za splnenie misie: 0xp - ???

Pri konečnom príchode pred budovu si mohla dať Nomad konečne dole kapucňu z hlavy. Bola to zbytočne dlhá cesta no o to bezpečnejšia. Opatrne prešla k masívnym železným dverám ktoré už na prvý pohľad vyzerali naozaj neprechodne. Terminál bol síce zaprášený, rozbitý a obrastali ho všelijaké zelene no stále fungoval čo bolo naozaj prekvapujúce. "Hmm..." Nomad chvíľu pozorovala terminál ako keby váhala či bol dobrý nápad chodiť na toto miesto. Nakoniec však natiahla k nemu ruku aby mohla nejakým zázrakom napísať vstupný kód ktorý otvoril oni masívne dvere. "Musíme si vo vnútri dávať pozor. Funkčnosť toho terminálu je sama o sebe prekvapujúca čo musí znamenať len to, že vo vnútri budovy sa možno ešte stále niekto nachádza." Ruku vložila do vačku na čo z neho vytiahla nôž, ktorý podala smerom ku Katherine aby si ho vzala pre sebaobranu. I keď to Katherine zrejme nechcela prijať v tejto situácií tak nejak nemala možnosť odporovať keďže naozaj nemohla vedieť do čoho ide. Po vstupe do budovy nasledovala dlhšia tmavá chodba. Bolo zrejmé, že svetlá sú tu zanedbané aby budili dojem opustenosti no teraz to už bolo jedno. Na konci chodby sa nachádzali otvorené dvere z ktorých vychádzalo jasné svetlo. "Predtým než sa vrhneme do niečoho čoho budeš ľutovať..." Nomadin hlas bol v tejto chvíli neuveriteľne tichý aby náhodou neprilákala pozornosť z otvorenej miestnosti. "Jedná sa o najmenší komplex v ktorom otec pracoval ... je tvorený zo štyroch miestností z ktorých každá slúži na niečo iné." Ukazováčikom si to namierila smerom ku dverám. "Výrobňa je prvou a tou najväčšou miestnosťou do ktorej vojdeme. Nájdeš tam množstvo častí z robotov, chemických látok a zrejme aj osôb ktoré tu stále prebývajú." Týmito vetami tak nejak začala vysvetľovanie ako sa orientovať a na čo si dávať pozor v celom komplexe. "Ďalšie tri miestnosti majú svoje špecifické účely. Môžeš ich nájsť na stranách výrobne ale i oproti na poschodí. Jedná sa o kryokomoru, prostetickú výskumnú časť a operačnú časť." Viac k tomu nemala čo povedať vzhľadom na to, že tie názvy hovorili všetko za seba. Po tomto kratšom preslove sa však úplne odmlčala na čo sa vydala smerom do výrobne skadiaľ začal vychádzať zvláštny hluk pracujúcich strojov.

Cesta ktorú sme absolvovali bola dosť zdĺhavá, ale stála nám za to, keďže bola zrejme najbezpečnejšia. Vzhľadom na to, že sme sa nachádzali v Novom Soule, všetko som si naokolo obzerala fakt pečlivo a musela som uznať, že Nový Soul sa vážne dosť líšil od Starého Soulu. Všetko tu vyzeralo niekoľkonásobne modernejšie a lepšie, no počet robotov prechádzajúcich ulicami bol až alarmujúci. Nomad nemusela pôsobiť nejako podozrivo, no ja som mala na sebe priam terčík s nápisom "suspicious", keďže som sa tam prechádzala s dlhým čiernym plášťom a kapucňou na hlave z ktorej len mierne svietili žlté okuliare. Keď sme dorazili na miesto, Nomad si okamžite dala dole z hlavy kapucňu a prešla k tým masívnym dverám pred nami. "Tie vyzerajú fakt neskutočne pevne a hrubo. Boh vie, či by som cez ne dokázala prejsť." Na moment som sa zamyslela, no to už si to Nomad namierila k zaprášenému, rozbitému a zarastenému plevelom terminálu, no očividne stále fungoval, keďže doň len vložila zrejme vstupný kód a sézam otvor sa. Masívne dvere ktoré nám blokovali vstup sa zrazu otvorili, na čo som podišla bližšie k Nomad a dala som si dole aj ja kapucňu, no plášť som si stále nechávala na sebe. "No problemo." Kývla som zároveň hlavou na náznak toho, že rozumiem a pozrela som na nôž, ktorý mi podala. Vzhľadom na to ako znela vážne som sa nechcela s ňou dohadovať a tak som len s plášťa vystrčila ruku, vzala si ho a ruku som schovala zase späť, pri čom som si ten nôž prehodila do pravej ruky čepeľou smerom k môjmu lakťu a pevne som ho držala za rukoväť schovaný pod plášťom ready to stab the sh*t out of someone. Hneď na to sme obe vošli do budovy spoločne, na čo ja som sa držala len necelý krok za Nomad a sem tam som sa obzrela či je všetko okej. Pred nami ale žiarilo jasne svetlo, takže sa mi len potvrdilo podozrenie Nomad na to, že tu niekto je. S tým, že boli moje schopnosti len na krátku dobu, nechcela som nimi ešte plytvať aby som zistila či tam niekto je alebo nie, takže som si radšej dávala majzla. Hlas Nomad ma ale trochu prebral s tej sústredenosti a venovala som jej pohľad aby som zistila čo má na srdci. "Got it. Nemám v pláne to tu rabovať, takže neboj, nebudem siahať na nič čo nie je nejako moc podozrivé alebo nutné." Šepla som jej tak isto potichu a vysunula som ľavú ruku z plášťu a zdvihla som palec hore. "Možno len nejaký malý suvenír." Dodala som v mysli hneď na to a rovno som pozrela aj na časomiery na náramku, na čo som ruku následne opäť schovala pod plášť. Musela som ale uznať, že tie miestnosti zneli hrozivo. Keď ale toto bol najmenší komplex, nechcela som potom vidieť ten najväčší radšej. Pohľad som následne na to presunula opäť na miestnosť pred nami a dávala som si pozor kebyže náhodou by sa niečo prihodilo.

"Pri troche šťastia sa nám podarí prekĺznuť do iných miestností bez toho aby si toho niekto všimol." Dodala vo chvíli keď stála tesne pred vchodom do prvej z miestností. Ihneď na to sa mierne skrčila, prešla za jednu zo stien ktoré ohraničovali pracovné priestory pre jednotné bunky výrobne. Pravú ruku strčila do vrecka kde niečo hľadala. Po chvíľke ju vytiahla na čo mala v onej ruke menšie slúchadlo ktoré hodila smerom na Katherine. Čakala kým si Katherine nedá ono slúchadlo aby mohla začať rozprávať. "Pokiaľ budem v tejto budove, bude lepšie aby sme boli rozdelené a len si podávali informácie o stave." Jej hlas znel trocha tlmene no nebolo sa čomu diviť keďže hovorila do masky ktorá prevádzala slová do jej slúchadla. "Pôjdem skontrolovať Prostetickú časť ... v nej sa otec nachádzal zrejme najčastejšie." S týmito slovami sa vydala rýchlim krokom do Prostetickej časti na čo hneď za prvým rohom dakam zmizla. "Naším cieľom je denník. Nemal by vyzerať nijak zvláštne až na to, že je písaný v digitálnej podobe. Ten denník ... vyzerá ako obdĺžnik tvorený zo skla, orámovaný len zvrchu a zospodu aby sa dal zasúvať ... možno ti to bude pripomínať menšiu rukoväť pokiaľ bude zasunutý." Nomad podala podrobné informácie o denníku, alebo aspoň tie ktoré si jednoznačne pamätala. Keby dlhšie rozmýšľala možno by povedala o niečo viac informácií no vzhľadom na to, že sa celkom ponáhľala na čo musela dávať ešte pozor aj na tú hŕstku osôb ktorá študovala všetky stroje, brala veci ktoré vyzerali funkčne a mala dokonca aj ochranku v podobe desiatky stráží ktoré mali zbrane odistené a pripravené kedykoľvek vystreliť. "Pokiaľ nájdeš niečo neobvyklé okamžite to hlás, prídem za tebou ihneď čo to bude možné." Keď náhodou Katherine ešte stála vo dverách, mohla si všimnúť ako maličká Nomad dokázala prekĺznuť dverami do Prostetickej časti bez toho aby si toho niekto všimol. Teraz ostávala rada na nej aby ukázala svoje schopnosti v obore tichého chodenia a získavania informácií v kritických situáciach. Musela však dávať pozor na všetko okolo seba, doslovne. Jeden zlý krok cez pole pohádzaných ampuliek, ktorý by zapríčinil prasknutie čo i len jednej z nich by mal za následok okamžitú sprchu nábojov ktoré zrejme Katherine nechcela práve podstupovať. Taktiež musela brať do úvahy to ,že nie všetky stráže stoja na mieste ale hliadkujú pre každý prípad. Jedinou výhodou ktorú snáď Katherine mala bola tá, že všetky miestnosti boli v podstate nestrážené až na Operačnú časť v ktorej bola väčšina technikov, ktorá sa snažila rozobrať čo možno javiac zo strojov ktoré tam boli.

V moment čo Nomad dopovedala vetu a mierne sa prikrčila som spravila už len z reflexu to isté a mierne som sa natlačila na stenu, keďže som počula kroky z miestnosti pred nami. "Takže predsa len tu máme spoločnosť.. A to som si myslela, že tá najhoršia časť bude sa sem vôbec dostať." Povzdychla som si a pozrela na Nomad, ktorá prechádzala za jednu stenu ktorá to tu tak nejak oddeľovala. Moc dlho som sa nezdržala radšej a "dobehla" som ju tichým krokom, kvôli čomu som si poriadne ani nevšimla, že po mne hodila sluchátko a len tak tak som ho chytila. "Nabudúce aspoň varuj girl." Pošepla som smerom k nej a nasadila som si ho do pravého ucha. Ako navrhla aby sme sa rozdelili a len si predávali informácie, nebola som si prv istá, či je to zrovna ten najlepší nápad, no pri tom čo tu bolo stráží sme nemali moc na výber. "Dávaj si na seba pozor Nomad." Šepla som v moment čo sa docela rýchlym krokom vybrala smerom do nejakej z miestností a nalepila som sa na stenu pri ktorej som stála. Akurát som sa chcela spýtať čo vlastne hľadáme, no Nomad mi to začala objasňovať v moment čo zmizla za prvým rohom. "Myslíš, že oni ho hľadajú tiež?" Dodala som zamyslene, na čo som mierne jedným okom nakukla do miestnosti, ktorá pripomínala výrobňu aby som skontrolovala koľko sa tam vlastne nachádza ľudí a hneď som hlavu stiahla späť. "Ja teda omrknem Výrobňu a skúsim nájsť ešte buď tú Kryokomoru, alebo operačnú časť. Dám ti potom vedieť ako som dopadla." Odpovedala som jej hneď na jej ďalšiu vetu ohľadom nájdenia niečoho neobvyklého. Keď som ale uvidela v diaľke malinkú Nomad ako len šikovne prekĺzla bez toho aby si ju niekto všimol, musela som uznať, že sa o ňu nemusím až tak báť a mohla som sa trochu uvoľniť. "Tak fajn Kitty, presne ako za starých čias. Nájsť, získať, utiecť. No problemo." Prehovorila som k sebe v mysli a nenápadne som aj ja vkĺzla do výrobne. Nemohla som si pomôcť, ale nechápala som prečo tu vlastne mali toľko stráží, keď to tu bolo už dávno opustené. Nevedela som prečo, ale nemala som s toho moc dobrý pocit. "Najlepšie by bolo zistiť aký je vlastne ich motív." Dodala som ešte pre seba a všetky myšlienky som teraz pustila za hlavu nech ma nerozptyľujú. Keď som ale videla ten bordel, mierne som sa musela zamračiť, keďže stačil jeden chybný krok a pri sebemenšom prasknutí by som mala po prestrojení. Našťastie som mala v rukáve stále jeden trik, vďaka ktorému by som mohla ľahko utiecť, no ten som si nechcela míňať tak skoro, keďže som premýšľala ešte nad jednou možnosťou a to premenením sa na jedného zo strážnikov a nakráčala by som si to tesne ku nim bez toho aby som vyvolala čo i len najmenšie podozrenie. Bohužiaľ by to teraz ale nefungovalo, keďže som potrebovala najprv zistiť o čo im ide a popri tom som musela hľadať aj ten denník. Presunula som sa po chvíľke zase o niečo bližšie, no dávala som si neustále pozor ako pod nohy tak na strážcov, ktorý nie len stále, ale dokonca sa niektorý aj prechádzali, čo to ešte viac komplikovali. "Toľko strážcov nebolo ani v banke.. čo sa to tu deje?" Šepla som takmer úplne potichu, zatiaľ čo som sa pokúšala dostať trochu bližšie k tej hŕstke ľudí čo tam študovali všetky tie stroje.

"Netuším. Pokiaľ otca hľadajú tiež tak sú na naozaj zlom mieste." Prehlásila o niečo potichšie. Zdalo sa, že sa dostala do nepríjemnej situácie no stále jej to nebránil v rozprávaní sa z Katherine. "Príde mi to zvláštne. Po toľkých rokoch sa vrátim na toto miesto kde som vznikla a záhadne sa tu nachádzajú nejaký ľudia ktorý to tu rozoberajú." Katherine mohla počuť ako sa Nomad zhlboka nadýchla, zadržala dych a následne vydala niekoľko zvukov ktoré zneli ako kratší boj. Zlá situácia sa naozaj našla keďže hŕstka vojakov vošla do Prostetickej časti kde sa nachádzala aj Nomad. Nikto z nich však späť von záhadne nevyšiel. "Výrobňu skontrolujeme spoločne ako poslednú. V tejto chvíli je podstatné nájsť ten denník skôr než títo ľudia zistia čo všetko v ňom je." Neobvyklé no dialo sa to. Nomad mala o niečo naozaj veľké obavy čo mohlo značiť len to, že v tom denníku sa naozaj nachádzajú informácie ktoré by sa len tak niekomu nemali dostať do rúk. Medzi tým ako sa Katherine prechádzala po Výrobni mohla zaregistrovať, že sa do pohybu dala aj hliadka dvoch vojakov ktorý sa pomalým krokom vydali smerom za ňou. Keby sa v tejto chvíli otočila späť k východu bola by zrejme spozorovaná pokiaľ by však nepoužila nejakú zo svojich schopností na útek no ani vtedy by sa zrejme nestihla vyhnúť minimálne jednému pohľadu. V tejto situácií mohla len pokračovať v plížení sa pred hliadkami ktoré ju pomaly prenasledovali. "Hej, počul si o tej novej správe ?" Spustil jeden z vojakov. "Ten nový robot ... Project III ... vyšiel do Starého Soulu kde to tam skoro celé zrovnal zo zemou. Takýmto tempom nám budú stačiť tri kusy na vyhratie celej vojny, nemyslíš ?" Vojak mierne silne udrel päsťou svojho kolegu ktorý uhol niekoľko krokov bokom kým bol schopný sa zrovna narovnať. "Neviem prečo si taký nadšený ... vieš vôbec koľko nevinných ľudí sa nachádza v tej Starej časti ? Koľkatí utiekli z Novej časti len kvôli tomu, že nemali peniaze na presun do bezpečnej zóny alebo boli nakazený až moc ... ?" Bolo očividné, že tento vojak mal na celú situáciu úplne iný pohľad. Obaja sa však chceli vyhnúť hádke a tak radšej stíchli zo svojou osobnou pravdou v hlave. Popri tom všetkom sa ozval menší výbuch z Operačnej časti kde jeden zo strojov znenazdania vybuchol pričom spálil jedného s technikov, dvom podpálil plášte a donútil všetkých vojakov v okolí zložiť zbrane aby začali hasiť vzniknutý požiar.

Musela som s ňou ale súhlasiť, keďže rozhodne to tu nebolo udržiavané a celé toto miesto vykazovalo jasné známky pustoty. Stroje boli jediné veci čo to tu okupovali a ani jeden z nich nevyzeral byť provozuschopný.. teda aspoň nie v tomto stave. "Rozhodne to pôsobí zvláštne a to načasovanie tiež nebude zrejme náhoda." Odpovedala som jej potichu, na čo som začula ako sa Nomad len zhlboka nadýchla a následne na to sa len ozvalo pár zvukov pripomínajúcich boj. Na chvíľku som sa pozastavila a otočila sa smerom ktorým bežala Nomad pripravená jej ísť pomôcť, no keď som opäť počula jej hlas, vydýchla som si. Vedela som síce, že Nomad sa len tak niečo nestane, ale stále som si o ňu robila starosti. Keď mi oznámila, že výrobňu teda skontrolujeme nakoniec spolu, chcela som sa otočiť a vrátiť sa späť nech sa môžem vydať do inej miestnosti, no začula som spoza seba nejaký mužský hlas, ktorý ma donútil sa viac prikrčiť a presunúť trochu ďalej, keďže na tomto mieste kde som bola by ma hneď ten kto by vošiel uvidel. "Rozumiem." Odpovedala som jej jednoducho, na čo som sa skryla za jedným stolom a zatiaľ len mlčky vyčkávala kým prídu bližšie. Mala som stále dosť možností čo spraviť, no nechcela som sa uchyľovať ani k jednej.. zatiaľ. Keď už boli dostatočne blízko na to aby som ich počula jasne a zreteľne, vypočula som si ich rozhovor. "What?!" Zarazila som sa, na čo som si mierne zahryzla do spodnej pery. Nenápadne som jedným okom vykukla aby som na tých dvoch videla, no reakcia toho druhého ma vcelku prekvapila. "Dúfam, že to čo povedal nie je pravda.." Zamračila som sa a opäť som sa skryla, no v ten moment sa ozval menší výbuch z niektorej miestnosti, čo mohla byť zrejme operačná časť, keďže to znelo dosť tlmene. Vzhľadom na to, že túto miestnosť sme mali obe skontrolovať ako poslednú, využila som toho rozruchu aby som prekĺzla do ďalšej miestnosti. Najbližšia miestnosť bola zrejme Kryokomora o ktorej Nomad hovorila, takže som sa rozhodla to tam checknúť. "Nomad? Čo to bolo za výbuch?" Spýtala som sa jej veľmi potichu, zatiaľ čo som vchádzala do Kryokomory. Skôr než som tam vkročila som ale skontrolovala situáciu a na moje prekvapenie sa tam nenachádzal jediný technik, alebo stráž, tak som sa odlepila od steny a vkročila som tam pokojne, pri čom som sa rozhliadala po miestnosti. "What the hell?" Zarazila som sa pri pohľade na to množstvo komôr, ktoré sa tu nachádzali. Prišla som ku jednej z nich a otvorila ju, na čo sa mi naskytol pohľad na doslova zamrznutú sošku. "Čo sa to tu sakra stalo?" Šepla som si pre seba a mierne som poodstúpila tak aby som videla aspoň na väčšinu z komôr a na moment som zatvorila oči. Keď som ich otvorila, boli opäť také červené ako tie Nomadine, no v mojom prípade mali trochu inú funkciu a to takú, že mi dovolili nahliadnuť cez pevné materiály v tomto prípade komory. Docela som sa obávala toho čo uvidím, no nemala som čas otvárať každú jednu zvlášť, takže som to vzala trochu za kratší koniec aby som zistila, či tam je niečo, alebo niekto, kto by mi aspoň trochu mohol napovedať niečo o Andrewovi.

Nomad taktiež začula onen výbuch čo ju donútilo aspoň vystrčiť hlavu von z dverí aby vedela čo to vôbec bolo. "Vyzerá to ako nejaké staré prístroje ktoré sa pokúšali zapojiť do prevádzky ... idioti." Po tejto vete opäť strčila hlavu späť do miestnosti kde hľadala ktovie čo vzhľadom na to, že sa neuráčila oznámiť po čom sama pátra. "Pokiaľ nájdeš niečo dôležité daj vedieť. Sama sa tu musím porozhliadnuť aspoň trocha." Dodala po čom sa úplne odmlčala.
Osobu, ktorú Katherine našla v zamrznutom stave nebolo ľahké rozpoznať no šlo aspoň zistiť, že daná osoba je už isto po smrti za čo mohlo položenie komory. Keby nebola komora položená na mieste pre rozmrazovanie osôb a odtesňovanie komory možno by bola osoba schopná prežiť v stave hlbokej hibernácie. Teraz však nebol zrejme čas pozastavovať sa nad tým čo by bolo keby to bolo ináč. Katherinin zrak jej dovoľoval vidieť úplne všetky osoby ktoré boli v ostatných komorách nad jej hlavou. Bolo jasne vidieť, že väčšina ľudí je dávno po smrti vzhľadom na rozbité kryokomory alebo až príliš hlboké zmrazenie. Niekoľko osôb však stále vykazovalo aspoň minimálne známky života a tri z týchto osôb vyzerali dokonca na to, že boli zamrazené maximálne rok. Avšak len jedna jediná osoba mala v rukách zvláštne vyzerajúci prístroj ktorý by zrejme mohol sedieť na popis onoho denníka po ktorom pátrali ako Katherine tak aj Nomad. Vzhľadom na to ako bola Katherine rozumná a schopná, zrejme by vedela zameniť jednu komoru za druhú a spustiť proces odmrazovania no iste by to vytvorilo aspoň minimálny hluk ktorý by mohol prilákať nejaké stráže ktoré by začali pátrať po príčine vytvoreného hluku. Na druhej strane mohla oveľa jednoduchšie použiť svoju schopnosť aby jednoducho predmet podobajúci sa denníku vzala a jednoducho sa následne vyparila preč. Nakoniec tu však bola aj tá možnosť, že poprosí Nomad o nejakú radu ako toho človeka dostať dole, zachrániť a získať onen predmet. Teraz však rozhodnutie stálo na Katherine ktorá nemala moc času na rozhodovanie vzhľadom na to, že jediné čo mohla využiť vo svoj prospech bol hluk ktorý sa ešte stále ozýval z Operačnej miestnosti.

"Ako tak počujem, nebol to zrovna rozumný nápad." Povzdychla som si pohľad som opäť pretočila na komory. "Dobre, dávaj si na seba pozor." Odpovedala som jej, na čo som sa mierne zamračila keď som zdvihla zrak nad seba. Naskytol sa mi pohľad na mnoho ľudí už zrejme dávno po smrti, pri čom príčiny boli prevažne u všetkých také isté a to bolo značné poškodenie komory, no našlo sa aj kopec takých, čo tam doslova zmrzli tak, že z nich neostalo nič iné len sošky. Nemyslela som si, že tu nájdem zrovna niečo podstatné, no keď som zbadala, že pár z nich ešte vyzerá byť trochu pri živote a niektorý vyzerali takmer úplne v poriadku, mierne som sa zarazila. "Nomad.. asi tu niečo mám. Preskúmam to a podám ti trochu bližšie informácie." Oznámila som jej pokojne a opäť sa odmlčala. Jeden z nich bol ale o dosť iný a niečo držal v ruke. Nevyzeral, že by tam bol nejako dlho a tá vec ktorú držal v ruke mierne pripomínala popis toho denníku. "Alright.. musím sa na to mrknúť z blízka. Ale ako ho dám.." Nedokončila som ani myšlienku, keďže mi pri otáčaní hlavy padol pohľad na počítač za mnou. Prešla som teda k nemu a skúsila ho zapnúť. Momentálne som mala ale viac šťastia než bolo hádam zdravé, keďže sa mi ho podarilo nie len sprovozniť, ale aj spustiť dole tú komoru, ktorú som chcela i keď ma to mierne zdržalo. Otvorila som tu komoru a naskytol sa mi pohľad na muža, ktorého som ale nečakane vôbec nepoznala. Pohľadom som mu skĺzla na ruku v ktorej držal veľmi pravdepodobne to po čo sme sem prišli. "Nomad? Mám tu niečo čo by ťa mohlo zaujímať. Som v Kryokomore." Oznámila som jej zatiaľ čo som sa snažila vybrať mu ten denník z ruky, no nešlo to tak ľahko, keďže ho držal fakt pevne. "Sh*t maaan. C'mon, let..it..go." Zavrčala som si popod nos popri tom ako som sa mu to snažila vytiahnuť z rúk, no nešlo to, tak som sa rozhodla počkať na Nomad a radšej som zatiaľ skontrolovala okolie či sa niekto neblíži, pri čom som bola neustále v pohotovosti.

Na Katherininú správu o tom, že niečo našla neprišla žiadna reakcia, teda nie hneď. "Okej ... dávaj na seba pozor. Taktiež som našla niečo čo stojí za omrknutie, vydrž to niekoľko minút." Nomad sa hneď po tom odmlčala tak ako predtým čo značilo len to, že mala zrejme niečo dôležité na práci alebo že sa jednoducho nemôže rozprávať z Katherine v momentálnej situácií.
Spustenie kryokomory spôsobilo len minimálny hluk čo na šťastie nikoho neprilákalo ani nijak nezalarmovalo no bolo jasne počuť, že sa mužom konečne podarilo uhasiť oheň čo značilo len to, že odteraz musí byť Katherine naozaj potichu aby nevzbudila nijaké podozrenie. Hneď ako otvorila komoru mohol sa jej naskytnúť pohľad na muža vo veku maximálne do tridsať rokov. Dlhšie hnedá vlasy, väčší nos na ktorom boli položené orosené okuliare, tvár posypaná strniskom a balíček cigariet ktorý vyčnieval z bledej košele. Presne takto vyzeral muž ktorého Katherine ihneď začala okrádať o jedinú vec ktorá mala nejakú tú cenu. Keď však Katherine povedala Nomadine meno, mužove viečka sa mierne hli čo však niešlo vidieť cez okuliare. V moment čo chytila denník do ruky len pevnejšie zovrel ruky aby mu ho z nich nevytrhla. Hneď na to čo si však zanadávala a povolila zovretie, otvoril nečakane oči, pustil denník a oboma rukami zovrel Katherine pevne za ramená. Ľavou rukou obratne vytrhol slúchatko z jej ucha pri čom ho jedným hmatom doslova vypol takže Nomad viac nemohla počuť Katherine tak isto ako Katherine nemohla počuť Nomad. Vyzeral unavene no jeho pohyby boli stále neuveriteľne rýchle. Pohľadom si to zamieril priamo do jej očí do ktorých jej hľadel nejakú tú dobu než nazbieral silu neičo vôbec povedať. "Práve si povedala ... Nomad ... ?" Spýtal sa naozaj rozklepane a mierne zmätene. Keď cítil, že sa jeho "väzeň" nezloží od strachu na zem alebo neutečie, povolil zovretie aby si mohol pretrieť premrznuté oči ešte viac premrznutou rukou. "Kde som ... prečo tu som ... kto si ... a hlavne ... prečo si hovorila na moju dcéru ... ?" Toľko otázok v jednej vete. Bolo však jasné, že tento muž sa zo stavu hibernácie dostáva rýchlejšie než by bolo zdravé keďže sa mu do tváre začala pomaly vracať farba. "Oh a ešte ... nemáš oheň ?"

Kývla som skôr len pre seba súhlasne na odpoveď Nomad, na čo sa hneď odmlčala tak isto ako ja. Nevedela som čo mala také dôležité, no dúfala som, že jej to nebude trvať moc dlho, keďže boh vie ako dlho by som ho tu asi neustrážila. Keď som si ho ale lepšie prezrela nevyzeral, že by sa sem moc hodil a celkovo mi ani tak moc nepripomínal nejakého vedca, maximálne tak asi technika. Čo mi nedávalo ale zmysel bolo to, prečo by mal niečo také pre Nomad cenné v ruke. Taktiež vzhľadom na to, že už ten požiar zrejme uhasili ako som počula, musela som byť už potichu a dávať si ešte viac pozor. To, že som ale nemohla vyrvať ten denník tomu mužovi z ruky ma ale docela štvalo, čo sa odrazilo trochu aj na mojom slovníku, no skôr než som to stihla pustiť ma ten muž schmatol za ramená, čím ma takmer na smrť vystrašil. Reflexívne som sa chcela ohnať nožom a priamo ho bodnúť, no nešlo to, keďže ma fakt pevne držať za ramená a nemohla som zdvihnúť ruku. Skôr než som ale skríkla som si kusla do jazyka a začala som sebou v panike všemožne trepať nech sa mu vymaním zo zovretia. V momente mi vytrhol z ucha sluchátko a vypol mi ho, takže som už nemohla varovať Nomad a ona nemohla varovať mňa v prípade, že by sa niečo udialo. Okuliare mi mierne skĺzli pri tom ako som sebou trepala z nosa, takže sme si priamo hľadeli do očí, v čom sa tie moje z červených zmenili opäť na zelené. Keď som si ale uvedomila, že ma len drží, trochu som sa upokojila i keď na mojich zreničkách bol jasne vidieť strach, keďže boli výrazne zúžené a srdce mi tĺklo tak rýchlo a silno, že to šlo pomaly počuť. Akonáhle ale muž prehovoril dosť rozklepane, zarazila som sa, na čo mierne povolil zovretie mojich ramien a pretrel si oči. Jeho ruky boli chladnejšie než more do ktorého som pred tým v prístave padla pri boji s tými týpkami s čoho mi prešiel mráz po chrbte. Keď sa ma ale začal pýtať kde je, prečo je tu, kto som a prečo som hovorila na jeho dcéru, môj prekvapený výraz nabral opäť ešte viac na prekvapení. "A..Andrew?" Vykoktala som zo seba vystrašene a môj prekvapený pohľad nabral ešte viac na prekvapení. Pravou rukou som si ale napravila okuliare tak nech mi nevidí do očí a snažila som sa toto všetko rozdýchať. "To nie je možné.. To.." Snažila som sa s toho prekvapenia spamätať, čo pomaly aj prešlo keď sa ma opýtal či nemám oheň, na čo som len pokývala nesúhlasne hlavou. "Ste v Kryokomore, prečo ste tu nemám ani tušenia a ja som Katherine. A čo sa týka Nomad, prišli sme sem hľadať práve to čo sa mi nepodarilo vyrvať z Vášho zovretia." Začala som mu pomaly a potichšie zodpovedať všetky otázky na ktoré sa ma pýtal. "Wait a sec.. Vy neviete prečo tu ste? Generál mi ale vravel, že ste.. nezvestný.." Zamyslela som sa nad tým na moment, keďže mi to nedávalo zmysel. "Pokiaľ chcete ale oheň, asi som Vás zobudila neskoro, keďže ten oheň čo vznikol zrejme z nejakého stroju ako tipovala Nomad už pravdepodobne uhasili a je dosť možné, že nás tu niekto za chvíľku nájde." Varovala som ho, na čo som sa ale zatvárila mierne znechutene, keďže som si až teraz uvedomila, že som si kusla do jazyku zrejme trochu silnejšie než som chcela a ten mi teraz krváca. "Ste v poriadku?" Opýtala som sa ho, keďže vyzeral naozaj zle a pokiaľ by nás niekto napadol, neviem či by bol schopný sa brániť i keď sila mu nechýbala, to som musela uznať. "C'mon Nomad.. kde si?" Šepla som si popod nos a stočila som pohľad k dverám.

Keď sa Katherien spýtala na jeho meno len sa zhlboka nadýchol aby si mohol ihneď nato hlasne odfúknuť. "Andrew Sarajev ... osobne ..." Prehlásil skoro až hrdo, keby na tom bolo čo povedať hrdo. Na to mu začala jeho väzenkyňa vysvetľovať čo je, kde je a ako je no keď sa ho spýtala ohľadom toho či naozaj nevie prečo tu je len kývol nesúhlasne hlavou. "Výpadok pamäte ... vieš Katherine ... vedci majú právo zabúdať po tom čo sa im mrazil ich geniálny mozog." Týmto spôsobom sa ohradil proti jej otázke a všetkému čo vlastne doteraz povedala na jeho účet. Sama si to možno predstaviť nevedela no mať rok primrznutý mozog malo svoje muchy, napríklad stratu pamäte. Všetko sa to odohralo tak rýchlo až si Katherine mohla všimnúť, že v polke jej rozprávania prestal Andrew počúvať na čo sa zameral na dvere a skúmanie okolia. "Niekde tu ten oheň musí byť ... kde som ho len ..." Pomaly ale iste začal zdvíhať nohu aby sa dostal z komory v ktorej bol tú dlhú dobu uložený s čím ho doprevádzali hlasne praskavé zvuky jeho premrznutých kostí. "Samozrejme že som v poriadku. Stráviť v kryokomore nejaký ten čas je dobré na rozjímanie, vieš ? Mohla by si si to občas skúsiť aj ty ..." Tieto slová vydal zo seba priam až ironicky vzhľadom na to, že to žiadna zábava nemohla byť. Keď prešiel k počítaču len sebou doslovne hodil o stoličku na ktorú sa z Božou pomocou a náhodným šťastím posadil bez toho aby rozbil svoje ešte stále krehké telo. "Musím odísť skôr než sem príde Nomad ... necítim sa moc na rodinné stretnutie po rokoch." Túto vetu povedal skôr pre seba než pre Katherine no očividne nemal problém povedať si takéto veci sám pre seba i keď sa nachádzal v nejakej spoločnosti. Ruky položil na klávesnicu a myš kde začal niečo hľadať. V strede tohto hľadania sa však do jeho mozgu dopravili i ďalšie informácie ktoré zapríčinili to, že prestal písať, zarazil sa a svoj pohľad nasmeroval opäť na Katherine. "Čože ? Generál ma označil za nezvestného ? Sukin syn ..." Netrvalo to ani pár sekúnd kým sa opäť zahľadel do monitora kde pokračoval v hľadaní. "Takže ste sem prišli pre môj osobný denník čo ? Asi vás sklamem ale niektoré dáta budú trvalo poškodené ... alebo zmazané." Talent ktorým Andrew oplýval sa začal prejavovať. Jeho mozog spracovával väčšie množstvo informácií čo často viedlo k chaotickým slovám, vetám alebo kompletnej ignorancií. Teraz sa však skôr snažil rozpamätať z toho čo sa tu vlastne deje. Generál, nejaký podivíni v jeho laboratórií, Nomad ktorá onedlho príde, Katherine ktorú vidí prvýkrát v živote a ktovie čo ho ešte čaká za prekvapenia. "Vieš udržať tajomstvo ?" Spýtal sa popri tom čo vypol počítač ktorý následne doslovne skratoval čo mohla určiť aj Katherine podla menšieho dymku ktorý z neho začal vychádzať. "Ja teraz vstanem, odídem a ty ... ty nepovieš mojej dcére ani len slovíčko o tom, že si ma tu videla ... platí ?"

"Geez, takže fakt je to on. Toho keď Nomad uvidí.." Mierne som sa pousmiala pre seba nad myšlienkou a venovala som už pozornosť len Andrewovi. "Got it.. Soráč, ale nikdy som ešte nebola zmrazená, takže netuším čo to s človekom spraví." Uchechtla som sa potichšie. Keď som mu ale vysvetľovala čo a ako, všimla som si, že ma prestal počúvať a pozrel sa na dvere, kam som sa pozrela aj ja. "Ach.." Hodila som si menší facepalm a povzdychla si. Keď ale začal zdvíhať nohu aby sa pravdepodobne dostal z komory, zvuky jeho praskajúcich kostí som cítila pomaly aj ja v svojich kostiach, na čo som sa aj zatvárila mierne bolestne. Keď mi ale povedal ironicky, že by som to mohla skúsiť tiež, pozrela som na neho pohľadom alá "are you f*cking kidding me" i keď to nevidel a pokrútila som mierne hlavou. "Má ale aspoň zmysel pre humor." Musela som v duchu uznať, keďže mu rozhodne nechýbal. Pomaly prešiel smerom k počítaču, kde sa posadil do kresla a začal tam niečo hľadať. V moment čo ale povedal, že musí odísť skôr než príde Nomad, že sa necíti moc na family reunion, venovala som mu prekvapený pohľad. "Myslím, že Nomad by Vás chcela vidieť.. Netuším ako jej nepríjemná sestrička, ale s tou neudržiavam kontakt." Pousmiala som sa nad tým, keďže som druhú vetu už hovorila dosť ironicky. Jeho reakcia na info ktoré som mu dala ohľadom Generála ho ale moc nepotešila. "Nebolo na tom niečo pravdivé?" Spýtavo som na neho pozrela a podvihla som obočie, pri čom som si nôž založila do kapsičky a ruky som si prekrížila na hrudi. Keď sa ma spýtal na denník súhlasne som kývla hlavou a praskla som si kosť v krku tým, že som hlavu natočila trochu na stranu keďže ma bolel. "Myslím, že s tým Nomad počíta. Nepoznám ju síce zatiaľ tak dlho, ale jedno viem určite. Je to génius na stroje." Povedala som s menším úsmevom a pozrela som na svoje ľavé zápästie na ktorom som mala stále jej komunikátor. Keď sa ma ale opýtal či viem udržať tajomstvo, opäť mi klesol úsmev a len mlčky som čakala čo povie, popri čom som ho sledovala ako zrejme vyskratoval počítač. "Tak to sa zrejme nedohodneme, keďže Vás potrebujeme Andrew. Vraj ste jediný kto dokáže vyliečiť Ruionosu.. a toto mesto to zúfalo potrebuje." Vysvetlila som mu, pri čom som pomaly prešla pred dvere, kde som sa postavila. "Aj ja to zúfalo potrebujem." Priznala som trochu sebecky a zamračila som sa, keďže som ho nemala v pláne pustiť z tejto miestnosti. "Taktiež mám na Vás ešte nejaké otázky, takže ma pochopte prosím." Týmto som mu jasne dala najavo, že ho neplánujem nikam pustiť minimálne dokiaľ nepríde Nomad, čo by v podstate mohlo byť každou chvíľkou, no to som isto povedať nemohla, keďže som netušila kde sa práve nachádza a čo práve robí. "Chcelo by to nejaké núdzové tlačítko na tej vecičke." Sykla som v mysli pri pohľade na môj nie moc štýlový náramok a pozrela som na Andrewa, pri čom som dúfala, že sa rozhodne správne a nebude mi robiť problémy navyše i keď s tým ako bol silný som si dosť koledovala, no stále som mala svoje triky v rukáve.

"Najprv cítiš chlad ... to je normálne. Následne príde hlbšie mrazenie ktoré cítiš až do kostí a značí len to, že keď sa pohneš tak je veľká šanca že ti odpadne nejaká končatina vzhľadom na to ako moc je zmrazená ... potom už len tma." Katherine to síce možno nechcela vedieť no keď už sa spýtala tak jej Andrew z radosťou odpovedal. Keď spustila o nepríjemnej sestre Nomad len nesúhlasne kývol rukou, oprel sa o stoličku a povzdychol si. "Tie dve sa vždy hašterili, to si nevšímaj. Vo vnútri sa ale navzájom milujú ... len si to nevedia povedať ináč než bojom." Na okamih zablúdil do spomienok na to ako to vyzeralo predtým než zmizol, predtým keď s ním ešte obe jeho dcéry žili bez ťažkých rozhodnutí na mieste kde sa mohli len zabávať. "Nie nie. Je na tom všetko pravdivé. Čakal by som však, že ma môj priateľ z detstva bude aspoň chvíľu hľadať a nie že ma prehlási za ... nezvestného." S týmto vysvetlením sa začal naťahovať po čom si vypočul všetko čo má Katherine na srdci. Keď sa mu postavila do dverí aby nemohol odísť len si povzdychol, vytiahol cigaretu z vrecka a strčil si ju do úst. "Vieš Katherine. Je od teba zlaté, že sa snažíš dať všetko do poriadku ale ..." Náhle na okamih stíchol, vošiel rukou do nohavíc z ktorých vytiahol zapaľovač ktorým si na prvý pokus zapálil oheň a cigaretu v ústach. Zapaľovač položil na stôl, potiahol si a znova si povzdychol. "Moja dcéra je síce génius na stroje ale nedokáže vytvoriť odmazané dáta ktoré som vlastnoručne odstraňoval. Taktiež som si istý, že porušené dáta nebude vedieť spraviť úplne ale len do istej miery." Znova si potiahol na čo len privrel oči a zahľadel sa na strop. "S Ruionosou vám tiež nepomôžem, nemám ako. Už niesom vedec, niesom ani techniky. Som proste ... na úteku pred realitou." Andrew s tým nechcel mať nič spoločné, to bolo jasné. Prečo tomu tak však bolo nepovedal no len si hľadal výhovorky ktoré by mohli ospravedlniť jeho nečinnosť. Cigaretu dofajčil neuveriteľne rýchlo na pomery obyčajného človeka. Špak hodil na zem aby ho mohol následne zašliapnuť. Ihneď nato však vytiahol druhú cigaretu ktorú si taktiež zapálil aby ju mohol ihneĎ začať fajčiť. "Povedz mi dievča ... ako konkrétne chceš zabrániť môjmu úteku ? Vo chvíli keď vstanem ti bude musieť byť jasné, že ma nijako nezastavíš a zrejme ani len nezdržíš. Ten fakt, že si sa rozhodla ma tu zadržať sama je síce milý ale asi si zrejme zabudla na to, že celá táto budova bola mojou pracovňou a ja som v nej pánom." Ukazováčikom mierne ťukol do skartovaného počítača ktorý sa ihneď po tomto ťuknutí zapol ako keby mu vôbec nič nebolo. Jeho samotný pohľad sa uprel na Katherine pričom v jeho tvári bolo vidieť jasné "Vidíš ? hovoril som to". Samotná Katherine musela uznať alebo aspoň pochopiť to, že pokiaľ by sa Andrewa pokúšala zastaviť v odchode, len by si prihoršila. Andrew však ešte stále pokojne sedel na stoličke fajčiac svoju cigaretu. "Dve otázky." Oznámil jej naozaj jednoducho. "Máš dve otázky predtým než odídem, na všetky ti zodpoviem najúprimnejšie ako len budem vedieť."

Keď mi začal vysvetľovať aké to je, nepríjemne som sa zamračila a začala som pred sebou mávať rukami, že mi už stačí. "To je v poriadku, nepotrebujem to vedieť tak detailne." Uistila som ho, na čo som sa nakoniec len pousmiala a povzdychla si. Nemala som v pláne sa ani nechávať zmraziť, takže to nebolo nutné, ale musela som teda aspoň oceniť, že mi to povedal. Ako mi vysvetlil vzťah medzi Nomad a Nanami, mierne som sa zarazila. "To by to vysvetľovalo, ale aj tak mi moc neprišlo, že by sa mali moc radi, keď sa snažili navzájom zabiť, no čo mi do toho,že?" Zasmiala som sa, keďže som si zaspomínala na onu arénu. Na moju otázku ohľadom Generála ma svojou odpoveďou trochu upokojil, keďže teraz som si už nebola ničím istá. "Netuším či Vás hľadal alebo nie, keďže v Soule som pomerne nová, ku mne sa dostala len táto informácia priamo z jeho úst. Ale chce Vás nájsť, čo je jeden z dôvodov, prečo Vás nemám v pláne len tak nechať odísť." Odpovedala som mu na to a zamyslene som pozrela na komory nad nami. "Takže Andrew bol jeho najlepší priateľ?" Zamyslela som sa nad tým na moment, na čo ma z myšlienok prerušil opäť hlas Andrewa. Keď zakončil vetu "ale", mierne som podvihla spýtavo obočie a čakala som na to čo povie, keďže si akurát zapáľoval cigaretu. Mierne mi takto pripomínal Generála, ale len mierne, keďže Generál využíval cigarety skôr na krytie. "Aj keď len do istej miery, ona to zvládne, o tom nepochybujem." Povedala som dosť sebaisto, keďže som Nomad verila a neustále ma ešte prekvapovala s tým čo všetko dokáže. Keď ale dodal, že s Ruionosou nám tiež nepomôže, zamračila som sa a ruky som spustila pozdĺž tela, na čo som na pravej ruke zatla päsť. "Keď ste raz vedec a technik, nikdy ním už neprestanete byť. Prečo sa tomu silou mocou vyhýbate?! Ste našou jedinou nádejou a vy chcete utekať pred samým sebou?!" Vyštekla som po ňom naštvane, no dávala som si pozor nech moc nekričím, keďže som na nás nechcela prilákať nechcenú pozornosť. Cigaretu, ktorú následne dofajčil hodil na zem a zašliapol ju. Hneď na to si ale vytiahol ešte jednu, ktorú si tiež zapálil a začal ju fajčiť, na čo po chvíľke opäť prehovoril. Jeho výhražky o tom, že toto všetko je jeho a že mu nedokážem zabrániť v úteku boli možno pravdivé, ale pokiaľ by som musela, tak by som ho stiahla zo sebou pod zem, kde by už bol v mojom "playgrounde". V moment čo mierne ťukol ukazováčikom do toho vyskratovaného počítača a ten sa hneď na to zapol ako by sa nechumelilo, stisla som ešte pevnejšie päsť pravej ruky a mierne sa opäť zamračila. Jeho pohľad bol ale dosť sebaistý, čím ma mierne znepokojoval, no bola som odhodlaná ho za takmer akúkoľvek cenu zastaviť. Keď povedal, že mám dve otázky pred tým než odíde a na všetky mi úprimne odpovie, mierne som povolila stisk pravej ruky a opäť som si obe ruky prekrížila na hrudi, pri čom som pohľad zarazila do zeme. "Len dve otázky.. Vyberaj pečlivo Kitty." Mierne som si kusla do spodnej pery a po chvíľke som zdvihla pohľad na Andrewa. "Prečo ste pri vytváraní Ruionosy použili vaše dcéry? V Soule je kopec iných ľudí, ktorým ste to mohli spraviť, tak prečo zrovna oni dve?" Spýtala som sa ho seriózne, pri čom bol v mojom hlase počuť mierny hnev. Môj otec bol kretén, i keď som ho ja osobne nikdy nespoznala, ale stačilo mi to, čo mi o ňom povedala mama a čo nám spravil. Preto som možno bola aj tak naštvaná, keďže som si to čo spravil Nomad vzala trochu osobnejšie. "Viem, že Vás chce ako Starý, tak aj Nový Soul, preto ste zrejme na úteku.. Prečo sa ale nepridáte k nejakej strane a nepomôžete skoncovať túto vojnu a tak isto skoncovať aj s Ruionsou? Vy ste tomu všetkému na vine, tak prečo utekáte ako zbabelec?!" Vyhŕkla som zo seba po krátkej pauze aj druhú otázku, pri čom bolo už jasne vidieť, že som dosť naštvaná. Ja som síce sama toho moc nedokázala a bola pravda, že tu ani nie som dosť dlho na to aby som mohla hovoriť z vlastnej skúsenosti, no teraz sa ma ako vojna, tak aj Ruionosa priamo týkali a chcela som vedieť jeho úprimnú odpoveď, prečo to všetko spravil.

"Ja odpoviem za teba fajn ? Nie, Generál ma nehľadal a ani sa o to nepokúšal. Keby mal aspoň trocha rozumu v tej jeho prázdnej hlave tak by ma našiel už pred rokom keď som utiekol. Čo miesto toho spravil ? Nič." Aj napriek tak naštvanej a ostrej vete znel Andrewov hlas stále vyrovnane, alebo bol možno stále premrznutý tak moc, že sa nevedel rozhorčiť. V jednoduchosti si potiahol z cigarety na čo vyfúkol väčšiu dávky dymu smerom pred seba. "Pozri Katherine ... si zrejme úžasná žena zo skvelou intuíciou ... ale poznám svoje dcéry dlhšie než ty ako nováčik v tomto meste." Ozvalo sa ďalšie praskanie Andrewových kostí no teraz bolo už o niečo tichšie. Zrejme bol už dostatočne rozmrazení na to aby jeho kosti nepraskali ako keby sa chceli rozbiť na malé kúsky. Jej šteknutie v jeho očiach znelo skôr ako pokus šteniatka o vyhratie hádky proti obrovskému buldogovi no nemohol jej to mať za zlé. V podstate mala pravdu s tým, že je stále technik a vedec no on sám sa tomuto všetkému vyhýbal. "Vaša jediná nádej zomrela v deň keď som sa narodil ... je to to čo chceš počuť ? Všetko čo vytvorím zlyhá alebo vykoná ďalšie zlo. Chcela by si podstúpiť toto riziko len za cenu toho, že možno nedokážeš zachrániť ani jedného človeka ?" Pri týchto slovách sa rozvášnil do takej miery, že mu cigareta doslovne vypadla z úst priamo na zem čo však úplne ignoroval, zatiaľ. Chcel Katherine vysvetliť, že ďalej už nemôže no jednoducho na to nemal silu a tak nakoniec radšej stíchol a uznal, že vyhrať argument proti žene je viac než nemožné v takejto situácií. Keď sa ale spýtala na prvú otázku zarazil sa. Nie ako normálny človek, Andrew ostal sedieť na mieste, nežmurkol, nedýchal, len zíral pred seba s tupým pohľadom v očiach. Práve vo vnútri ľutoval, že sľúbil Katherine úprimnú odpoveď. "Možno to už vieš, možno nie. Obe moje dcéry sú adoptované, čiže niesu tak úplne moje. Na druhú stranu ... niesu tak úplne nikoho keďže som ich nenašiel v detskom domove ale hlboko v lesoch mimo Soulu. V tých časoch bola doba iná, ľudia mohli slobodne opustiť mesto a ísť si kam len chceli bez toho aby im v tom niekto zabránil." S týmito slovami vytiahol ďalšiu cigaretu, tú si však nedal do úst no len ju sledoval. "Ani jedna z nich dvoch sa nenarodila v Soule. Obe sú z neznámeho kmeňa ktorý už zrejme dávno vymrel až na ne." Onu cigaretu pomaly položil na stôl ako keby sa náhle rozhodol, že už má dosť. "Máš pravdu. Mohol som kohokoľvek využiť na svoje pokusy, zničiť životy nespočetnému množstvu ľudí a len sa prizerať tomu ako sa mi rozpadávajú pred očami. Miesto toho som si však vybral tieto dve dievčatá ... prečo ?" Zopakoval Katherininu otázku s ktorou sa zhlboka nadýchol, zložil okuliare na stôl a pretrel si tvár z ktorej mu pri spomienkach začali stekať slzy. "Oni niesu obyčajné ženy ... základ Ruionosy je ich DNA ... každý jeden gén v ich tele je prapôvodcom tohto vírusu. Oni sú ten vírus ktorý sa šíri po celom meste bez toho aby si to uvedomovali." Keď vyšla konečne táto pravda najavo, pretrel si oči ešte naposledy, nasadil si okuliare a hneď si aj vložil cigaretu do úst. Možno to nedávalo zmysel, možno áno no Katherine si to mohla teraz domyslieť. "Pri tvorbe vírusu s takým potenciálom ako je Ruionosa musíš mať nejaký základ z ktorým môžeš ďalej pracovať. Ich klan bol nositeľom vírusu ešte dávno predtým, než vzniklo toto mesto. Ich bunečné zloženie je také unikátne, že skoro až nieje ľudské." Nedal osa určiť či to hovorí nadšene alebo naštvane no keď držal v ruke zapaľovač, celá ruka sa mu triasla od nervov a trémy. Nemal mať síce prečo trému no preňho hovoriť pravdu o jeho dcérach bolo niečo čo nikdy nerobil. Mnoho ľudí sa ho pýtalo na ne no nikdy im nepovedal viac než čo bolo nutné a to bolo v podstate aj správne. "Ruionosa nebola určená na zabíjanie ... prvotný plán bol snaha o vyliečenie mojich dcér ..." Tak ľahké a tak ťažké zároveň. Keby toto Andrew povedal hneď na začiatku, nemusel by vysvetľovať všetko to čo povedal predtým a mohol jednoducho prejsť na jej druhú otázku. Sám však vedel, že to by jej nestačilo a tak sa premohol aby jej povedal viac, presne to viac ktoré mohlo Nomad ohroziť keby sa to sama dozvedela. "Nikdy som o tom nikomu nepovedal ... všetci by chceli ich DNA využiť na rôzne zbrane ... vieš si predstaviť čo by s nimi spravili ?" Spýtal sa v tichosti po čom udrel päsťou do stola. Toto nejakú chvíľu trvalo. Andrewove ruky sa klepali ako keby mal čo chvíľu omdlieť alebo rovno umrieť. Chvíľu nič nehovoril, len jednoducho hlasne predýchaval svoje vlastné slová. Nevedel čo je Katherine zač, nepoznal ju ale aj tak jej povedal Nomadine najväčšie tajomstvo ktoré nevedela ani ona sama. Keď sa konečne ukludnil, vypočul si pozorne jej druhú otázku. "Prečo som si nevybral stranu ? Mám ti na to naozaj odpovedať ? Som vedec. Vedec si nemôže vybrať stranu pre ktorú bude pracovať, musí ostať neutrálny za každú cenu. Pokrok nieje o vojne, zabíjaní alebo nadvláde nad svetom ... je to o nás ľuďoch a schopnosti spolupracovať." Ruku silne zovrel v päsť, nechty si zaryl až do krvi do dlane aby mohol preniesť bolesť na jedno miesto a tak sa začal sústrediť na to čo chcel povedať. "Som na vine len tomu, že som sa snažil byť dobrým otcom. Presne takým ktorého tie dve nikdy nemali a kvôli mne ani nikdy mať nebudú. Vytvoril som niečo hrozné čo nikdy nemalo vidieť svetlo sveta a niesom ochotný obetovať to čo mi je najdrahšie za cenu toho aby som to odčinil. Nazývaj ma zbabelcom, zradcom alebo akokoľvek ináč. Ja som sa snažil spraviť len to najlepšie pre to čo mi bolo najdrahšie ..." Pri poslednom monológu sa ani raz nepozrel na Katherine no celý čas si skôr kontroloval svoju vlastnú ruku ktorá začala pomaly vytvárať menšiu kaluž krvi na stole ktorá následne skvapkávala na zem. "Stačia ti tieto odpovede ... alebo je ešte niečo čo by si rada vedela ?"

Ako mi začal vysvetľovať situáciu ohľadom Generála, zmlkla som a počúvala ho. Čo ma najviac prekvapilo bol ale tón akým to hovoril. Tá veta znela naštvane, no jeho hlas znel stále vyrovnane ako keby sa ešte nedokázal rozhorčiť. Nemohla som sa mu ale diviť, keďže len pred chvíľkou vykráčal s komory, kde bol boh vie ako dlho zmrazený bez riadneho rozmrazovacieho procesu. "Ja viem.. Nebolo to myslené zle, len s tým čo Nomad všetko dokázala nepochybujem o tom, že za tú dobu by neprekvapila aj Vás." Povedala som vážne s neodbytným pohľadom v očiach. Pri jeho pohyboch bolo stále počuť mierne praskajúce zvuky kosti, no teraz už to neznelo tak nahlas ako keď vychádzal prvý krát s komory v moment čo ma tak neskutočne vystrašil, že som si musela až do krvi zakusnúť do jazyka aby som neskríkla. Keď ale po chvíľke prehovoril a povedal, že naša posledná nádej zomrela v deň kedy sa narodil, zarazila som sa a súhlasne kývla hlavou keď sa ma rovno spýtal či chcem vedieť prečo. "Áno chcela! Pomohli by sme Vám, takže by ste na to nebol sám, ale nemôžte to proste len tak vzdať kvôli pár nevydareným pokusom a keby to bolo nutné, tak by som Vám mohla aj ja robiť testovací subjekt, keďže tiež som nakazená, no priamo od Nomad, takže pravdepodobne nebudem žiť ani s polovice tak dlho ako ostatný. Nie bez lieku.." Oznámila som mu odhodlane, i keď od polky môjho monológu som hovorila trochu tichšie a mierne som sklonila hlavu, čím som si všimla ako mu vypadla z úst cigareta. Keď som ale zdvihla hlavu po položení mojej prvej otázky na neho vyzeral, že som ho tým fakt šokovala, no predsa len mi to začal vysvetľovať. Nechcela som ho prerušiť, tak som ho len mlčky sledovala a počúvala. Postupne ako mi to rozprával mu ale začali stekať slzy po tvári, s čoho sa začali aj mne trochu hrnúť do očí, no nejako som ich udržala. V moment čo ale povedal, že základ Ruionosy je vlastne DNA ich dvoch a že oni sú vlastne ten vírus, čo sa šíri po meste, zostala som zarazene stáť, na čo som sa snažila nejako tú informáciu spracovať. "To.. nie je ale možné. Ako.. what?!" Nechápala som to, no pozrela som následne na Andrewa a rukou som si chytila miesto na krku, kde ma Nomad pred tým kusla a zaťala som zuby. "Takže.. oni sa s tým už pravdepodobne aj narodili?" Spýtala som sa ho zmätene a končeky prstov som "zaryla" do toho miesta na krku. Videla som, ako sa mu triasla ruka, takže očividne sa ani jemu o tom nehovorilo moc jednoducho. Keď ale dodal, že prvotný plán bola snaha ich vyliečiť, stisla som voľnú ruku ktorú som mala popri tele v päsť a spustila som vedľa tela aj tú druhú ruku, s ktorou som spravila to isté. "Nikdy by ma nenapadlo, že sa dozviem niečo takéto. Čo teraz Kitty?" Spýtala som sa seba zmätene a pozrela som opäť na Andrewa, ktorý dodal, že to nikomu nepovedal a či si viem predstaviť na čo všetko by ich využili. "Viem.. a niečo také dokiaľ dýcham nedopustím." Zamračila som sa, pri čom som ešte silnejšie stisla päsť, na čo aj on udrel päsťou do stola. "Práve preto Vás ale potrebujú ešte viac Andrew." Stále som sa ho pokúšala ale presvedčiť, že nesmie pred tým všetkým utekať aj napriek chybám, ktoré v minulosti spravil. Podišla som k nemu trochu bližšie a pozrela sa na jeho rozklepané ruky a následne na to som mu pozrela do očí s čím som mu položila aj druhú otázku. Ako sa ma spýtal či mi má naozaj odpovedať, nezlomne som kývla hlavou na súhlas a počúvala ho. Musela som uznať, že mal pravdu v tom, že vedec by mal byť nestranný, no s tým čo mal na svojej strane Nový Soul, nemal ten Starý pravdepodobne šancu. Pokiaľ by sme ale získali Andrewa na svoju stranu, dokázali by sme vyrovnať aspoň sily, alebo možno ich dokonca aj prekonať. Stále tu ale bola prekážka Nanami, keďže som si nemyslela, že by bol schopný proti nej ísť kebyže sa opäť ukáže. Chvíľku na to čo ale dopovedal zaťal ruku v päsť tak silno až si zaryl nechty do kože a z dlane sa mu spustila mierne krv, na čo pokračoval ďalej. "Andrew.." Šepla som so slzičkami na krajíčkoch a na moment som zavrela oči. "Nemôžem po ňom chcieť aby niečo také spravil.. Musí to ale ísť aj nejako inak." Premýšľala som, no po chvíľke som otvorila oči a mierne sa zamračila. "Musí to ísť aj nejako inak! Nestačila by som na to ja? Ja Vám nie som nijako blízka a mám v sebe presne to isté čo Nomad, čo by na to mohlo stačiť.." Dodala som už zúfalo, čo bolo počuť aj v tóne môjho hlasu. "Nomad, ani nevieš ako môžeš byť rada za otca, ktorý ťa takto miluje." Rukou som si utrela oči s ktorých mi stiekli len dve malé slzy a zaťala som sa, aby som tu ďalej nebulila. Keď som si ale všimla ako mu začala krvácať ruka, mierne som sa zhrozila a pozrela som späť na Andrewa, ktorý sa ma spýtal akurát či mi stačia tieto odpovede, alebo či nemám ešte niečo na srdci. "Nechcem Vás už teraz trápiť viac než je potreba. Len chcem vedieť, či je to možné vyvinúť aj bez použitia priamo Nomad, alebo Nanami." Zopakovala som svoju otázku a na moment sa odmlčala. "Pokiaľ by to bolo nutné, tak by som Vám vedela zabezpečiť aj priamo krv Nomad." Dodala som po chvíľke, keďže som si akurát spomenula na to, že ma Nomad dopuje vlastnou krvou kvôli potlačeniu následkov Ruionosy. Možno mu to mohlo prísť čudné, že človek ktorého vidí prvý krát by bol schopný sa kľudne aj obetovať preto aby ich a zbytok Soulu vyliečil, no Nomad pre mňa bola veľmi blízka osoba a po tom čo som sa teraz dozvedela som mala ešte o dôvod viac. "Prosím.. musí to nejako ísť." Dodala som prosebne naozaj potichu, no vzhľadom na to, že som stála len asi dva kroky od neho to musel počuť stále dobre.

"Nomad ma už ničím nedokáže prekvapiť. Všetko čo vie som ju naučil ja osobne." Keď jej Katherine povedala, že by mohla robiť dobrovoľný testovací subjekt len sa pousmial a nijak na to nereagoval až do chvíle keď sa spýtala či sa stým narodili. "Pokiaľ nemáš kmeňové bunky onoho vírusu si mi absolútne na nič." Po tejto odpovedi ktorá vyšla priamo z jeho srdca si utrel ruku o nohavice aby sa aspoň na okamih zbavil krvi na nej. "Vírus sám o sebe nieje smrteľný a v menšom množstve ti dokonca nič nespraví. Pokiaľ sa však dlhodobo vystavuješ tomuto vírusu tak sa zvyšuje šanca na nákazu spoločne z urýchlením vedľajších účinkov." Ruku si ešte na okamih oklepal vo vzduchu čím sa zbavil nejakých kvapiek krvi ktoré mu po nej znova stekali a následne si ju strčil do vrecka. "Jednoducho povedané, Nomad ťa neúmyselne zabíja tak isto ako celé toto mesto. Pokiaľ chceš svoj život predĺžiť radil by som ti kratšiu dovolenku ... do konca života mimo Soulu by ti malo pomôcť predlžiť si život tak o desať rokov minimálne." Voľnou rukou mávol len tak pre efekt aby jej tým naznačil, že jednoducho môže odísť preč. Všetky ďalšie Katherinine slová si pozorne vypočul no netváril sa tak, že by jej vedel pomôcť. Keď však už vyzeral, že sa chystá niečo povedať, nastal slabý otras ktorý bolo cítiť po celom Soule. Tento otras vypol úplne všetku elektroniku v laboratórií čo spôsobilo absolútnu tmu. "Aj keby som ti chcel nejako pomôcť nemôžem. Pokiaľ sa obe dobrovoľne nerozhodnú tento vírus zničiť s tým rizikom, že pri tom skoro zrejme zomrú ... mám zviazané ruky." V celej tej tme nemohla Katherine nič vidieť no mohla počuť ako sa k nej niekto veľmi rýchlo blíži. Náhle jej do chrbta udrela niečia hlava po čom sa ozvalo tiché ženské zavrčanie. "Auč ... máš tvrdý chrbát Katherine ..." Nespokojná Nomad schmatla Katherine za boky aby ju mohla odsunúť od dverí po čom by konečne mohla vôjsť dnu. "Nastal nejaký divný otras ktorý vyskratoval všetku elektroniku v budove. Všetky jednotky sa začali hľadať takže by sme mali byť v poriadku pri odchode ... pokiaľ prúd nenabehne zrovna v strede miestnosti." Tma jej osobne zrejem nevadila no bolo jasné, že vôbec nič nevidí a ku Katherine sa dostala tak rýchlo len vďaka šťastiu ktoré zapríčinilo, že nikoho iného než ju nezrazila a tomu, že túto budovu poznala naozaj dobre. "Prečo si ma predtým volala ? Našla si ten denník ?" Spýtala sa celkom nervózne na čo sa začala prechádzať po miestnosti popri stene snažiac sa nájsť nejaký záchytný bod. "Keď to tu dokončíme mali by sme podať hlásenie Generálovi. Zrejme by sa mu hodilo vedieť, že táto laboratória je stále funkčná a dajú sa z nej vybrať nejaké užitočné predmety pre ďalší výskum." Po tom čo Nomad dohovorila a stále sa patlala pri stenách mohli obe započuť slabé zavrzanie stoličky ktoré však hneď stíchlo takže Nomad tomu nevenovala nejakú extra pozornosť. Tentoraz mohla Katherine pocítiť na svojom ramene Andrewovu ľavú ruku a pri uchu jeho teplý dych. "Pokiaľ sa niekedy dozvie, že sme sa spolu bavili a ty si jej to nepovedala tak ťa začne nenávidieť. Keď sa jej však priznáš tak začne byť posadnutá nájdením mojej osoby čo by viedlo len k ďalším komplikáciám. Dobre si rozmysli čo spravíš Katherine ..." S týmito slovami jej pustil rameno, prešiel okolo nej a naozaj pomalým krokom sa vydal preč z laborátorie.

Musela som sa zamračiť, keď mi Andrew povedal, že ho už ničím nedokáže prekvapiť. "Ako dlho ste ju nevidel?! Argh.. nemá cenu sa teraz o tom hašteriť." Odfrkla som si, popri čom som sa pozrela mierne bokom a povzdychla si. Keď mi odpovedal na moju prosbu, sklamane som sklopila ramená a skleslo na neho pozrela. Ako ale dodal, že ma Nomad v podstate len svojou prítomnosťou zabíja, zarazila som sa a zabodla som naštvane pohľad do zeme. "To nie je pravda.. Nemôže byť.." Preletelo mi v ten moment myšlienkami, na čo som uvidela ako mávol rukou v podstate na náznak toho, že môžem odísť. Skôr než ale začal opäť hovoriť sa všetko otriaslo, čoho následkom okamžite vypadol prúd zrejme v celej budove. "What the.." Nedopovedala som, na čo som sa v momente začala rozhliadať. Andyho hlas ma ale prebral a nasmeroval na jeho polohu, kde som teraz pozerala i keď som nič nevidela. "Takže pokiaľ obe nepresvedčím, tak nemáme šancu na nájdenie lieku?" Položila som mu neutrálne otázku, na čo som ale započula hlasné a rýchle kroky spoza mňa. Stihla som len pootočiť hlavu, na čo som pocítila ako do mňa niečo menšie odo mňa narazilo. S veľkou pravdepodobnosťou to bola Nomad, čo sa mi aj potvrdilo po tom ako som začula tiché ženské zavrčanie a následne na to jej hlas. "Nomad." Povedala som trochu prekvapene. "Pardon, ale nemala si bežať ako tank prcku." Rýpla som si trochu do nej s ironickým nádychom, na čo som len pocítila jej ruky na svojich bokoch a ako ma začala odsúvať preč. Spolupracovala som s ňou teda a posunula sa aby mohla vôjsť dnu. "Nomad..." Skôr než som jej ale stihla vôbec niečo povedať, začala hovoriť a prerušila ma. Keď sa ma ale spýtala prečo som ju volala a či som našla denník, súhlasne som kývla, ale potom som si uvedomila, že to vlastne nebude vidieť. "A nie len to." Odpovedala som jej v rýchlosti, na čo Nomad začala opäť hovoriť. "To by sme sa museli zbaviť ale prv tých špiclov čo tu sú." Dodala som opäť ironicky, na čo som hlas Nomad počula pomaly ďalej a ďalej, keďže očividne hľadala nejaké oporné body. Menšie zavŕzanie stoličky ale upútalo moju pozornosť, keďže to zrejme znamenalo, že Andrew vstal a ja som ešte stále s ním neskončila, takže som nemala v pláne ho ani pustiť z očí. Skôr než som ale stačila niečo povedať som ucítila mužskú ruku na ramene a v ten istý moment aj teplý dych pri uchu, keďže mi oznámil akurát ako to s Nomad bude keď sa rozhodnem jej to povedať, alebo zamlčať. "Počkať.." Šepla som smerom k nemu, no Nomad to zrejme mohla počuť tiež, keďže to nebolo až tak moc potichu a prudko som sa otočila, na čo som ho čapla za ruku. "Nemôžem ho nechať odísť.. S tým ako dobre sa schoval, že ho nikto vlastne až doteraz nenašiel.. Nebudeme mať už možno ďalšiu šancu." Preletelo mi mysľou a pozrela som na miesto odkiaľ som naposledy počula Nomad. "Nomad, ten denník je v tej spustenej otvorenej kryokomore, vezmi ho prosím." Povedala som jej, na čo som fakt pevne držala Andrewa za ruku spolu s čím som aj tak nejako dúfala, že sa Nomad podarí zapnúť nejaký zdroj svetla, keďže v tejto tme by mi to zrejme ani neverila. "Čo je to za divný pocit?" Opýtala som sa seba, keďže s tým otrasom ma prepadol aj ten strange feeling, ktorý som si poriadne uvedomila až teraz.

"Takže okrem denníka sa našlo aj niečo iné ?" Nomadine kroky náhle ustali po čom bolo počuť rýchle otočenie sa smerom späť na Katherine. "Môžeš mi povedať čo to je alebo budeš stáť celý čas na mieste ?" Jej hlas znel isto celkom nervózne. Možno to bolo celým tým miestom no samotná Nomad dúfala, že sa Katherine podarilo nájsť aspoň niečo dôležité keď už nič iné. Pokiaľ však nenašla nič a len ju vodila za nos bola pripravená na ňu spustiť spŕšku ostrých slov. Keď však začala niečo šepkať ostala potichu. Nepočula síce čo hovorí no zdalo sa jej, že niekto pri nej stojí keď rozpráva tak potichu. "Koho tam máš ..." Akonáhle spravila krok smerom k nej mohla Katherine pocítiť ako sa Andrew slabo trhol. Vedel však, že je v celkom pevnom zovretí a tak nakoniec uvoľnil ľavú ruku a tú pravú jej priložil na pravé rameno zozadu. Nepovedal ani slovo no Katherine mohla veľmi dobre vedieť čo prichádzal. Prebehlo to behom necelej sekundy. Skôr než stihol ktokoľvek zareagovať prešiel bez varovania alebo akéhokoľvek očakávania prúd elektriny cez Katherinine rameno. Tento prúd neprešiel však jej telom, nie celým. Prúd bol špeciálne mierený tak, že doslovne prestrelil cez okruh jej ramena čím vytvoril naozaj ostrú bolesť ktorá donútila Katherine pustiť jeho ruku. Ten istý prúd však osvetlil celú miestnosť čím Nomad mohla asi na sekundu zazrieť Andrewovu tvár ktorá sa upierala priamo na ňu. Hneď ako výboj skončil a všetko sa znova zotmelo stiahol Andrew ruku smerom ku Katherininmu zadku na čo jej do vrecka strčil malý lístoček ktorý mohla Katherine sotva cítiť. Po tomto všetko sa rozbehol smerom preč z laboratória keďže aj ostatné jednotky si všimli výboja čo ich začalo lákať do Kryokomory. Akonáhle to všetko ustalo pribehla Nomad ku Katherine na čo sa ju rukami snažila keďže si presne nepamätala kde sa nachádzala. "Ty si našla otca ?!" Okríkla ju naozaj naštvane na čo sa jej pohľad upieral smerom do tmy laboratória. "Prečo si ma nezavolala ! Bol tak blízko ... doslovne som okolo neho prešla bez toho aby som si ho všimla ! Prečo si hneď niečo nepovedala ?!" V tejto chvíli bolo jasné, že jej nezáleží na stave Katherine ale skôr na jej otcovi ktorý sa po tak dlhej dobe kedy bol nezvestný náhle objavil a hneď tak isto rýchlo aj zmizol. Nomad chvíľu ešte čakala pri Katherine no nakoniec si len hlasne povzdychla, pokrútila hlavou a rozbehla sa preč z laboratória zo zrejmým úmyslom nájsť svojho otca. Takto sa vlastne Katherine stratila behom chvíle z dohľadu dve osoby, ktoré boli schopné jej tak nejak pomôcť a nechali ju na pospas prichádzajúcim jednotkám ktoré sa blížili naozaj rýchlo. Deň ešte pred niekoľkými hodinami vyzeral tak pekne no teraz sa to začalo meniť na menšie peklo pre ňu samotnú.

Na jej prvú otázku som jej neodpovedala, keďže som sa ho snažila držať čo najpevnejšie. Nebola som síce nejaký hulk, ale nebola som rozhodne ani slabá ako nejaké obyčajné dievča, čo si poriadne neotvorí ani dvere pri menšom vánku. Chcela som jej povedať, že kebyže sa pohnem, zrejme toho využije a utečie, no sotva som otvorila pusu a od Andrewa som sotva zachytila to čo hovoril. V moment čo sa ma ale Nomad spýtala koho to tam mám, mierne som otočila pohľad na ňu, čoho Andy využil, i keď to v podstate nemohol ani vidieť a skúsil sa mi vytrhnúť, no neúspešne. Keď mi ale priložil pravú ruku na pravé rameno zozadu, mierne sa mi zúžili zreničky, keďže toto som už zažila od Nomad. Behom necelej sekundy mi prešiel silný prúd elektriny cez rameno do celej pravej ruky, čoho dôsledkom sa na moment osvetlila celá miestnosť a donútilo ma to pustiť jeho ruku i keď nechcene. Spoločne s tým sa ozval aj veľmi tlmený výkrik, keďže som stihla zaťať zuby, na čo sa mi aj mierne podlomili kolená ale ustála som to. V moment čo to ustalo a miestnosť opäť zahalila tma, ľavou rukou som si okamžite schytila pravú a mierne sa prikrčila, na čo som sotva badateľne ucítila ako mi niekto.. zrejme Andy dal niečo do vačku. Nevenovala som tomu teraz ale moc pozornosť, keďže som sa musela vysporiadať s bolesťou, ktorá veľmi pomaly ustupovala a s tým, že mi vlastne teraz Andrew zrejme utečie. "Stoj.." Precedila som sotva počuteľne medzi zuby a pozrela som smerom k Nomad, ktorá sa zrejme snažila ku mne dostať. "Áno.. a nemohla som ti dať vedieť, keďže som prišla o sluchátko. Práve preto som sa ho snažila čo najdlhšie zdržať, keďže som ti verila, že sa sem stihneš dostať." Odpovedala som jej už o niečo zrozumiteľnejšie a hlasnejšie a pozrela som smerom na dvere, odkiaľ zrejme vybehol Andrew. "Už sa blížia.." Zanadávala som v mysli a pohľad som opäť pretočila na miesto odkiaľ šiel hlas Nomad. "Okrem toho.. verila by si mi kebyže ti poviem, že tu práve stojím s tvojím otcom? Potrebovala som jasný dôkaz." Dodala som previnilo a mierne som privrela oči keď som začula jej povzdych. "Chytíme ho, ja to len tak nevzdám." Povedala som naštvane skôr pre seba, keďže Nomad to už pravdepodobne nepočula. Nemala som ale čas nazbyt, keďže jednotky sa očividne vo väčšej skupine blížili ku mne. Nevedela som či Nomad vôbec vzala ten denník, tak som sa ešte rýchlo išla presvedčiť či tam je a bol tam spolu s mojim sluchátkom, ktoré som si dala do ucha i keď som nevedela či vôbec funguje a denník som si vložila do brašne, ktorú som mala zozadu pripnutú a pevne ju zatvorila nech mi nevypadne. "No ták Nomad, nemohla si mi ešte utiecť ďaleko." Prebehlo mi mysľou, na čo som si aktivovala jednu zo svojich schopností, ktorá mi dovoľovala prehliadnuť cez objekty, čo mi vždy veľmi uľahčilo hľadanie nie len vecí, ale aj ľudí. Nemohla som otáľať, keďže som mala asi len pár sekúnd než by na mňa narazili stráže, tak som zdvihla kotvy a mierne ľavou rukou stisla pravú, keďže sa mi ešte stále mierne klepala s toho šoku, ktorý mi spôsobil Andy. To čo ma na tom ale zarazilo bolo to, že mi to nasmeroval len do ruky a nie do celého tela ako to robila Nomad. "Taktiež sa budem musieť čoskoro dostať na svetlo.." Napadlo ma, keďže som si spomenula na ten moment keď Andrew utiekol a ľavou rukou som sa nakoniec naozaj presvedčila, že tam niečo mám, no v tejto tme to nedokážem prečítať.

V tej tme mohla Katherine dokonale vidieť za pomoci svojej schopnosti ako sa k nej blížia momentálne oslepené jednotky no taktiež mohla zazrieť aj Nomad, ktorá sa snažila rýchlejším tempom dostať k východu no nevedela doň presne trafiť. Jej kroky boli rýchle a neopatrné takže sem-tam zakopla o stôl alebo stúpila na rozbité sklo ktoré hlasne zapraskalo. V jednej chvíli dokonca padla na zem pričom dlaňou tvrdo udrela na zem zo sklom ktoré sa jej ihneď zabodlo do ruky. V kútiku mohla Katherine dokonca zazrieť ešte aj Andrewa, ktorý však ihneď opustil budovu smerujúc von do Nového Soulu vzhľadom na to, že sa v tejto chvíli nemal čoho obávať zo strany robotov. "Hej, kto je tam !" Skríkol jeden z mužov smerom ku Katherine popri čom naslepo namieril pred seba zbraňou približne na miesto kde sa nachádzali dvere v ktorých stála. Muž si však nebol istý tým, či je Katherine s nimi alebo proti ním keďže nepočul od nej žiadne slovo a v takejto chvíli vystreliť po svojom by bolo celkom šialené. "Ohlás sa, ináč strelím !" Zakričal muž znova na čo zovrel svoju zbraň o niečo pevnejšie až bolo počuť ako sa mu koža na rukaviciach ktoré mal na sebe začala pomaly trhať. Pri tom všetkom čo sa zomieľalo naokolo mohla Katherine cítiť zvláštnu auru toho, ako sa niekto na ňu pozerá no ani jej pohľadom ktorým teraz všetko videla by danú osobu nájsť nedokázala. Tento pocit mohla pociťovať naozaj intenzívne až to mohlo začať byť otravné či pre iných, viac bojácnich, záhadné. Avšak vo chvíli keď jej prestalo fungovať jej videnie mohla pocítiť ako sa niekto za ňu doslovne postavil a ruku jej položil na rameno. Ruka onej osoby bola neuveriteľne chladná čím viac pripomínala mŕtvolu než živú osobu. Druhou rukou jej v rýchlosti prešiel pred ústa na ktoré pevne zatlačil aby Katherine jednoducho nemohla kričať a stiahol ju späť do Kryokomory bez toho aby vydal akýkoľvek zvuk pohybu. "Neopováž sa vydať čo i len hlásku ináč si na mieste mŕtva." Tento hlas mohla rozpoznať ihneď ... Andrew. Nevedno akým spôsobom to dokázal no zvládol utiecť z budovy a pár sekúnd nato sa znova objaviť za Katherine bez akéhokoľvek varovania. "Máš mnoho otázok na ktoré chceš poznať odpoveď, mám pravdu ?" Spýtal sa naozaj v tichosti na čo konečne pustil ruku z jej úst. "Myslím, že si zaslúžiš poznať viac než tri odpovede, ktoré nedokážu ukojiť tvoju túhu po poznaní pravdy." Keď toto dohovoril, odtiahol druhú ruku z jej ramena na čo sa len zhlboka nadýchol. "Nemám moc času na vysvetľovanie vzhľadom na okolnosti ktoré práve nastali ... aj vďaka tebe. Pokúsim sa ti však akokoľvek pomôcť ... máš na to moje slovo ako slovo vedca."

"Nomad.. dávaj si pozor." Mierne som sa zamračila pri pohľade na ňu ako sa nemotorne snaží nájsť východ, popri čom zakopáva takmer o všetko v ceste, keďže sa snaží čo najrýchlejšie dostať von. Keď ale padla na zem a prebodla si dlaň zatla som zuby a snažila som sa k nej čo najrýchlejšie dostať pomedzi tie stráže čo som mala takmer pod nosom, no nepodarilo sa mi pekĺznuť. Na poslednú chvíľku som ešte zahliadla Andrewa ako vychádza von, na čo som si len v duchu zanadávala, keďže v tomto momente sa mi jeho dopadnutie mnohonásobne sťažilo. Keď na mňa zakričal jeden z vojakov, zastavila som sa a ostala som nehybne stáť. Zbraň namieril zhruba na mňa, no vďaka tomu, že tu bola tma ako v hrobe netušil, či vôbec mieri na mňa. "Čo teraz?" Prebehlo mi mysľou keď po mne chcel aby som sa ohlásila. Kebyže som muž, nebol by to taký problém, ale nevšimla som si, že by medzi sebou mali nejakú ženu, tak som len rýchlo premýšľala nad ďalším krokom. "Kebyže sa premením na jednoho z tých dvoch čo som videla pred tým, nebol by problém ho ošáliť, no stále sa to môže nejako pokašlať, keďže možno by chcel po mne nejaké overenie a na tieto veci fakt nemám teraz čas. Alebo plán B, proste ich tu všetkých zneškodniť než mi prestane fungovať schopnosť." Nevedela som sa rozhodnúť čo spravím, keďže oboje by ma teraz dosť zdržali. Očividne to ale myslel vážne, keďže som dokonca počula ako silno mačká tú zbraň, vzhľadom na to, že sa ozval trhavý zvuk zrejme kožených rukavíc. Behom chvíľky sa ale zmenila aj celkovo atmosféra a mnou prebehli zimomriavky z neznámeho dôvodu. Keď som sa rozhliadla, nevidela som nikoho, no ten pocit bol naozaj intenzívny, čo mohlo znamenať aj prečo bol aj ten chlapík tak nervózny. Skôr než som ale ten zdroj našla, prestala mi opäť fungovať schopnosť a nedokázala som ju už opäť aktivovať, čo prišlo fakt nevhod, keďže sa zrejme jeden zo strážnikov, alebo ten neznámy priblížil ku mne od chrbta a položil mi mŕtvolne studenú ruku na rameno. Zľakla som sa a chcela sa v ten moment otočiť, no druhou rukou mi tá osoba prešla pred ústa a zakryla mi, na čo ma vtiahla späť do Kryokomory bez toho aby vydal čo i len najmenší zvuk. Rukami som mu chytila tie jeho, na čo ma hneď trklo kto to môže asi byť, čo sa mi potvrdilo hneď na to ako mi zašepkal do ucha. Keď sa ma opýtal či mám mnoho otázok na ktoré chcem poznať odpoveď, mierne som sa zamračila a oči otočila doprava, aby som na neho aspoň periférne videla i keď v tej tme mi to bolo tak na dve veci. Akonáhle mi pustil ruku z úst, pustila som aj ja jeho ruky a otočila som sa na neho aby som aspoň ako tak na neho videla, i keď v tejto tme mi nepomohlo takmer vôbec ani to, že som stála sotva pár centimetrov od neho. "Za prvé, ako ste sa stihol dostať tak rýchlo opäť dnu a nenaraziť na Nomad? A za druhé, vďaka mne? Pokiaľ viem, ja nemám nič s týmto výpadkom elektriny a Nomad si zaslúži vedieť, že ste aspoň v poriadku. Neverila by kebyže jej to len "odkážem". " Spustila som veľmi potichu dosť vyčítavo. "Ale vďaka za pomoc, aspoň som nemusela používať svoju druhú schopnosť keď ma teraz jedna už zradila behom chvíľky." Dodala som ešte tichšie než pred tým a mierne si vydýchla. "Neviem ale či máme teraz čas na chat, keďže Nomad si pri odchode prebodla sklom ruku a vybrala sa sama zrejme do Nového Soulu, takže by sme ju mali asi čo najskôr nájsť pokiaľ nechcete, aby sa jej stalo niečo horšie." Upozornila som ho na tento menší fakt a pohľad som otočila smerom na dvere. "Ale aj tak by ma celom zaujímalo ako ste mi dokázali paralyzovať len ruku, keďže Nomad mi vždy dala šľahu do celého tela a nie len do určitej časti... Za čo by som ju najradšej zabila." Druhú vetu som si ale len zamrmlala popod nos, keďže som si v hlave prehrala koľko krát ma vlastne už zelektrizovala a koľko krát ma s tým vlastne pomaly zabila. "Toto majú ale očividne v rodine.." Povzdychla som si nad tým a pretočila som pohľad späť na Andyho i keď som ho len sotva videla. "Keď tak nad tým ale spätne rozmýšľam, čo sa stalo, že tu vypadol prúd? To v takejto laborke nemáte náhradný generátor?" Dodala som ešte zamyslene, keďže mi to jaksi nedávalo zmysel. Skúsila som si aj zapnúť sluchátko, no to nechcelo vôbec naskočiť. "Sh*t.. Andrew mi ho musel asi rozbiť ako mi ho vyberal." Mierne som si kusla do pery aby som nezanadávala nahlas a premýšľala nad tým čo ďalej. Nemohla som len tak nechať Nomad naháňať niekoho, kto vlastne stál teraz oproti mne a nedať jej to vedieť.

Keď sa ho Katherine spýtala na prvú otázku mohla ihneď pocítiť ako ju Andrew chytil za tvár a nasmeroval jej hlavu smerom hore. "Pokiaľ by so bola schopná vidieť v tme čokoľvek tak by si zistila, že tam hore sa nachádza ventilácia ktorá vedie k tajnej chodbe ktorá ústi tesne pri východe z budovy. Je to naozaj šikovná vec pokiaľ sa chceš dostať nepozorovane do kancelárie alebo z kancelárie." Po tom čo to dohovoril pustil jej tvár a jednoducho pokračoval ďalej. "Možno máš isté schopnosti, ktoré ti dovoľujú zázraky no nie v tomto svete. Nomad sa nedostala ešte ani z budovy keď ja som už skoro stál za tebou." Bol to síce skoro nadľudský výkon no Andrewovy sa teoreticky mohlo podariť dostať sa tak rýchlo za Katherine, skôr než sa Nomad dostala vôbec von z budovy. "Áno, vďaka tebe. Tu nejde o hlúpy výpadok ... nieje možné aby niekto ako ty spôsobil taký rozsiahli výpadok prúdu ktorý zároveň vypne i všetko elektroniku. A čo sa týka Nomad ... tá vie, že som v poriadku pokiaľ o mne vôbec nepočuje. Keby som sa ukázal na svetlo sveta znamenalo by to obrovskú pohromu pre všetkých vrátane mňa. Nový Soul chce moje schopnosti na tvorenie nových zbraní a Starý Soul chce jednoducho moju hlavu z ktorej by mohli čerpať informácie ako to tu všetko ovládnuť." Akonáhle jej to vysvetlil započul, ako mu Katherine poďakovala za to, že nemusela použiť svoju druhú schopnosť vzhľadom na to, že jej už aj prvá vypovedala službu. "Patrí medzi nás..." Toto boli prvé slová ktoré preleteli Andrewovou hlavou. Keby to však náhodou povedal nahlas iste by to znamenalo kopec ďalších otázok z Katherininej strany a na tie naozaj nemal toľko času. Katherinine ďalšie slová o Nomad ho však nijak neprekvapili. Odpoveďou na jej "prosbu" ohľadom nájdenia Nomad však odpovedal tým, že ju opäť chytil za rameno na čo ho pevne stlačil a Katherine donútil k tomu aby sa zviezla pod tlakom k zemi. "Nomad tak isto aj ako Nanami ovládajú schopnosti ktoré som ich naučil. Prirodzene sa jedná o slabšie verzie keďže odmietali tieto schopnosti precvičovať riadne... pokiaľ však dokáže aspoň jedna z nich využívať túto schopnosť a bude sa v nej dostatočne precvičovať môže časom dosiahnuť tej istej úrovne akou disponujem ja." Jeho jednoduché vysvetľovanie bolo zrejme až príliš jednoduché no vedel, že pokiaľ by to rozoberal hlbšie tak by tomu samotná Katherine zrejme nedokázala pochopiť. "Obe majú v sebe to najlepšie zo mňa i keď o tom možno ešte ani nevedia ... a nemusí to byť zrovna dobré ani zlé." Týmto Katherine naznačil, že Nomad má toho v rukáve zrejme ešte viac no viac než zrejme si to neuvedomuje. Náhle však prišla Katherinina ďalšia otázka ktorá na okamih zaskočila aj samotného Andrewa. "Oh ... elektrina a generátor ?" Spýtal sa samého seba na čo sa z jeho strany ozvalo polohlasné zahmkanie. "Generátor zrejme nefunguje už celé roky. Nieje sa čomu diviť keďže táto laboratória nefungovala od doby čo tie dve utiekli." Slovným spojením "tie dve" myslel presnejšie Nanami a Nomad čo mohlo dôjsť aj Katherine keďže ako sa zdalo už od toho čo rozprávala Nomad, to tu dobre poznali. "Nastal zrejme nejaký silný elektromagnetický výboj ktorý dokázal vypnúť skoro celý Soul. Netuším však čo ho vytvorilo a prečo ho to vytvorilo. Mám však taký zvláštny pocit... nazvime to mrazivá intuícia... že sa to čoskoro dozvieme. Niektoré akcie totižto nenechávajú na seba dlho čakať."

Ako ma pri mojej prvej otázke Andrew chytil za tvár a nasmeroval mi hlavu hore, okamžite mi to došlo i keď som tam nevidela momentálne ani ťuk. "Ten to tu fakt pozná lepšie ako svoje boty." Preletelo mi mysľou a mierne som sa pousmiala, na čo som pohľad pretočila na Andrewa, ktorý akurát prehovoril. "Ja vidím vďaka jednej zo svojich schopností nie len v tme, ale aj cez pevné materiály, no s tým chlapíkom čo na mňa mieril som nemala moc čas sledovať strop." Pošepla som ironicky a pousmiala sa, na čo mi pustil tvár a pozrela som sa priamo na neho. "Tse.. nepodceňujte moje schopnosti. Síce ma teraz dosť zrádzajú, ale to nejako vyriešim." Povzdychla som si s menším úsmevom na tvári a pozrela som opäť na Andrewa. "S tým ale ako rýchlo sa sem dostal.. musím toho chlapa fakt pochváliť za dobrý výkon. Taký parťák ako on by mi v Canade uľahčil každú lúpež." Mierne som pokývala neveriacky hlavou, keďže som nechápala ako som mohla teraz nad niečím takým premýšľať, no prerušil ma Andrew, ktorý si upútal moju pozornosť. "What?! Ja náhodou dokážem veľmi jednoducho spôsobiť výpadok prúdu." Obhájila som sa mierne naštvane a prekrížila si ruky na hrudi a tvárila som sa do toho veľmo urazene. "Ale toto tu fakt nemám na svedomí ja." Dodala som už pokojne a spustila som ruky pozdĺž tela, na čo som počúvala čo má ďalej na srdci a tento krát ho už neprerušovala. "Hmm.. Tak nemôžete fungovať nejako v utajení ako vlastne doteraz? Ja dokážem držať jazyk za zubami pokiaľ je to nutné a stále by ste mohli pomáhať a Nomad by s Vami bola v kontakte, za čo by mohla byť aj rada podľa mňa." Navrhla som mu zúfalo, keďže som ho naozaj nechcela stratiť keď som ho už našla. Keď som ale spomenula Nomad, Andy ma opäť chytil za rameno, no hneď na to mi ho tak pevne stlačil, že ma doslova dostal do kolien. Bolestivo som sotva počuteľne sykla pomedzi zaťaté zuby a druhou rukou som mu chytila tú jeho, ktorou ma držal a pevne som mu ju stisla, na čo som dúfala, že ten stisk povolí. "F*ck!.. Kde nabral v tých mŕtvolne studených rukách toľko sily?." Mierne som sa pousmiala a zdvihla som pohľad k nemu ako prehovoril. "Najlepšie z Vás?" Zopakovala som po ňom ale spýtavo a zamyslela som sa nad Nomad. "Čo všetko ešte dokážeš prcku?" Bolo zbytočné nad tým teraz rozmýšľať, keďže som na to fakt nemala čas. V moment čo mi odpovedal ale na otázku ohľadom generátora, súhlasne som kývla i keď to zrejme nevidel na náznak toho, že rozumiem. "Skoro celý Soul? Takže sa to netýka len tohto laboratória." Dodala som dosť zarazene, keďže ma to fakt prekvapilo. "V tom s Vami ale súhlasím. Tak to aby sme boli krok napred a nenechali sa tým znova prekvapiť." Povedala som mu s miernym úsmevom a mierne som mu trhla rukou nech ma už pustí, keďže ma to rameno fakt bolelo i keď som to až tak moc jasne nedávala najavo. "Pomohli by ste mi nájsť Nomad a zistiť čo sa vlastne deje, či som na to sama?" Opýtala som sa ho skôr len tak na uistenie, keďže mi bolo jasné, že pravdepodobne onedlho zase zdúchne, no tento krát som dúfala, že sa to zaobíde bez elektriny, keďže moje telo sa s tých všetkých šokov pomaly nestíha ani spamätávať.